Čo je za šatkami (5)

Čas dovoleniek a cestovania (aj prázdnin) sa už pre väčšinu z nás skončil. A končí sa aj naše rozprávanie o výsledkoch práce trojice psychológov, ktorou sme sa vám usilovali priblížiť kultúry istanbulských Grékov a Turkov a ich vzájomné spolužitie. Autori ju nazvali O živote istanbulských Grékov, ich historickom, kultúrnom a náboženskom pozadí a o tom, čo majú spoločné Gréci, Turci a Rakúšania, či islam a kresťanstvo a my ponúkame jej záver. Ukázalo sa, že istanbulskí Gréci tvoria veľmi farebnú kultúru. Spája ich život v Istanbule, väčšina ich žije v jednej štvrti a spája ich aj láska k tomuto mestu. Istanbul volajú nežne a láskavo Stanpoli, čo v gréčtine znamená „smerom k mestu“. Z tohto názvu pochádza aj dnešné označenie Istanbul. Okrem toho istanbulských Grékov spája aj ich spoločná minulosť, dejiny. A spája ich aj Turecko ako právny štát – ak chcú Gréci v Turecku vlastniť napríklad nehnuteľnosti, musia prijať turecké občianstvo. Dôvod je jednoduchý: v Turecku existuje kvóta, podľa ktorej zahraniční vlastníci môžu tvoriť len 0,5 percenta všetkých vlastníkov nehnuteľností, v Bosfore len 0,05 percenta, a tento limit je už vyčerpaný. Turecké občianstvo musia prijať aj v tureckej časti žijúci Cyperčania. Ak ho prijmú, majú právo na turecký pas a možnosť slobodne cestovať. Turecká časť Cypru, a teda ani cestovné pasy v nej vydané, sa totiž v zahraničí neuznávajú. Ako heterogénne sa ukázalo byť náboženstvo. Medzi istanbulskými Grékmi sú aj moslimovia aj vyznavači gréckeho pravoslávia. Pravda však je, že sme si pri intenzívnych rozhovoroch o náboženstve uvedomili ich spoločné korene, takže ťažko povedať, či v tomto prípade možno hovoriť o veľkých rozdieloch. Náboženstvo je citlivá téma Skupina, ktorou sme sa zaoberali, boli grécki Turci žijúci vo Viedni. Samozrejme, v obmedzenom čase, ktorý sme mali k dispozícii, sme nemali príležitosť spoznať ich veľmi veľa. Súvisí to však aj s tým, že ich spolupatričnosť nie je taká veľká ako spolupatričnosť iných skupín „cuzincov“, a navyše ich nie je veľa. Napokon, ani v Istanbule ich nie je viac ako dvetisíc. A ani papa Nikos, s ktorým sme sa mali príležitosť rozprávať, nebol, prísne vzaté, istanbulský Grék, ale istanbulský Turek, ktorý z islamu konvertoval na kresťanstvo. Dôvodom bolo, že v čase, keď ako vojak slúžil v tureckom námorníctve, sa mu niekoľkokrát, podľa jeho slov, na lodi zjavila Panna Mária. Aj v krátkom čase, ktorý sme mali k dispozícii, sme zistili, koľko veľmi rozdielnych skupín obyvateľstva v Turecku žije. Na jednej strane menšina, ktorou sme sa explicitne zaoberali, tureckí Gréci, ktorých je, ako sme spomenuli, asi dvetisíc, potom Turci žijúci na západe krajiny, ktorú sami označujú za oveľa rozvinutejšiu a pokrokovejšiu a nakoniec Turci žijúci na východe Turecka. Náboženstvo predstavuje pre tureckých Grékov evidentne relevantnú, citlivú tému. Napríklad na rodinné oslavy grécko-ortodoxných rodín nie sú pozvaní moslimovia, hoci národnostne, pôvodom patria do tej istej skupiny a rodiny sa vzájomne poznajú. Naopak, turecké rodiny nepozvú na oslavy tureckého Gréka, hoci je moslim ako oni, čiže zdieľajú spoločné náboženstvo, ale rozdiel národnosti a z nej vyplývajúcich kultúrnych koreňov predstavuje bariéru. Definovanie náboženstvom Napriek všeobecne zdôrazňovanej tolerancii teda nie je prirodzené miešanie rasových ani národnostných skupín. A tento poznatok stavia aj aktuálnu otázku integrácie Turkov do rakúskej spoločnosti do mierne iného svetla. Nejde však len o to, že medzi oboma skupinami existujú bariéry. Rakúšania majú tendenciu príslušníkov tureckej menšiny neprijímať. Navzájom sa stopercentne neprijímajú, resp. nemiešajú ani rôzne skupiny tureckej menšiny. Je to azda všeobecný ľudský fenomén? Dalo by sa povedať, že jednotlivé kultúry predpokladajú do istej miery vyčlenenie, aby si zabezpečili existenciu, prežitie, pretrvanie? Ak o istej skupine hovoríme ako o kultúre, znamená to, že táto skupina sa od ostatných odlišuje istými kvantitatívnymi a kvalitatívnymi charakteristikami, teda, že je od nich istým spôsobom odčlenená. Z našich rozhovorov vyplynulo, že grécke spoločenstvo v Istanbule sa definuje skôr prostredníctvom náboženstva, ako prostredníctvom svojej etnickej spolupatričnosti. Napríklad papa Nikos, ktorý bol, ako sme spomenuli, etnicky Turek, používal v našom rozhovore opakovane zámeno „my“, pričom mal na mysli (pravoslávnych) Grékov. Hoci svoj etnický pôvod, samozrejme, nezmenil, tým, že prijal kresťanstvo, sa stal „Grékom“. Naopak, aj z histórie sú známe prípady ľudí, ktorí stratili svoje náboženstvo, a tým stratili aj etnickú príslušnosť, resp. pocit spolupatričnosti etnickej skupiny s nimi. Generalizácia je zavádzajúca Obaja naši hostia pili k večeri alkohol, Selim pivo, papa Nikos grécke víno Retsinu. Keďže islam alkohol zakazuje, poukazuje to na ich inú náboženskú príslušnosť. Treba však povedať, že alkohol hrá aj v Turecku dôležitú úlohu. Zakázal ho tam sultán Murat IV., ale proti jeho zákazu sa v spoločnosti zdvihla vlna protestov, čo svedčí o tom, že Turci sa alkoholu napriek islamu vzdať odmietali. Veď turecké Raki je známe na celom svete a turecké mesto Tekirdag je preslávené práve vysokokvalitným Raki. V rozhovore so Selimom bol dôležitou témou jeho obchod a obchodnícke schopnosti. Zdôrazňoval, ako sa snaží ceny upraviť presne v protiklade so svojimi konkurentmi, alebo, koľko investuje do marketingu. Svedčí to zrejme o jeho zmysle pre obchod, a sám dodal, že tento talent majú tureckí Gréci v krvi. Tureckí Gréci patria spolu s Arménmi a Židmi k menšinám, ktoré mali v Osmanskej ríši v rukách práve obchod. Ešte jednu vec treba zdôrazniť. Pri našom výskume, ktorého témou boli Gréci žijúci v Istanbule, sa rozhovor neraz zvrtol k téme islamského fundamentalizmu, náboženského fanatizmu, bezprávia žien v islame a podobne. Je to, akoby sme pri výskume na tému Rakúske valčíky a Johann Strauss ustavične diskutovali o národnom socializme, koncentračných táboroch a holokauste. Vidno, ako ľahko ľudia generalizujú. Je zrejmé, že tieto generalizácie pramenia z obrazu, ktorý o islame vytvárajú médiá, respektíve z každodenných klebiet a predsudkov. Myslím si, že Usama Bin Ládin žiadneho istanbulského Gréka nepoznal, ani istanbulskí Gréci oňho nemajú záujem. Napriek tomu sa pri našich rozhovoroch k téme opakovane vynáral. Neverte mediálnym stereotypom Chápeme, že Turecko je pre Európanov takmer synonymom islamu. Napriek tomu treba rozlišovať medzi islamom a islamizmom. Na začiatku nášho výskumu bol dokumentárny film o Grékoch žijúcich v Istanbule vysielaný v rakúskej televízii a naše vlastné predsudky o Turkoch a Turecku, ktoré sme, ako asi všetci obyvatelia Rakúska, mali aj my. Hoci možnosti nášho výskumu boli časovo obmedzené, v jeho priebehu sme mali možnosť vypočuť si niečo o tejto skupina na vlastné uši, na vlastné oči jej príslušníkov uvidieť a dozvedieť sa ich autentické názory. Kým spomínaný dokument zdôrazňoval predovšetkým ťažkosti a problémy spolužitia oboch skupín – Grékov a Turkov – v osobnej interakcii sme sa o ťažkostiach a problémoch dozvedeli len málo. Zmiernili sa aj naše predsudky. Overili sme si názor, že netreba veriť mediálnym stereotypom, ale pustiť sa do medziľudskej interakcie na vlastnej koži. Publikované na www.doingculture.com Z nemčiny preložila Svetlana Žuchová Karikaturista protestuje Dánsky karikaturista Kurt Westergaard, ktorému za karikatúry proroka Mohameda hrozili zabitím, protestuje proti odmietnutiu amerického vydavateľstva Random House vydať román s islamskou tematikou (pozri predchádzajúce vydanie Slova). „Bohužiaľ sa jedno z najväčších vydavateľstiev zachovalo v tomto prípade veľmi malo. Neveští to nič dobré,“ povedal pre spravodajskú agentúru Ritzau v Kodani a dodal: „Keď sa stiahneme, znamená to, že fanatici zvíťazili.“ Vydavateľstvo Random House, dcérsky podnik nemeckého koncernu Bertelsmann, odmietlo pred dvoma týždňami vydať román The Jewel of Medina novinárky Sherry Jonesovej. Román je príbehom najmladšej manželky proroka Mohameda, a jeho vydanie sa pôvodne plánovalo na tieto dni. Vydavateľstvo svoje rozhodnutie odôvodnilo argumentom, že kniha „by mohla zraniť cítenie moslimov a vyvolať násilné činy fanatických zástupcov islamu.“ Proti rozhodnutiu vydavateľstva protestoval okrem Westergaarda a iných aj britský spisovateľ Salman Rushdie, ktorému islamskí fundamentalisti po vydaní jeho Satanských veršov celé roky hrozili smrťou. Westergaard sa musel po zverejnení svojich karikatúr v novinách Jyllands-Posten dlhší čas skrývať. Tajná služba bola presvedčená, že radikálni islamisti plánovali jeho vraždu. Zdroj: www.derstandard.at Preložila Svetlana Žuchová