Čo je to literárny dom?

Októbrová návšteva troch kľúčových osobností literárnych domov vo Viedni, Kolíne nad Rýnom a Bazileji mala niekoľko ambicióznych zámerov: odpovedať pred odborným a laickým publikom na otázku v nadpise, pomôcť nadviazať kontakty domácich „ľudí od literatúry“ so zahraničím a zamyslieť sa pri príležitosti tohto stretnutia nad možnosťou založenia literárneho domu v Bratislave. Goetheho inštitút, Rakúske kultúrne fórum a Pro Helvetia v Bratislave toto podujatie iniciovali a zorganizovali. Viedol ich k tomu tak záujem o literárne dianie na Slovensku a o zlepšovanie kontaktov medzi slovenským literárnym životom a nemeckým, rakúskym či švajčiarskym aktuálnym literárnym dianím, ako aj opakovane sa vynárajúca potreba mať nielen pre kultúrne inštitúty iných krajín, ale aj pre domácu scénu spoľahlivú partnerskú inštitúciu schopnú komunikovať so spisovateľskou, vydavateľskou obcou i verejnosťou a zastupovať čo najpestrejšiu ponuku literárnej tvorby. Intendantka Literárneho domu v Bazileji Margrit Manzová (ktorého existencia je financovaná súkromnou nadáciou) priniesla zakladateľský entuziazmus pre literárny dom v Bratislave a podporila ho keramickým prasiatkom na jeden z najdôležitejších predpokladov vytvorenia takéhoto priestoru pre literatúru – na financie. Literárny dom v Bazileji nie je dom pre hotovú knihu ako vydavateľstvo, kníhkupectvo či knižnica. Je to miesto komunikácie medzi autorkami/autormi a ich čitateľmi/čitateľkami. Ponúka píšucim a čítajúcim ľuďom, aby na chvíľu vyšli zo svojej samotárskej činnosti a spoločne vnímali prezentované texty. Každé podujatie je neopakovateľnou udalosťou, vytváranou súhrou autorov, textov a publika. Nejde len o rozhovory publika s autormi, ale aj o sprístupňovanie literatúry na základe aktuálnych tém z oblasti politiky, náboženstva, vedy či hospodárstva. Prepájanie s inými druhmi umenia dovoľuje textom vykročiť poza hranice svojej dvojrozmernosti. Literárny dom v Bazileji vznikol v mieste stretávania troch kultúr, čo ovplyvňuje jeho programovú skladbu – predstavuje autorov z viacerých krajín a regionálnych a jazykových kontextov; podporuje „malé“ jazyky a ich hodnoty, s čím úzko súvisí podpora literárneho prekladu, pretože bez neho by väčšina svetovej literatúry ostala obmedzená na svoj región. Hostil napríklad spisovateľku Yoko Tawada, Japonku žijúcu v Nemecku, ktorá píše po nemecky a japonsky. Prednedávnom tu predstavila svoju najnovšiu knihu Zberateľka duší (vydal berlínsky Aufbau Verlag) Bazilejčanka zo Slovenska Irena Brežná – ako povedala Margrit Manzová: „Rozhodne si nemyslím, že úspešné podujatie má byť nevyhnutne harmonické, ale fakt je, že večer s Irenou Brežnou bol mimoriadne harmonickým stretnutím autorky a publika, bola tam fantastická atmosféra.“ Koncom októbra priniesol dom aj prozaický večer venovaný tvorbe – už nežijúcej – nemeckej spisovateľky českého pôvodu Libuše Moníkovej s Otom Filipom, I. Marinowom Trojanowom či T. Morovou. *** Thomas Böhm, programový riaditeľ Literárneho domu v Kolíne, odpovedal na pragmaticky ladenú otázku, načo je mestu literárny dom, takto: „Môžeme sa na to pozrieť z toho hľadiska, ktoré si často všímajú sponzori, a to je ‚prítomnosť‘ v tlači. Pozývame do nášho mesta známych autorov a autorky z celého sveta a staráme sa o to, aby ich návšteva nebola len krátkou zastávkou, ale pripravíme im program, snažíme sa im ukázať mesto, skontaktovať ich s ľuďmi – spisovateľmi, umelcami a i. Tak dochádza k stretnutiam a nadväzovaniu kontaktov a nikdy nevedno, čo z toho bude. Niekedy sa udejú fantastické veci, napríklad na festivale lyriky, kde sme pozvali viacerých arabských básnikov, vznikol z takýchto osobných kontaktov nemecko-arabský časopis pre lyrickú tvorbu. Našu úlohu chápeme teda predovšetkým ako otváranie možností. Podľa mňa spočíva prínos literárneho domu aj v tom, že zvyšuje úroveň hovorenia o literatúre, ktoré sa v médiách zjednodušuje na číru reklamu. V Nemecku je napríklad literárna relácia úspešnej literárnej kritičky Elke Heidenreichovej – keď ukáže knihu do kamery, tak sa na druhý deň z nej predá tridsaťtisíc exemplárov, ale o literatúre hovorí asi takto: zbožňujem túto knihu, nemohla som sa od nej odtrhnúť. Hovorí teda o literatúre úplne neliterárne. V našom dome sa naopak snažíme vytvárať priestor na hovorenie o literatúre kompetentným spôsobom v uvoľnenej, priateľskej atmosfére. Pričom ‚kompetentný spôsob‘ neznamená, že by to bolo určené len pre odbornú verejnosť, ale že ide o kvalitné prepojenie literárnej vedy, literárnej kritiky a komunikácie s publikom. Prezentujeme nielen zahraničných, ale aj nemeckých autorov, pričom pri nemeckých dbáme na to, aby sme nezabúdali na neznámych autorov, aj keď vieme, že nepríde viac ako 20-30 ľudí, ale je to možnosť podpory začínajúcich autorov. Z knihy začínajúceho autora sa predá tak päťsto kusov, ale keď autor urobí päťdesiat čítaní, tak jeho knihu spozná viac ľudí cez osobné stretnutia na čítaniach, ako si ju pôvodne prečítalo. Dom dávame bezplatne alebo za poplatok k dispozícii rôznym aktivitám – napríklad každý pondelok v mesiaci sa u nás stretávajú ‚Bücherfrauen‘, lobistické združenie žien z literárnej brandže; pravidelne sa tu stretáva aj Iniciatíva proti zatváraniu školských knižníc; svoje stále miesto tu má aj literárna dielňa pre pokročilých a podobne, skrátka celý týždeň sa niečo deje. Dom zohráva dôležitú funkciu v literárnom živote Kolína – oslavy životných jubileí spisovateľov, odovzdávania literárnych cien, kolínski spisovatelia a spisovateľky majú prednosť pri prezentácii svojich diel (ak, samozrejme, spĺňajú istý literárny štandard). Aktuálny program s menami ako Susan Sontagová či Vladimir Sorokin a Tatiana Tolstá je z tohto hľadiska netypickým príkladom našej činnosti, pretože v období okolo Frankfurtského veľtrhu sa nám naskytá možnosť pozvať viac autorov zo zahraničia. Aj tak je však naša najdôležitejšia akcia „kolínskou záležitosťou“. Ide o akciu s knihu kolínskej autorky Irmgard Keunovej Das kunstseidene Mädchen (Dievča z umelého hodvábu) z roku 1931. Táto kniha je výsostne aktuálna svojou témou „ako sa stať superstar“, tak sme sa pokúsili prostredníctvom nej vzbudiť záujem mládeže o čítanie. Doris, hlavná hrdinka knihy, žije v roku 1931, okolo nej je hospodárska kríza a ona chce žiť svoj život inak. Nie je pre ňu dôležité žiť naplnený život, chce sa stať slávnou. Chce sa dostať sa na javisko, a tam sa táto pôvodne sympatická a čestná dievčina mení na intrigánku. Zažíva deformáciu, ktorú prináša bezhlavá túžba po sláve. Je to kniha o jej hľadaní vlastnej životnej cesty s otvoreným koncom, pred hrdinkou sa črtá viacero možností. V spolupráci s vydavateľstvom sme vydali špeciálne vydanie knihy, ktoré je o niečo lacnejšie ako bežne, a okrem samotnej prózy obsahuje dva príspevky – o hviezde nemého filmu Colleen Moore, s ktorou sa Doris identifikuje, a o živote autorky v Kolíne. Oslovili sme dvanásť mladých žien v Kolíne, požiadali sme ich, aby si knihu prečítali, napísali, čo si o nej myslia, a keď ju prečítajú, aby ju dali ďalej. Podarilo sa to, i keď len čiastočne, knihu si síce so záujmom prečítali a dávali ju ďalej – to vieme z internetových zmienok, ale len jedna študentka germanistiky naozaj o nej napísala.“ *** Tak môže byť literárny dom aj miestom na zbieranie a realizovanie nápadov na obnovovanie chuti čítať. Literárny dom vo Viedni, ktorého riaditeľom je Heinz Lunzer a ktorý je spomedzi troch prezentovaných priestorov pre literatúru najstarší (vznikol v roku 1991), si svoju úlohu formuje v istej deľbe práce s inými viedenskými miestami pre literatúru, napríklad Alte Schmiede (čítalo v nej aj veľa našich autorov a autoriek). Slúži nielen ako miesto akcií a stretávania, ale hlavne ako Dokumentačné centrum novšej rakúskej literatúry či sídlo Profesijného združenia spisovateliek a spisovateľov, Spoločnosti prekladateľov a Knižnice exilovej literatúry. Má napríklad bohatú dokumentáciu recenzií diel súčasných autorov a autoriek a na novembrovom programe (12.-16.) Dni Ericha Frieda s témou spoločnej a zároveň individuálnej pamäti v kontexte prenasledovania a vyháňania v období národného socializmu. Mimochodom – viedenský Literaturhaus máme najbližšie a odskočiť si doň môžete aj pri nákupoch na viedenskej nákupnej tepne, je totiž celkom blízko vo vedľajšej ulici Zieglergasse 26, o aktuálnom programe informuje www.literaturhaus.at. (A niečo pre feministky a feministov: Hneď vedľa neho stojí ďalší stánok literatúry, jedinečné ženské kníhkupectvo Frauenzimmer.) V diskusiách o literárnych domoch sme sa nedočkali odpovede na otázku, či je možné založiť literárny dom v Bratislave, ale zhodli sme sa na užitočnosti priestoru pre literatúru, či už v podobe „papierovej“ – v literárnom časopise Romboid a literárnej tvorbe, ako to vidí básnik a šéfredaktor Romboidu Ivan Štrpka znechutený socialistickým i postsocialistickým centralizmom, alebo v podobe literárneho cirkusového stanu, ktorý si na Pohode vyskúšal vydavateľ Kali Kertész Bagala. Bagala dal zúčastneným – zahraničným hosťom i zástupcom kultúrnych inštitútov – jednoznačnú ponuku: Zmierte sa s tým, že o šírení literatúry ešte dlho nebudete môcť rokovať s nejakou reprezentatívnou inštitúciou, a tak rokujte s jednotlivými „partizánmi“ – žiada sa mi dodať a „partizánkami“. Otázka, či miesto pre literatúru skutočne musí spĺňať nároky akejsi všeobecnej reprezentácie všetkej literatúry ostala visieť vo vzduchu… Za seba som si ju zodpovedala – nemusí. A môj návrh: Čo takto obsadiť – podľa vzoru anarchisticky ladených alternatív – schátranú budovu bývalej továrne (už mám jednu vyhliadnutú) a spraviť z nej „literárnu fabriku“ (Literaturfabrik) na svoj obraz, teda na obrazy tých, ktorí budú jej program a podobu formovať, pričom si budú vedomí dočasnosti a čiastkovosti svojich programov. Čo určite nepotrebuje ani literatúra, ani „ľudia od literatúry“, je vytvorenie ďalšej mŕtvej kamennej inštitúcie požierajúcej entuziazmus, peniaze, a napokon i samotnú literatúru.