Obyčajného človeka by nemuselo ani zbla zaujímať, že newyorský DJIA, londýnsky FTSE, či iný burzový ukazovateľ pred niekoľkými týždňami prudko poklesol. No o niekoľko rokov ho to už zaujímať bude musieť – ak sa u nás skutočne zavedie dôchodková reforma, do ktorej obrany sa v článku Súčasný stav zavinili sociálni inžinieri v 19. a 20. storočí (SLOVO č. 28/2002) rázne pustil Juraj Martinka.
Autor má tú smolu, že svoju reakciu na môj článok (Ako sa nedožiť pokojnej staroby, SLOVO č. 23) napísal práve v čase, keď svetové trhy zaznamenali najväčší pokles od útokov z 11. septembra 2001. Napríklad denníky vo Veľkej Británii – kde sa už dôchodky „zreformovali“ – palcovými titulkami ohlasovali dôchodkové horory.
Istý redaktor denníka The Guardian napísal: „Posledné čísla o návratnosti investícií môjho dôchodku, ktoré ešte nezahŕňajú prepad burzy za posledných desať dní, len-len že prevyšujú môj prvý výpis z júna 1997. Skutočnosť je dnes už pravdepodobne nižšia.“ Presne na tento fakt – že totiž trhy s akciami sú nestabilné a môžu nielen stúpať, ale aj klesať – som upozorňoval svojimi slovami o „starobnej lotérii“. Podľa J. Martinku tieto slová „vyznievajú smiešne“, lebo „štát si v každej reforme stále ponecháva vplyv na štruktúru portfólia penzijných fondov“. Akosi mu uniklo, že ak nastane na trhu s akciami všeobecný pokles, je aj prípadná regulácia bezmocná. Zvlášť, ak je prepad taký výrazný, ako pri krachu na Wall Street v roku 1929, keď akcie stratili 89 percent hodnoty. Na vtedajšiu úroveň sa znova vyšplhali až po 24 rokoch! Ak by boli vtedy existovali penzijné fondy, desaťtisíce, či milióny ľudí by boli dostali na starobu menej, ako keby si boli ukladali peniaze do pančuchy.
Čulé Čile, či Príšerné Pinochetovo?
Podľa J. Martinku tvrdím, že sa dôchodková reforma už prijala. Tu sa celkom hodia jeho vlastné slová, že je to „prvý a určite nie posledný autorov omyl“. Doslova som totiž napísal, že zákon o sociálnom poistení reforme „síce otvoril dvere, no na cestu sa ešte nevykročilo. Dajme si záležať na tom, aby sme sa reforme v takomto chápaní postavili čo najrozhodnejšie do cesty.“
Autor ohlasu na môj článok si silne idealizuje dôchodkovú reformu v Čile. Tak napríklad tvrdí, že „počas prvých desiatich rokov sa dobrovoľne prehlásilo do nového systému až 90 percent pracujúcich Čile“. O „dobrovoľnosti“ v polofašistickej diktatúre už písal Branislav Ondruš v článku Kapitalizácia problém nevyrieši (SLOVO č. 30/2002). Napriek formálnej príslušnosti však odvádzajú príspevky do systému v skutočnosti menej ako dve tretiny pracujúcich. Štyridsaťdva percent neprispieva vôbec a ďalších asi dvadsať iba občas. Prečo? Lebo vzhľadom na ekonomické „úspechy“ Čile nemajú dosť peňazí na to, aby mohli ešte aj sporiť. Reči o priemernom 50-percentnom zvýšení dôchodkov sa hovoria – a chlieb sa je. V tomto prípade doslova – minimálna penzia, ktorú im štát ešte garantuje, postačí na peceň chleba a šálku kávy denne.
Liberálna oslava krvavej diktatúry
Podľa Juraja Martinku „asi zámerne“ zakrývam „také fakty, že počas 80. rokov v dôsledku penzijnej reformy zažívala čílska ekonomika každoročný hospodársky rast sedem percent“. Ale, ale. Toto o dôchodkovej reforme netvrdí hádam ani sám jej architekt seňor Piňera. Podľa istej štúdie Svetovej banky rozkrútenie peňazí penzijných fondov na burze prispelo k celkovému rastu asi dvoma percentami. No úspory – tie, z ktorých mali byť financované naozajstné investície do nových strojov a technológií – v dôsledku reformy podľa tej istej štúdie v skutočnosti poklesli.
Pokiaľ ide o čílsky ekonomický rast, neviem, či J. Martinka „zámerne zakrýva“ určité fakty, rozhodne ich však nespomína. Neoliberálne reformy, ktoré sa uplatnili za Augustina Pinocheta, totiž viedli v rokoch 1975 a 1976 a 1982 až 1984 k hlbokému hospodárskemu prepadu. Za celé obdobie od zvrhnutia socialistického prezidenta Salvadora Allendeho do obnovy demokracie sa Čile zmohlo len na slimačí priemerný rast dve percentá. Nehovoriac už o HDP na obyvateľa, ktorý ešte ani v roku 1993 nedosahoval úroveň z prvého roku Allendeho prezidentovania! Vo vymenúvaní katastrofálnych dôsledkov politiky Pinochetových „Chicago Boys“ by sa dalo pokračovať ešte dlho. Za všetko hovorí fakt, že v dôsledku ich politiky upadlo až 40 percent Čiľanov pod hranicu chudoby. Za taký hospodársky zázrak pekne ďakujem!
Mimochodom, fakt, že J. Martinka dokáže bez mihnutia oka oslavovať ekonomické „úspechy“ krvavej diktatúry, ktorá stála životy 3000 ľudí, jasne ukazuje, o aké „hodnoty individuálnej slobody“ mu v skutočnosti ide. Neoliberáli naozaj nie sú tým istým ako ich klasickí predchodcovia. Adam Smith či John Stuart Mill by pri pohľade na Pinochetovo Čile v hrôze rozhodili rukami. Pre nich totiž sloboda neznamenala len možnosť vyžmýkať z ľudí čo najväčšie zisky.
Hlavou proti faktom
Zaujímalo by ma, kde vzal J. Martinka informáciu, že „už teraz hospodária štedré priebežné systémy západnej Európy s niekoľkomiliardovými stratami ročne“. Pokiaľ viem, nijaký významný stúpenec reformy nehovorí o kríze dnes, ale najskôr o dvadsať rokov. Ide o silne pochybné tvrdenie už vzhľadom na to, že krajiny EÚ sa zaviazali dodržiavať obmedzenie schodku celého štátneho rozpočtu na 3,5 percenta ročne.
„Aj tvrdenia o vysokých administratívnych nákladoch sú len mýty,“ konštatuje autor. V tom prípade sa šírením mýtov zaoberá aj samotná SB. Pri troche snahy nájde J. Martinka i na jej webovej stránke údaj, že v prípade Čile predstavujú administratívne náklady okolo 15-20 percent z objemu odovzdaných príspevkov. Inak je Martinkova reakcia poučná. Moje tvrdenie o fakte vysokých nákladov nevyvracia uvedením iných faktov, ale jednoducho teoretickým zdôvodnením, prečo ten fakt nemôže existovať. Pripomína to výrok jedného slávneho komika: „Tak teda veríte mne, alebo vlastným očiam?!“
Pritom jeho argumentácia o konkurencii, ktorá znižuje ceny, je prinajmenšom z troch dôvodov aj teoreticky chybná. Neberie do úvahy „monopolistickú konkurenciu“, ktorá podobne ako pri pracích práškoch neznižuje ceny, ale usiluje sa pomocou obrovských výdavkov na reklamu presvedčiť zákazníka o jedinečnosti produktu. Prehliada pritom existenciu úspor z rozsahu, vďaka ktorým sú veľké systémy efektívnejšie ako malé. A napokon si zamieňa súkromný monopol, ktorý maximalizuje zisky, so štátnym, ktorého priority sú iné.
Kedy mladí uživia starých?
Kľúčovým bodom môjho článku sa J. Martinka nevenuje vôbec. Pre úplnosť ich tu zopakujem: dôchodková reforma je bez zvýšenia produktivity len účtovníckym trikom, ktorý má zbaviť štát zodpovednosti za dôchodcov. Dôchodky sú totiž v každom systéme iba spôsobom ako prerozdeliť bohatstvo od pracujúcich k už nepracujúcim. Ak by bolo „mladých“ naozaj primálo na to, aby uživili „starých“, bude to pravda v každom systéme. Zmeniť by to mohol jedine vyšší nárast produktivity, no toho sa dôchodková reforma v jej zamýšľanej podobe nijako nedotkne.
V skutočnosti ani nemusí, pretože ak produktivita porastie aspoň takou rýchlosťou ako v minulom režime, „mladí“ „starých“ pohodlne uživia. Napriek tomu to však nie je reforma neutrálna. Znamenala by totiž aj iný druh prerozdeľovania – od chudobných k bohatým. A to je dôvod, prečo sa proti nej treba rozhodne postaviť.
