Pýtať sa, čo s prosperitou, čo s blahobytom v čase, keď azda najfrekventovanejšou otázkou je už niekoľko mesiacov na rôznych odborných a politických svetových fórach otázka: Čo s ekonomickou krízou?, môže na prvý pohľad pôsobiť ako provokácia alebo aspoň ako ignorancia aktuálnej situácie. Domnievam sa však, že naozaj len na prvý, povrchný pohľad, pretože obe otázky v skutočnosti navzájom súvisia už len tým, že obe odkazujú na problémový stav súčasného sveta, obe diagnostikujú choroby spoločenského usporiadania založeného na princípoch neoliberálneho trhového fundamentalizmu, ktorý na ceste k čím väčšej a čím rýchlejšej prosperite viedol k oslabeniu regulačných mechanizmov voľného trhu, a tým otvoril cestu k zdrvujúcej finančnej a ekonomickej kríze.
Práve vzhľadom na uvedený fakt pokladám otázku v titule tejto úvahy za aktuálnu a azda aj podnecujúcu k premýšľaniu a prehodnocovaniu vývojových trendov súčasnej civilizácie. Túto otázku si kladú v posledných rokoch (viac alebo menej priamo) aj traja, u nás dobre známi českí autori, ktorých knižkám by som teraz rada venovala aspoň stručnú pozornosť.
Ide o esejistickú knižku Jak přežít blahobyt od spisovateľa a esejistu Ivana Klímu (vyšla v roku 2001), ďalej o veľmi špecifickú „encyklopédiu“ sociológa Jana Kellera Abeceda prosperity (jej tretie vydanie vyšlo v roku 2008) a napokon ide aj o esejistickú knižku filozofa Josefa Šmajsa Potřebujeme filosofii přežití? (vyšla takisto v roku 2008).
Tieto tri knižky pochádzajú z produkcie pozoruhodného brnianskeho nakladateľstva Doplněk, ktoré ich vydalo vo svojej sociálne-ekologickej edícii v rámci spoločného projektu s Hnutím Duha – Přátele Země ČR. Pre informáciu dodám, že v tejto edícii vyšli ďalšie zaujímavé knižné práce, ako napríklad Kellerova Nedomyšlená společnost, Tyranie okamžiku od nórskeho sociológa a antropológa Thomasa Hyllanda Eriksena, kniha amerického autora Jerryho Mandera V nepřítomnosti posvátneho, ktorá predstavuje základné dielo sociálne-ekologického myslenia z konca minulého storočia či knižka Čtyři důvody pro zrušení televize (od toho istého autora), vynikajúca analýza manipulačných mechanizmov, ktorými pôsobia na súčasného človeka reklamy, televízia či iné médiá.
Spoločným menovateľom týchto publikácií je opytovanie na základné znaky modernej, na prosperitu a blahobyt orientovanej spoločnosti, na jej hodnotový systém, chápanie človeka a jeho postojov k sebe, k svojmu času, k iným ľuďom, k prírode; na základné princípy a mechanizmy fungovania modernej západnej spoločnosti, ako aj na perspektívy a (celoplanetárne) dôsledky, ku ktorým táto spoločnosť svojou konzumnou zameranosťou vedie. Autori cez prizmu svojich vedných disciplín kriticky mapujú nielen postavenie indivídua v dnešnej spoločnosti, jeho celkové zacielenie na prosperitu, na materiálny blahobyt , ale aj – a najmä – ohrozenie prírody (jej prežitia, a tým aj prežitia ľudstva), ktoré spôsobujú takéto jednostranné ciele.
Vráťme sa však k prvej autorskej trojici s úmyslom zdôvodniť si opodstatnenosť titulnej otázky… Ivan Klíma v knižke Jak přežít blahobyt rozvíja témy svojich esejí na pozadí historických premien niektorých kľúčových metafyzických, gnozeologických či etických kategórií a pojmov. Z takéhoto uhla sa venuje napríklad novému chápaniu času a priestoru, racionalizmu a iracionalizmu, viery, umenia, morálky v súčasnej dobe a porovnáva ich s ich tradičným chápaním. Jan Keller sa opiera vo svojich – tiež esejisticky komponovaných „heslách“ zahrnutých do Abecedy prosperity – o poznatky sociológie, psychológie, resp. politológie, stručne a výstižne charakterizujúc našu dobu napríklad vymedzením takých fenoménov ako civilizácia, globalizácia, modernizácia, politické strany, konzum, bilboard, nezamestnanosť, trh práce, osamelosť, supermarket, veľkomesto, verejná mienka, móda, turistický priemysel súkromie, strach… Napokon tretí autor Josef Šmajs, ktorý sa dlhodobo zaoberá problematikou prežitia ľudskej kultúry, človeka a prírody, a to v rámci svojej vlastnej koncepcie (ešte stále u nás pomerne málo známej) evolučnej ontológie a evolučnej gnozeológie, sa v knižke „Potřebujeme filosofii přežití?“ venuje predovšetkým kritike protiprírodnej, koristníckej povahy súčasnej kultúry a s ňou súvisiacej kríze ekonomiky, politiky, kultúry. Nekompromisne kritickým pohľadom pri nahliadaní komplexu ľudského prežívania na sklonku 20. storočia sa v knižke prezentuje najmä Jan Keller, jeden z najoriginálnejších českých sociológov. Knižka, ktorej štruktúra v istom zmysle pripomína encyklopédiu („heslá“ – skôr by som však povedala, minieseje, sú v nej radené abecedne, no na rozdiel od typickej encyklopédie či od typického výkladového slovníka tieto „výklady“ sledujú pri opise jednotlivých fenoménov vyhranenú odbornú a ideovú líniu – poslednou rozumiem najmä dôsledné zachovávanie antikonzumentského, zeleno-ochranárskeho postoja), vďaka čomu ich vnímame ako logicky vnútorne pospájané, tvoriace relatívne uzatvorený celok. Kellerove heslá- minieseje sa vyznačujú jasným, briskným štýlom, v ktorom sa mihnú sem-tam prvky irónie ako prostriedku spochybňovania mnohých konvenčných názorov a tvrdení. Ironizujúce pointy podnecujúce k prehodnoteniu zaužívaných pohľadov na jednotlivé sociálne fenomény posilňujú celkové kritické vyznenie textov – či je to už v prípade hesla „public relations“, hesla „manažér“ ako novodobý hrdina, „krysia reklama“, „pokrok“, „rast“ alebo napríklad hesiel „ľahostajnosť“, „televízne seriály“, „zábavné parky“ a mnohých ďalších. Kellerov analytický pohľad rozkrývajúci negatívne stránky jednosmerného a jednorozmerného spoločenského pohybu v smere prosperity a konzumu sníma klapky z očí a pobáda k bdelosti a obozretnosti voči rafinovaným spôsobom nerozpoznanej manipulácie (aj v spoločnosti, ktorá sa deklaruje ako demokratická, slobodná).
Literát Klíma tematizuje – motivovaný aj profesionálnymi záujmami – napríklad problematiku umenia, kultúry, masmédií, pričom si všíma komercializáciu verejného priestoru, jeho kolonizáciu bulvárom, masmediálny, ale aj všeobecný úpadok jazyka či nárast konzumentského postoja voči umeniu. Spisovateľ zároveň zdôrazňuje možnosti (ale aj zodpovednosť) umenia, školy, rodiny vo výchovno-vzdelávacom procese. Ako znalec ľudskej psychiky nemôže ostať voči narastajúcim pocitom frustrácie a beznádeje či voči masovému pocitu osamelosti ľahostajný. Všetky tieto psychické fenomény hodnotí v kontexte spoločenského pohybu na konci 20. storočia, kde dominovalo smerovanie k blahobytu ako k najvyššiemu cieľu. Klíma je voči takému cieľu veľmi skeptický a zdôrazňuje (aj na základe západoeurópskej skúsenosti), že blahobyt nie je tým, čo by mohlo uspokojiť ľudskú potrebu nádejeplného života ani garantovať šťastie a pocity životnej spokojnosti. Pochod k prosperite, ako sa uskutočňuje v súčasnej konzumnej spoločnosti, sa sústreďuje zväčša len na materiálne aspekty ľudského života na úkor duchovných (tie v podmienkach blahobytu strácajú na dôležitosti); spravidla ide o blahobyt hŕstky na úkor väčšiny planetárnej populácie – a čo je nemenej dôležité, blahobyt sa dosahuje za veľmi drahú cenu ničenia prírodných zdrojov, poškodzovania prírodného prostredia. Klíma vyvodzuje z daného stavu nevyhnutnosť zmeniť existujúce hodnoty, rozlúčiť sa s víziami blahobytu, ako boli sformované v predchádzajúcich obdobiach a posilniť pocity zodpovednosti, solidarity, nezištnosti, priateľstva (namiesto vyhroteného individualizmu a egoizmu na úrovni indivíduí aj spoločností), utvárať vedomie nevyhnutného obmedzovania a sebaobmedzovania v nenáležitých nárokoch a potrebách. Znamená to teda utvárať spoločnosť na celkom iných princípoch, ako sú dnes dominujúce princípy konkurencie, zisku, dobývania a ovládania (iných ľudí, prírody). So značnou dôverou sa spisovateľ obracia v tejto súvislosti na filozofiu – presnejšie, na nový typ filozofie, ktorá by prekonávala úzky antropocentrizmus, viedla by k novému – nekoristníckemu typu myslenia a konania, ba dokonca ku konaniu, ktoré možno ponímať ako „dobrovoľnú službu“ – v prospech druhých, diania okolo seba, v prospech zachovania prírody. Napriek problémovému stavu, v akom sa dnes nachádza naša civilizácia, Klíma sa nevzdáva nádeje na možný obrat v jej vývine, pričom apeluje na ľudský rozum a jeho potencie riešiť kritické situácie.
V tomto ohľade má spisovateľ značne blízko k filozofovi Šmajsovi, ktorý sa roky usiluje o etablovanie novej filozofie – „filozofie prežitia“. Jednou jej z hlavných úloh by bolo podľa Šmajsa kriticky interpretovať povahu a dôsledky úzko ekonomicky chápanej racionality, ktorá sa stala v súčasnom období nosným princípom prosperujúcej spoločnosti. Bola by to filozofia, ktorá musí poskytnúť človeku novú svetonázorovú orientáciu, komplex nových hodnôt, ktorá musí podať dnešnému človeku zrozumiteľný výklad sveta, upozorniť ho na jednostrannosti, na jeho krátkodobú (spravidla rýchlym ekonomickým ziskom determinovanú) perspektívu, akou sa dnes nahliada na existujúce problémy, vrátane sústavného ohrozovania prírodných zdrojov (a tým aj ľudskej kultúry). Takáto filozofia sa musí opierať o novovybudovanú ontológiu kultúry, ktorá by jednak skúmala povahu ľudského poznávania a následného pretvárania prírody, jednak by zviditeľnila prirodzené druhové sebectvo človeka (ako biologického druhu) pri týchto aktivitách. A ktorá by poukázala aj na vzťah medzi expandujúcim prírodovedným poznaním, rýchlym rozširovaním technosféry, rýchlym ekonomickým rastom (najdôležitejším cieľom väčšiny dnešných vyspelých spoločnosti) a medzi nezvratným ničením biosféry.
Riešenie súčasnej krízy neprenecháva Šmajs intuícii ani sentimentu vo vzťahu k prírode, ale apeluje na filozofiu, aby rozpoznávala korene tejto krízy a vyzývala k tvorbe biofilných kultúrnych stratégií, k ekologickej transformácii kultúry, k skoncovaniu s jej protiprírodnými tendenciami. Jedným z dôležitých prostriedkov je podľa neho nový typ vzdelávania, ktoré by bolo založené predovšetkým na pozitívnom vzťahu k prírode ako k „hostiteľke“ ľudstva. Základom pre biofilnú orientáciu vzdelávania musí byť pochopenie príčin protiprírodnosti kultúry, a ich odstránenie, resp. minimalizovanie. To by však znamenalo rozlúčku s „axiologicky arogantným antropocentrizmom“ a s ním súvisiacou mechanistickou interpretáciou sveta, a následne aj s doterajšou, trhovým systémom extrémne posilňovanou útočne adaptívnou stratégiou človeka ako druhu. V kontexte týchto úvah podáva Šmajs kritiku bezohľadne koristníckeho a konzumného spôsobu života, ale aj kritiku existujúceho systému vzdelávania. Neostáva však iba pri kritike, ale načrtáva aj jeho možné alternatívne modely, ktoré by podporovali schopnosť odolávať manipulácii pri tvorbe hodnôt, záujmov, potrieb, ako aj schopnosť dovidieť za ideály produkované a šírené dnešnou agresívnou konzumnou, materiálny blahobyt akcentujúcou spoločnosťou. A takisto by podporovali rast samostatného kritického myslenia, syntetického chápania sveta ako celku, čím by sa vytvorili predpoklady pre zložitý proces biofilnej transformácie súčasnej kultúry.
Tri knižky, traja autori prezentujúci svoje videnie súčasného sveta a jeho problémov, tri myšlienkové cesty, po ktorých sa každý z nich vydal pri identifikovaní základných rizík novodobej spoločnosti… Ale azda aj tri impulzy na hľadanie našich vlastných, tých najosobnejších, a predsa horizont číro osobných záujmov prekračujúcich ciest… A samozrejme, aj hľadanie našich vlastných odpovedí na, ako sa ukazuje, veľmi opodstatnenú otázku „Čo s prosperitou, čo s blahobytom…?“
