Základný rozpor, ktorý vzniká v súvislosti so spôsobom riešenia ekonomickej krízy, je porušenie majetkových práv väčšiny občanov v prospech pomerne malej časti populácie. A to aj na základe interpretácie vlastníckych práv z pohľadu menšiny. Táto kríza tak vlastne vyostruje a hlavne obnažuje základný (ideologický) rozpor kapitalizmu.
Základný, objektívny ideologický rozpor nášho pokrokového zriadenia nie je žiadnou neznámou. Týmto rozporom je, že systém sa na jednej strane legitimuje predstavou práva na súkromný majetok – súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov (pričom ostatné práva sú naviazané práve na toto právo), no zároveň, toto „právo“ drvivej väčšine obyvateľstva upiera. Podiel súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov (buržoázie) v rámci celej populácie, je vo vyspelých kapitalistických spoločnostiach okolo jedného až štyroch percent.
Ideologické rozpory kapitalizmu
Argumentácia v štýle distribučnej ideológie pritom odborne neobstojí, nehľadiac na to, že na tomto fakte nič nemení. Sociálna diferenciácia ako taká (triedne rozdelenie) je vždy hlavne funkciou daného sociálneho systému – vysvetliť ju inými faktormi je tautológia. Vysvetlením daného stavu inštitucionálnej (prístupom k niečomu čo je cenené) a následne sociálnej diferenciácie je, že pri takej koncentrácii majetku, k akej dochádza v súčasných kapitalistických systémoch a na ňu naviazanej organizácie ekonomického systému, je jednoducho systémovo nemožné, aby bol podiel súkromných vlastníkov vyšší, alebo dokonca aby sa súkromné (kapitalistické) vlastníctvo vzťahovalo na všetkých členov spoločnosti. Aby to tak bolo, museli by sme mať ekonomický systém pozostávajúci z miliónov malovýrobcov. To však nezodpovedá dnešnej technologickej úrovni organizácie ekonomiky (korporácie, monopoly, oligopoly, finančný kapitál). Počet samostatných vlastníckych/kontrolných subjektov je podstatne nižší. Z toho sa odvíja funkcionálna podmienka, že množstvo vlastníkov musí byť takisto nižšie (ak podniky nemajú byť v nejakej forme kolektívneho vlastníctva)… Keďže inštitucionálna pozícia určuje pozíciu na „trhu“ (a spoločnosti), nie naopak, potom vlastníctvo ako také – ktoré sa medzitým z práva zmenilo de facto na výsadu – ťažko vysvetliť v štýle distribučnej ideológie, teda na základe špeciálneho pomeru indivídua (resp. celej sociálnej triedy indivíduí) k nejakým špeciálnym vlastnostiam. A to nehľadiac na tautologickosť takýchto vysvetlení (prečo práve tie jeho schopnosti sú cenené, ako ich vymedziť, dokázať a pod.). Netýka sa to samozrejme iba kapitalistického systému, ale akéhokoľvek sociálne diferencovaného systému. Distribučné ideológie majú moralisticky zdôvodňovať to, čo je objektívnou funkciou inštitucionálneho systému, a nie to vedecky vysvetľovať.
V rámci kapitalistického systému založeného na určitej (súkromnej) forme vlastníctva teda v následku jeho funkčnej, organizačnej diferenciácie dochádza k javu, že jeho základná ideologická premisa, teda „právo na súkromný majetok“ sa devalvuje tak, že sa fakticky stáva výsadou relatívne veľmi malého množstva ľudí. Majetok je pritom dedičný. V tomto spočíva objektívny ideologický rozpor kapitalizmu.
Riešenie krízy dnes
Zdôraznime, že opodstatnenosť uvedených konštatovaní a vyvrátenie (akejkoľvek) distribučnej ideológie nie je problematickou z čisto odborného hľadiska. Na ich verifikáciu nie je nutná ani teoretická analýza, ani rozbor procesu získavania majetku (dokazovanie, že najmenej 90 percent „veľkého“ majetku sa získava dedením) – predstava, že spoločnosť sa delí na jedno až štyri percentá „schopných“ a 96 až 99 percent „neschopných“, je totiž absurdná sama osebe.
V rámci riešenia ekonomickej krízy sa majetok nekapitalistov – bežných občanov, vyberaný zväčša formou odvodov z ich mzdy – používa na záchranu majetku kapitalistov. „Štát“, teda zastupiteľské orgány, z daní občanov zaplatí krachujúcim vlastníkom korporácií za ich zbabrané obchody a neraz i machinácie. V horšom prípade dáva tieto peniaze „gratis“. V lepšom kupuje podiely vo firmách (často stratových, s tým, že do nich bude nalievať ďalšie peniaze občanov), s cieľom neskôr, keď budú tieto firmy opäť ziskové, ich odpredať naspäť. Dochádza tým však k porušeniu majetkových práv občanov na tej najzákladnejšej úrovni. Pretože z deklaratívneho pohľadu každý občan má právo so svojím majetkom vstúpiť na trh, a teda uplatniť si takto svoje „právo na vlastníctvo“. Jednoducho, vlastniť niečo na tom trhu, vlastniť firmu, podnik, korporáciu… A mať z nej zisk. Ak „štát“ vystupujúci ako manažér peňazí občanov postupuje vyššie popísaným spôsobom, teda ak nezhodnocuje peniaze občanov, ale chce sa dokonca vzdať vlastníctva nadobudnutého za tieto peniaze (presnejšie – chce, aby sa ho vzdali jeho vlastníci) namiesto toho, aby ho rozšíril, potom sa správa ako manažér, ktorý by v každej súkromnej korporácii v lepšom prípade skončil na chodníku, v horšom na súde za spreneveru peňazí. Pretože na trhu nie je nikto povinný nikomu dať nič zadarmo (ustúpiť z trhu) a každý správca je povinný zhodnocovať majetok, ktorý mu vlastník dal do správy, a platí ho za správu svojich peňazí. V súčasnosti dochádza k javu, keď niekto vstúpi na trh s (obrovskými) peniazmi množstva občanov, de iure takých istých občanov, ako sú aj vlastníci korporácií, a zároveň odmieta reprezentovať záujmy týchto vlastníkov na tej najzákladnejšej úrovni. Vymýšľajúc zdôvodnenia, prečo by títo ľudia nemali so svojimi peniazmi vstúpiť na trh, teda vlastne, prečo by ich základné majetkové práva mali byť obmedzené. Napríklad by „nebolo dobré, ak by mal štát silnú pozíciu na trhu“. Či má silnú pozíciu na trhu „štát“, a najmä otázka, kto a čo je „štát“, je druhá vec. Ak však niekto vstúpi na trh s majetkom, ktorého som (spolu)vlastníkom, teda ak vstúpim na trh ja so svojím majetkom, mám právo, aby som na trhu zaujímal pozíciu adekvátnu tomu, s akým majetkom som naň vstúpil. Kolektívne a „štátne“ vlastníctvo totiž nie je to isté. A naopak, „štát“ nemusí byť ani zďaleka kolektívny orgán – môže mať i súkromný charakter, ako tomu bolo po väčšiu časť jeho evolúcie. Toto neadekvátne miešanie absolútne rozdielnych pojmov je základom zdôvodnení, ktoré sa snažia opodstatniť obmedzenie majetkových práv určitej časti ľudí. Tieto práva sú však nesporné.
Vlastnícky pluralizmus
Obmedzenie formy vlastníctva s tým, že kolektívne a spoločenské formy sú sankcionované, je základným obmedzením prístupu na trh pre tie sociálne skupiny ľudí, ktoré majú majetok, majú dokonca aj „právo na majetok“, akurát že si nemôžu dovoliť vlastniť niečo v súkromnej forme vlastníctva. Skupiny tvoriace 96 až 99 percent populácie. Takéto obmedzenie na základe formy vlastníctva sa však dá ľahko identifikovať ako sociálno–triedny cenzus v prístupe na trh. Ak vstúpite na trh ako súkromný vlastník miliardového balíka, ste rešpektovaný a uplatňujete si „základné právo“. Ak chcete vstúpiť na trh ako kolektívny (spolu)vlastník s podstatne menším spoluvlastníckym balíkom (nie len ako „prívesok“ veľkého vlastníka), prístup na trh sa vám zamedzuje. Vraj to nie je žiaduce. Systém ochraňuje súkromné formy vlastníctva. Dostávame sa tak k problematike vlastníckeho pluralizmu – súčasné kapitalistické systémy ochraňujúce súkromné vlastníctvo totiž túto vymoženosť nepoznajú. Obmedzujú tým však majetkové práva drvivej väčšiny populácie, t.j. tých, ktorých majetok nie je dostatočne veľký, aby mohli niečo vlastniť ako jednotlivci – akcionári alebo individuálni vlastníci v súčasných kapitalistických vlastníckych formách.
V súvislosti s krízou vystupuje tento základný rozpor do popredia najmä preto, že nielen určité formy vlastníctva, a tým určité (väčšinové) skupiny obyvateľstva sú z hľadiska štátom preferovaných foriem vlastníctva zo systému vyradené. Zároveň sa však peniaze týchto ľudí používajú na trhu v prospech tých, ktorým prístup na trh znemožnený nie je. Len čo však tieto prostriedky prinesú zisk, to, čo sa za ne kúpilo, sa odovzdá niekomu inému. Nielenže vám neumožníme niečo na trhu vlastniť (vstúpiť na trh s kapitálom, nielen svojou pracovnou silou) tým, že nami preferované formy vlastníctva vám neumožňujú niečo vlastniť. Ale my použijeme vaše peniaze na trhu, a hneď ako začnú prinášať zisk, len čo sa investujú do prosperujúceho podniku, váš podiel vám zoberieme. Pretože my preferujeme súkromné vlastníctvo a vy by ste, žiaľ, mohli niečo vlastniť len ako kolektívny vlastník. Vaše peniaze sme síce na trh dali, vaše základné právo vyplývajúce z tohto faktu a našu základnú povinnosť ako správcu vašich peňazí vám však uprieme. To je objektívny fakt v oblasti vlastníckych vzťahov, ktorý v súvislosti s krízou vystúpil na povrch ako prvý. Pokus o jeho zamaskovanie slaboduchou, otrepanou, a najmä nekompetentnou manipuláciou s čarovným slovíčkom „štát“ na tomto objektívnom fakte absolútne nič nemení. Na objektívnom toku peňazí nenastáva žiadna zmena.
Náčrt možného riešenia?
Rozpor vystupuje do popredia i v súvislosti s tým, že pri dôslednom rešpektovaní základných deklarovaných vlastníckych práv, čoho logickým výsledkom by bolo rešpektovanie a následný vznik vlastníckeho pluralizmu, by bol celý rad krízových javov a problémov riešiteľný. Krízové javy tak možno „obviniť“, že sú i výsledkom snahy o udržanie (distribučného) status quo, teda ako sme ukázali, niečoho, čo je spojené de facto s potlačením deklaratívnych práv určitých skupín, a teda niečoho, čo určite nie je možné chápať ako prirodzený stav vecí. Ak požiadate o vstup kapitálu inej súkromnej firmy, resp. ekonomického subjektu ako takého, musíte odstúpiť časť ziskov, odovzdať určitý podiel svojho biznisu, teda balík akcií. To je v súvislosti s rešpektovaním vlastníckeho práva logické. To, že sa váš podiel na trhu a zisku zmenší, je váš problém. Podiel iného sa zväčšil. Nemáte právo na taký podiel na trhu, na ktorý prosto nedosiahnete. Ak nastane takáto situácia, vy strácate svoje zisky a druhá strana ich získava. Zisky si rozdelíte. Nie je na tom nič zlé – opak by bol čudný. Ako sme uviedli, práve takýto čudný opak sa práve teraz realizuje. Popritom vystupuje do popredia celý rad (sociálnych) problémov, ktoré môžeme vyjadriť ekonomicky: problém, čo s ľuďmi, ktorí v dôsledku ekonomickej krízy strácajú platy, zamestnanie, kúpyschopnosť. Vedie to následne k zníženiu dopytu atď. Zároveň sa hlavne pri mnohomiliardových záchranných balíkoch zvyšuje deficit štátneho rozpočtu, verejný dlh. Dostávame sa tak do ďalšieho rozporu vo vnútri „trhovej“ ideológie súčasného kapitalizmu. Ak by sa totiž dôsledne rešpektovali oné permanentne spomínané „trhové vzťahy“ založené na „vlastníckych právach“, tak by sa problém sčasti vyriešil. Odstúpite, predáte balík akcií, a ten, kto vás zachránil pred krachom, bude v situácii, keď bude biznis znova ziskový (zachraňuje vás pritom práve z tejto perspektívy). Nazvime ten subjekt „štát“, „pracujúci ľud“, „občania“, alebo akokoľvek inak, v ekonomických termínoch vždy hovoríme o tom istom. Je to niekto, kto vás zachránil pred krachom, s tým, že tak bude robiť až do konečného vyriešenia finančnej krízy. Len čo bude biznis znova ziskový, bude mať zisk. Všetky deficity, ktoré pritom vyrobil, bude splácať zo svojho zisku. Ak tento vzťah vyjadríme vzťahom medzi finančnými skupinami A a B, potom skupina B vstúpila do skupiny A. Rozdelili si zisk. Skupina A stratila podiel na trhu v prospech skupiny B. Ak to celkom opodstatnene vyjadríme ako vzťah triedny (v tomto prípade vzťah medzi tými, ktorí doteraz mali možnosť pôsobiť na trhu so svojím kapitálom a tými, ktorí to nemali možnosť samostatne urobiť), potom ak občania akoukoľvek formou vstúpili svojím kapitálom do finančného sektora, do bánk, firiem a korporácií, tak pri ziskovosti sektora budú jednoducho nahrádzať vzniknuté deficity. Súkromný, presnejšie korporatívny kapitál predal časť svojej pozície na trhu, a teda je logické, aby sa vzdal časti ziskov. Ak sa pozrieme na čisté zisky tohto sektora v predkrízovom období, ľahko vypočítame, že po prekonaní krízy alebo jej najhorúcejšej fázy (po tzv. ozdravení), pri ich adekvátnom rozdelení by boli prostriedky na splácanie značnej časti vzniknutých deficitov, ktoré sú vlastne časťou krízy samotnej. Problém tkvie v tom, že v súčasnej situácii vzniká zvláštny jav: korporatívny kapitál síce predal časť svojej pozície na trhu, ale nespráva sa tak, ako sa správa normálny predajca v podmienkach rešpektovania majetkových práv aspoň na tej najprimitívnejšej úrovni – peniaze vzal, no „kúpené“ za ne dať kupujúcemu nechce. Jediné vysvetlenie nájdeme v tom, že nežijeme vo svete, kde by deklarované práva platili pre všetkých.
Problémy vznikajúce v dôsledku riešenia finančnej krízy nie sú výsledkom dôsledne trhových vzťahov, ale sú do značnej miery zapríčinené práve tým, že tieto vzťahy – ak ich definujeme bez ideologickej predpojatosti – sa vlastne nerešpektujú. Keby sa rešpektovali, kapitalizmus by prinajmenšom v takej podobe, ako ho poznáme, neexistoval. Tá podoba je daná hlavne svojou distribučnou a tá zasa vlastníckou formou. Z pohľadu elity každého systému ide o zachovanie tohto stavu.
Systémová či nesystémová kríza?
Súčasná kríza je krízou spotreby. Väčšina majetku sa koncentrovala v malej skupine veľkých vlastníkov. Jej riešením je teda práve rozdelenie majetku, t.j. zmena distribučného systému tak, aby sa na horných poschodiach toľko majetku nekoncentrovalo a na dolných poschodiach nebola taká veľká bieda. Distribučné systémy sú viazané na vlastnícke systémy: príčinou koncentrácie majetku v dnešnom kapitalizme je práve charakter organizácie ekonomického systému v spojení s vlastníckou formou, t.j. charakter inštitucionálneho systému, spomínaný vyššie. Riešením príčiny krízy by bolo, keby sme boli „dôsledne trhoví“ a keby v dôsledku procesu, v rámci ktorého korporatívny kapitál de facto predal svoj podiel na trhu občanom, (de iure to nerešpektuje), došlo k rozdeleniu vlastníctva, k vzniku majetkového pluralizmu. Toto riešenie by bolo dôsledne trhové (aj keď nie veľmi kapitalistické), a na systémovej úrovni by čiastočne riešilo problém, ktorý je v pozadí krízy. Žiaľ, dnešný kapitalizmus nemá s trhom (v tom zmysle ako sa ním oháňa klasická ba i súčasná liberálna ekonómia) veľa spoločné, čo je nakoniec všeobecne známy fakt. Ideologické pojmy slúžia na zdôvodňovanie status quo, ich vzťah k realite je iná vec. Tak, ako sa každý režim označuje za „demokratický“, prinajmenšom každý kapitalizmus sa označuje za „trhový“, je to však podobne deklaratívny a hlavne neadekvátny pojem. Miera „trhovosti“ súčasného kapitalizmu je nízka, lenže práve vďaka nerešpektovaniu uvedených vzťahov. Ich „dôsledné“ rešpektovanie by vlastne viedlo k zániku kapitalizmu.
Rozpor, ktorý súčasná kríza obnažuje, usvedčuje systém z manipulácie so základnými kategóriami, o ktoré sa opiera jeho legitimita. Kapitalizmus je ťažko spojiť s ústrednou kategóriou „trh“, pretože jeho udržanie je závislé práve od porušovania pravidiel trhu na tej najfundamentálnejšej úrovni. Je napokon logické, že sa systém dostáva do rozporov, ak sa snaží ideologicky legitimovať objektívnymi ekonomickými kategóriami. Neexistuje totiž dôvod, prečo by akési objektívne kategórie mali zodpovedať ideologickým záujmom kohokoľvek. V súvislosti s debatou o charaktere dnešnej krízy a jej systémových dôsledkoch má tento fakt podstatný význam. V debate na túto tému doposiaľ prevažuje ekonomický determinizmus vyjadrený vetou „systém vydrží dovtedy, kým nevyčerpá svoje možnosti rozvoja“, pričom sa implicitne vždy myslia možnosti ekonomické. Tie sú však len nepriamym faktorom udržania systému. Priamym sú faktory ideologické. Z ideologického hľadiska ide v tomto prípade o systémovú krízu. Súčasná kríza môže byť, a pravdepodobne aj bude, systémovou, ak sa práve vzniknuté systémové ideologické rozpory exploatujú.
Autor je politológ. Venuje sa problematike ideologických systémov.
