Krátka história slovenských spravodajských služieb má ešte mnoho bielych miest. Z hľadiska počtu mediálnych afér však v máločom zaostávajú za svojimi staršími zahraničnými sestrami. Nezvyčajné je, ak sa v médiách objavia vo veľmi tesnom slede za sebou viaceré kauzy, okolo ktorých je veľa nejasností. Zrejme aj za najnovšími kauzami, podobne ako za nezodpovedanými otázkami z predchádzajúcich rokov, ostanú pochybnosti.
Na Slovensku chýba seriózna debata o činnosti našich spravodajských služieb – vojenských i nevojenských – ktorá by bola spojená s prezentáciou názorov zahŕňajúcou rôzne pohľady na ich pôsobenie. Namiesto posudzovania skutočných problémov sa verejnosti spravidla podsúvajú parciálne pohľady a povrchné, zjednodušené a deformované úvahy, sprevádzané tabuizovaním alebo démonizovaním činnosti spravodajských služieb. Ak sa zamyslíme nad tým, čo bolo o činnosti Slovenskej informačnej služby (SIS) zverejnené v médiách a čo o nej povedali naši politici, nájdeme viacero paradoxov.
Silových organizácií ako maku Prvý paradox spočíva v tom, že súčasnú vlnu mediálneho záujmu o činnosť SIS vyvolali aféry spojené s odpočúvaním osôb blízkych vládnej koalícii. Otázky nastolené vo vzťahu k pôsobeniu SIS tiež pochádzajú z vládnych kruhov. Tie však už nehovoria o tom, že nejde len o samotné kauzy, ktoré sú síce závažné, ale o problémy celkového fungovania spravodajských služieb, ich roly a funkcie v bezpečnostnom systéme krajiny. Na Slovensku sú zriadené dve spravodajské služby – SIS a Vojenské spravodajstvo, v rámci ktorého pôsobia dve od seba navzájom nezávislé organizácie – Vojenské obranné spravodajstvo a Vojenská spravodajská služba. Okrem toho majú zákonom upravené oprávnenie na vykonávanie spravodajskej činnosti (ktorá je spojená s používaním osobitných prostriedkov pri zhromažďovaní informácií a s vedením evidencií na ich základe) aj Policajný zbor, Železničná polícia, Vojenská polícia, Colná služba, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Národný bezpečnostný úrad (NBÚ). Je skutočne potrebné, aby na Slovensku, bolo takéto množstvo silových organizácií, ktoré môžu vykonávať spravodajskú činnosť?
Pittner Druhým paradoxom je, že namiesto koncepčného riešenia problémov pôsobenia spravodajských služieb sú v popredí stále najmä personálne otázky, čo sa však zakrýva veľmi nešikovne. Aj pri patovej situácii vzniknutej pri riešení problému odpočúvania, ktoré bolo prezentované ako politický problém, po viacerých týždňoch prelínania vyšetrovania a medializácie, priniesol oživenie v tejto oblasti neočakávaný (a presvedčivými argumentmi chabo zdôvodnený) návrh na vymenovanie Ladislava Pittnera na čelo SIS. Vymenovanie osoby, ktorá urobila bleskovú kariéru v policajno-spravodajskej oblasti a dosiahla generálsku hodnosť za necelé štyri roky od vstupu do služobného pomeru, pričom väčšinu z tohto času bola na ministerskom alebo poslaneckom poste je ťah, ktorý sa uplatňuje v mimoriadne kritických situáciách. Nevdojak pripomína situáciu na začiatku 80. rokov minulého storočia, keď sa novými generálnymi tajomníkmi ÚV KSSZ stávali politickí kmeti, z ktorých jeden bol zhodou okolností tiež generálom spravodajskej služby. Pripusťme, že vek kandidáta v tomto prípade nemusí byť prekážkou pri vykonávaní funkcie vyžadujúcej odbornú kvalifikáciu i životné skúsenosti. Fakt, že táto funkcia je spojená zo záťažou, ktorá vyžaduje aj dobré fyzické zdravie a primeranú kondíciu, je samozrejmosť, ktorú je trápne pripomínať. Je Pittner skutočne jedinou osobou, ktorá poskytuje politické i odborné záruky na riešenie ventilovaných problémov zámerne koncentrovaných okolo SIS? Ak áno, tak sa dá sformulovať zaujímavý princíp kariéry – jej základom je byť jediným možným koaličným kandidátom vo vhodný čas. Aká je však skutočná odbornosť Pittnera na vykonávanie funkcie šéfa tajnej služby, ktorá má viacero spravodajských a odborných zložiek? Už jeho pôsobenie vo funkcii tieňového ministra vrhlo tmavý tieň na jeho príchod do kresla ministra vnútra v roku 1998. Viac ako koncepciou činnosti polície sa zaoberal úvahami o rôznych spravodajských hrách, konšpiráciách, či predpovedaní výsledkov viacerých skutočných či domnelých káuz. Aktivity v tejto agende ctia investigatívneho žurnalistu, ale nesvedčia „odborníkovi“ stojacemu na čele najvplyvnejšieho silového rezortu v krajine. Ak bude na čele SIS stáť človek s väčšími skúsenosťami v rezorte ministerstva vnútra ako v spravodajských službách, môže vzniknúť aj otázka, či sa bude preferovať jej činnosť ako tajnej polície. Moderná spravodajská služba, dokonca ani jej kontrašpionážna zložka, však už nemôže pracovať tak ako polícia a už vonkoncom mať charakter tajnej polície.
Zmena optiky Tretím paradoxom je, že súčasné kauzy s odpočúvaním nie sú na slovenskej bezpečnostnej scéne novinkou. Nový je však pohľad na ne. Ak sa pred rokmi ako mediálna bomba prezentovala kauza s expresívnymi výrokmi exriaditeľa SIS Ivana Lexu v odpočutom rozhovore s bývalým ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom, v popredí pozornosti bol jej obsah, čo je pochopiteľné i správne. Pri medializácii súčasných káuz sa však do popredia pozornosti dostala forma, spôsob získania informácií a obsah je akosi v pozadí. Pomaly sa už aj zabudlo, kvôli čomu vojnové tance okolo SIS vznikli. Keď šéfoval Lexa SIS, k novinárom, ktorí o nej najviac písali, patril istý Peter Tóth, ktorý bol prednedávnom vymenovaný Mitrom za šéfa kontrarozviedky. Riaditeľovi SIS sa to vyčítalo a urýchlilo aj proces narastania nedôvery k nemu v niektorých koaličných stranách. Tento novinár však mal v minulosti blízko k údajnej paralelnej tajnej službe, na čele ktorej sa angažoval Pittner, vtedy ešte predstaviteľ KDH. Ide len o vrtkavosť osudu, alebo o spravodajskú variáciu na tému o revolučnej moci, ktorá požiera svoje deti?
Kto chce biť psa, palicu si nájde Pri roztáčaní série káuz okolo SIS sa začalo poukazovať na problém ochrany utajovaných informácií, čo sa prezentovalo ako zdvihnutý prst NATO. Táto výčitka nepatrí priamo Slovensku a SIS, ale všetkým novým uchádzačom o členstvo v aliancii. Vznikla najmä v súvislosti s problémami, ktoré sa objavili v troch nových členských štátoch NATO – Česku, Maďarsku a Poľsku! Ich spravodajské služby boli aj po ich vstupe do NATO viackrát namočené do rôznych afér, ale aféram sa na prelome tisícročí nevyhli ani renomované západné spravodajské služby – americká CIA, či nemecká BND. Na ilustráciu uvedieme spor, ktorý v ČR vznikol vo vzťahoch Bezpečnostnej informačnej služby (česká kontrarozviedka) a NBÚ. Po rôznych ďalších nedostatkoch v činnosti NBÚ český Ústavný súd v roku 2001 významne obmedzil jej kompetencie pri vydávaní osvedčení o vykonaní bezpečnostnej previerky. Pôvodný český zákon o NBÚ bol však prototypom aj pre zákon o rovnomennom slovenskom úrade, ktorý opisovali bezpečnostní odborníci predchádzajúcej vlády. Vedúci predstaviteľ tohto úradu sa však, podobne ako L. Pittner vo funkcii ministra vnútra v prvej Dzurindovej vláde, rád a nekompetentne vyjadruje k neduhom v slovenskom bezpečnostnom systéme. Nezabudne pritom poukazovať na to, že vietor fúka aj zo SIS.
Politické súvislosti V tomto kontexte je jednou z kardinálnych otázok hodnotenia činnosti spravodajských služieb vzťah politického riadenia a odbornosti. Nie je možné absolutizovať ani jednu stránku tohto vzťahu. Neexistuje žiadna „čistá odbornosť“ bez politickej podmienenosti, ale spravodajskú službu nie je možné riadiť ani fundamentalistickým „politickým spôsobom“ bez využívania odborníkov. Od poprevratových čias dlhodobý politický záujem o pôsobenie v bezpečnostnej oblasti (najmä v polícii a spravodajských službách) prejavili len dve politické strany – HZDS a KDH. Obe vyslali aj najviac politických nominantov do tejto oblasti, ktorí po svojom príchode prejavovali enormný záujem o obsah spravodajských archívov a venovali sa najmä rýchlemu vytváraniu nových organizačných štruktúr, na čelo ktorých radi presadzovali „svojich“ ľudí. V rokoch 1998 – 2002 časť osôb z KDH, zaoberajúcich sa bezpečnostnou problematikou, prešla do SDKÚ (a časť z SNS prebehla do KDH), ale nedokázala vytvoriť výraznejšiu vlastnú líniu aktivít v tejto oblasti či riešenia problémov v nej. Mediálne najvýraznejšou osobou na čele silových rezortov sa tak stáva Vladimír Palko. V pozadí toho, že v dôsledku kauzy odpočúvania odstúpil Mitro, preto primárne nie sú nedostatky v jeho riadiacej činnosti, ale najmä fakt, že nemá priamu podporu žiadnej zo strán súčasnej vládnej koalície. Doposiaľ oficiálne nie je známe, v ktorej z podozrievaných mocenských zložiek došlo k úniku informácií vyvolavších kauzy. Nedá sa dokázať (a nie je o to ani záujem), že výsledky činnosti Palka na čele ministerstva vnútra sú diametrálne lepšie ako v prípade Mitra. Minister vnútra je však nominantom KDH a jeho výmena by mohla rozkolísať celú vládnu koalíciu. Personálna výmena na čele SIS však uchová špecifickú stabilitu vzťahu vládnych strán a aspoň medzi ich pravovernými straníckymi a politickými prívržencami vyvolá nádej, že niečo sa bude riešiť. O čo však pôjde, už nie je pre verejnosť, lebo sa to týka tajnej služby. Zahmlená je aj snaha ANO ako liberálnej pravicovej strany o etablovanie sa v silových rezortoch. Neoliberalizmus v oblasti bezpečnosti je teoreticky i prakticky oveľa zložitejší ako v sociálno-ekonomickej oblasti, kde dnes hrá deformujúci prím. Záujem o problematiku bezpečnosti predsa už tradične patrí viac ku konzervatívnym, socialistickým a nacionalistickým politickým kruhom. Návrhy strany ANO neriešia problémy bezpečnosti Slovenska, ale smerujú k bezpečnosti spojenej s ochranou vlastných záujmov. Návrh SMK na zriadenie špeciálneho úradu, ktorý by mal na starosti odpočúvanie, stojí tiež za povšimnutie. Ide len o zjednodušenú kópiu modelu fungovania spravodajských služieb z Maďarska. Tam sa však tiež kritizuje situácia v oblasti kontroly organizácií oprávnených tajne zhromažďovať informácie. Vlaňajšia aféra so spravodajskou minulosťou premiéra Petra Medgyessyho vyvolala búrlivú diskusiu, kde sa poukazovalo na veľa nedostatkov, ktoré dodnes nie sú vyriešené.
Reformy a „reformy“ Zmeny, ktoré sa po nástupe nového riaditeľa uskutočnia, sa opäť zrejme zamerajú len na reorganizáciu (najmä v kontrarozviedke) spojenú s čistkou podľa formálnych kritérií. Čistka, ako sa už avizovalo, sa dotkne predovšetkým bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti, ktorí tvoria necelú desatinu príslušníkov služby. Sú však oni skutočne hlavnou príčinou pertraktovaných problémov? Stratia sa všetky nahromadené problémy po ich „odídení“? Doterajšie pôsobenie slovenských spravodajských služieb z rôznych dôvodov nepresvedčilo občanov o tom, že je efektívne a moderné. Príčina tohto stavu nespočíva vo vnútri spravodajských služieb, ale v spôsobe ich politického riadenia. Predstavu o zlepšení fungovania SIS zrejme nemá ani Bezpečnostná rada, čo je podľa zákona o SIS štátny orgán, ktorému je riaditeľ služby zodpovedný za výkon funkcie. Črtá sa aj iné východisko zo situácie. Slovensko je poslednou krajinou V – 4, ktorá má veľkú nevojenskú spravodajskú službu, kde sú pod jednou strechou všetky jej základné zložky. SIS by mohla byť zreorganizovaná skutočne zásadne – možno až po vytvorenie viacerých nových samostatných spravodajských služieb – prinajmenšom by malo ísť o oddelenie rozviedky a kontrarozviedky. Museli by sa však splniť dve podmienky. Prvou je záujem politických strán uvažovať výhľadovo, do budúcnosti, a pripraviť taký návrh reorganizácie, ktorý bude vychádzať v prvom rade z rešpektovania odborných hľadísk spravodajskej činnosti v modernej spoločnosti. Nejde pritom len o SIS, ale aj o ďalšie mocenské zložky, ktoré vykonávajú spravodajskú činnosť. Druhou je spojenie riešenia tohto problému so skutočnou diskusiou o všetkých stránkach bezpečnosti nášho štátu, o reálnom fungovaní jeho bezpečnostného systému. O čom však chceme diskutovať, ak Slovensko nemá ucelenú koncepciu bezpečnostnej politiky? Základné črty tejto politiky obsiahnuté v Bezpečnostnej stratégii prijatej NR SR boli už v čase jej prijatia v roku 2001 neúplné a neproporciálne. Jediným problémom slovenskej bezpečnostnej politiky, ktorému sa venuje pozornosť v politických kruhoch, je vstup do NATO. Z hľadiska fungovania mocenských zložiek sa záujem sústredil na horúčkovitú profesionalizáciu ozbrojených síl. Spravodajské služby i polícia zostali v pozadí. Podobne je to aj s vnútornou bezpečnosťou. Ako príklad uvedieme pozornosť, ktorá sa venuje problému politickej kontroly (riadenia) ozbrojených síl. Táto téma sa však vo vzťahu k spravodajským službám a polícií vôbec nespomína. Pritom v našom spoločenskom prostredí sa už za čias rakúsko-uhorských vlád politicky zneužívali najmä spravodajské služby a polícia. V doterajšej diskusii o činnosti spravodajských služieb nepočuť ani hlas bezpečnostnej komunity. Práve on by mohol prispieť k inému pohľadu na problémy, k lepšiemu poznaniu príčin vzniknutého stavu, ako aj k jeho podrobnejšej a dôkladnejšej analýze. Skvalitniť činnosť SIS, či celej spravodajskej obce nie je možné bez koncepčného riešenia kľúčových problémov slovenského bezpečnostného systému. To je však téma, ktorá vyžaduje ďalšie zamyslenie.
