Čo sa to stalo so slovenskou ľavicou?

Keď sa v septembri minulého roka objavili výsledky parlamentných volieb, bolo jasné, že na Slovensku bude po prvýkrát od konca druhej svetovej vojny vládnuť nekompromisne pravicová vláda. Ba čo viac, päťpercentný prah na vstup do parlamentu prekročila iba jediná strana otvorene sa hlásiaca k ľavici – KSS so ziskom 6,3 percenta. Západní investori a budovatelia impéria sa potešene usmiali. (Žeby skákali od radosti sa však povedať nedá. Nad krajinou, ktorú si v zahraničí až pričasto pletú s inými, sa zase nemožno až tak veľmi vzrušovať.) Na druhej strane, vzdelaní a západne orientovaní Slováci si poriadne zhlboka vydýchli. Po desaťročí mierne protizápadného populizmu a štyroch rokoch ťažkopádnej koalície neoliberálov a sociálnych demokratov sa zdalo, že krajina konečne nastúpi svoju dlho očakávanú cestu k trhovej ekonomike, európskej integrácii a členstvu v NATO. Väčšina obyvateľstva však netušila, čo má od novej vlády očakávať. Posun krajiny doprava, ktorý vláda vydáva za mandát na radikálne reformy, bol z väčšej časti zrakovým klamom. Až do volebného víkendu viedli vo výskumoch verejnej mienky dve centristicko-populistické strany a väčšina analytikov očakávala, že prozápadnejšia z týchto dvoch strán, Smer Roberta Fica, bude súčasťou novej vlády. Mohutná mediálna kampaň, ktorá vyvrcholila v posledných hodinách pred voľbami, umožnila pravici tesné víťazstvo, pri zisku iba 42 percent hlasov. Máločo nasvedčuje, že by sa masy, ktoré Západ nejako výrazne nemilujú, ba nemajú ani jasnú predstavu o skutočnej podobe kapitalizmu, ozlomkrky hnali do tábora neoliberálov. A odkedy sa začali prejavovať účinky vládnych reforiem – rušenie zdravotníckeho systému, škrty v Zákonníku práce, demontáž sietí verejnej dopravy, zvyšovanie dane z pridanej hodnoty a zároveň daňové výhody pre bohatých, a zvýšenie celkových nákladov na živobytie – zatiaľ čo mzdy stagnujú a nezamestnanosť sa drží okolo hranice 20 percent, začala narastať aj nespokojnosť. No keď sa začiatkom decembra uskutočnili komunálne voľby, ľavica si volebne veľmi nepolepšila a máločo nasvedčuje tomu, že by sa obyvateľstvo všeobecne obracalo jej smerom. Ako je to možné? Populizmus Najočividnejšou brzdou rastu ľavice je rozmach strán, ktoré si síce privlastňujú ľavicový slovník, ale nie ľavicové činy. Okolo 50 percent voličov dalo hlas stranám, ktoré hovorili o zachovaní sociálnych programov, o podpore chudobných proti novozbohatlíkom, zdôrazňovali zvrchovanosť Slovenska a stavali sa proti priveľkému vplyvu Západu. Bolo to však pritom Mečiarovo HZDS, pod ktorého vedením sa uskutočnila obrovská, korupciou prežratá privatizácia slovenskej ekonomiky, zatiaľ čo oportunista Robert Fico zo Smeru opakovane popieral, že by jeho strana bola ľavicová. Obe tieto strany získali spolu 33 percent hlasov, zatiaľ čo strany ľavice dokopy iba asi jedenásť. Ľavicovým stranám sa nepodarilo získať si tú výraznú skupinu obyvateľstva, ktorá by za ne pravdepodobne hlasovala, ak by neexistovali populisti. Ľavica však nemá nijakého charizmatického vodcu a zdá sa, že nedokáže preniesť ťažisko politiky zo slovnej roviny, kde excelujú populisti, do roviny praktických činov. A čo je možno najhoršie, umiernená ľavica sa zrejme dala oklamať propagandou pravice, podľa ktorej bolo hlavným cielom kampane zabrániť Mečiarovmu návratu k moci, aby mohla krajina vstúpiť do NATO a EÚ. Proeurópski voliči tak nemali nijaký dôvod rozlišovať medzi umiernenou ľavicou a pravicou. Chudobní pritom zároveň nemali dôvod dať ľavici prednosť pred populistami. Rozdrobenosť Druhý očividný problém ľavice nie je ničím nezvyčajným, ale ochromuje ju ako vždy a všade. Potom, čo v roku 1998 dosiahla Strana demokratickej ľavice (SDĽ) 15 percent hlasov, vstúpila do koaličnej vlády a zabránila tak novému nástupu Vladimíra Mečiara, sa jej organizácia postupne úplne rozpadla. Najprv odišiel relatívne neznámy poslanec Robert Fico, ktorý založil Smer, a potom sa strana v dôsledku nezhôd vo vedení rozdelila na dve. Sformovala sa Sociálnodemokratická alternatíva (SDA), ktorá sa obracala najmä na mládež a intelektuálov, zatiaľ čo pozostatok SDĽ sa naďalej usiloval viac oslovovať nezamestnaných, mestský proletariát, dôchodcov a vidiecku chudobu. Keď prieskumy verejnej mienky ukázali, že ani jedna z týchto dvoch strán sa do parlamentu zrejme nedostane, väčšina voličov sa o ne prestala zaujímať. Potenciálni stúpenci SDA, poväčšine západne orientovaní, volili proeurópsku pravicu, zatiaľ čo SDĽ obrali o prívržencov populisti, či komunisti starého razenia. Poškvrna a nedostatok odlišnosti Človek by možno chcel pripísať úpadok ľavice poškvrneniu, ktorú spôsobili roky údajne ľavicového panstva. Ľavičiarstvo má však podľa všetkého zlú povesť oveľa väčšmi u mestských intelektuálov než u väčšiny obyvateľstva, ktoré spomína na dni „socializmu“ s čoraz väčšou nostalgiou. Spomínaná poškvrna má na ľavicu možno najdôležitejší dosah v tom, že samotní jej vodcovia sa boja – oveľa väčšmi než ich potenciálni voliči – že by mohli vyznieť priveľmi radikálne a stali by sa tak neprijateľnými v očiach svojich priateľov zo vzdelanej mestskej elity. Výsledkom je, že s výnimkou komunistickej strany sa ľavica neveľmi usilovala odlíšiť sa od pravice. A hoci SDĽ strávila väčšinu času vo vláde tým, že marila plány kresťanských demokratov, fakt, že sa na tejto vláde vôbec podieľala, voličov pravdepodobne zmiatol. Zároveň to pravici umožnilo viniť ju zo všetkých neúspechov. Staroba Komunistická strana si ako po posledných voľbách najúspešnejšia ľavicová strana zasluhuje určitú pozornosť. Nanešťastie, jej najcennejšia devíza je zároveň aj jej najväčším problémom. Kľúčom k momentálnemu krátkodobému úspechu komunistov sa zdá podpora medzi staršími ročníkmi – čo je zároveň zárukou dlhodobého úpadku strany. Jednoducho povedané: v priebehu niekoľkých desaťročí vymrie takmer celá dnešná voličská báza KSS. Strana sa neveľmi snažila prilákať mladých voličov a sotvačo naznačuje, že by dnešní voliči v strednom veku vnímali svet rovnakou optikou ako ich rodičia. Nemožno sa na nich spoliehať, keď strana príde o hlasy svojich súčasných spojencov. Staršia populácia, zvlášť na dedinách a v malých mestách, má relatívne malý záujem o potenciálne prínosy európskej integrácie a ekonomickej liberalizácie. Má dobré dôvody starať sa oveľa väčšmi o dôchodky a náklady na prosté živobytie než o nové možnosti kariéry a cestovanie na Západ. Staršie ročníky sa na časy „socializmu“ dívajú zväčša ako na obdobie, keď ľudia boli skromní, tovar lacný, práca ľahká a pracovných miest, dovoleniek a sociálneho zabezpečenia bolo nadostač. Niekedy možno nebolo toľko peňazí, ale na druhej strane neboli až také dôležité a ani chamtivosti nebolo toľko. Komunistická strana získala mnoho hlasov tým, že sa stotožnila s bývalým režimom – jej kampaň sa niesla v duchu hesla „Voľte tých, za ktorých vám bolo lepšie“. Ani jedna strana nepredstavovala plnokrvnú alternatívu k súčasnému stavu vecí. V čase, keď sa vo väčšine západného sveta ľavičiari v praxi, ak už nie v teórii, usilujú získať pre svoju vec tolerantné mestské stredné vrstvy, mohla by si slovenská ľavica potenciálne získať podporu skupiny obyvateľstva, ktorú väčšina západných ľavičiarov vyčleňuje zo svojho dosahu. Ak by sa slovenským ľavičiarom podarilo spojiť ľavicové cítenie starších s novým revolučným hnutím mládeže, mohli by sa ocitnúť v naozaj dobrej pozícii. Starší stúpenci socializmu však nie sú revoluční a väčšina mladých a nespokojných vlastne tiež nie. Keby občania jednoducho dostali na výber medzi demokratickým socializmom a liberálnym kapitalizmom, je možné, že približne polovica krajiny by si zvolila to prvé. V prieskume verejnej mienky spred niekoľkých rokov bolo 25 percent opýtaných „za“ socializmus, zatiaľ čo 41 percent bolo proti. Pritom iba 17 percent si myslelo, že privatizácia priniesla viac osohu ako škody, zatiaľ čo 23 percent si myslelo opak, a 54 percent bolo nespokojných s politickým systémom vytvoreným po nežnej revolúcii. Civilizovaný svet však tlačí krajinu doprava a takmer každý vzdelaný človek na Slovensku si myslí, že či už sa nám to páči alebo nie, kapitalizmus tu je a bude. Vzhľadom nato by bol máloktorý z týchto „tichých ľavičiarov“ ochotný pustiť sa do nejakého hrdinského zápasu. Je zrejmé, že vodcovia ľavice by túto situáciu mohli zmeniť, ak by sa odvážili hovoriť za ľudí, proti útlaku zo strany bohatých a zo strany Západu, ak by sa nebáli otvorene povedať, za čím stoja a proti čomu, a predovšetkým, ak by začali formovať organizácie (nielen v podobe politických strán), ktoré by neboli ani hanblivo reformistické, ani ako komunistická strana bez hanby „byrokratické“ – ak by namiesto toho vyzývali, aby kultúru, spoločnosť i ekonomiku prevzali do svojej správy ľudia. Všetky podmienky na odpor a zmenu, čo aj nie dokonalé, už existujú. Článok bol uverejnený na www.hejrup.sk Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory