Čo je dušou socializmu?

V tomto čísle Slova uzatvárame trojicu esejí k výročiu boľševickej revolúcie roku 1917. Tento posledný príspevok sa zaoberá odpoveďou na otázku, ktorá bola v roku 2006 témou súťaže o Cenu Daniela Singera. Keďže bol písaný pôvodne pre západné či medzinárodné obecenstvo, obracia sa čiastočne priamo k socialistom toho druhu, ktorý je na Slovensku skôr výnimočný. Napriek tomu dúfame, že esej by mohla zaujať aj slovenských čitateľov. „Čo je dušou socializmu? Čo sú to za pseudonáboženské, neslano-nemastné moralistické táraniny?!“ Môžeme si poľahky predstaviť, koľko psiny by si v jednej zo svojich typických nálad užil s touto otázkou Marx. V pokojnejšom, analytickejšom, menej polemickom duševnom rozpoložení, naklonenom obraznému spôsobu uvažovania, by však jeho odpoveď poľahky mohla byť iná. Náboženský podtón tejto otázky totiž nie je tak úplne náhodný. A neprekvapuje ani, že sa táto otázka objavuje dnes, vo svete zbavenom konkrétnej alternatívy voči nenásytnému kapitalizmu zahlcujúcemu planétu. Prezrádza zo strany socialistov určitú existenciálnu úzkosť. Pretože socializmus vo svojich najlepších prejavoch (a, žiaľ, zároveň i v najhorších) je prinajmenšom tak vierou, ako hocičím iným. Pravdaže, nie iba vierou. No vierou i tak. To, čo viedlo milióny ľudí k neuveriteľným hrdinským činom, k tvrdej práci a zápasom – no na druhej strane aj k ohromujúcim zločinom – nebola len nejaká prešpekulovaná vedecká teória, abstraktný zmysel dejín či racionálny kalkul najlepšieho vzorca konania. Bola to predovšetkým citová zviazanosť – so solidaritou, ľuďmi, triedou, víziou. Tieto slová neznamenajú, že sa pridávam ku kedysi i dnes módnym kritikom, ktorí socializmus zatracujú ako „falošné náboženstvo“. Socializmus nie je iba vierou, naopak. Hoci socialistické hnutie, samozrejme, malo s niektorými náboženskými svetonázormi spoločnú oddanosť nízkopostaveným a utláčaným, toto cítenie zároveň pevne zviazalo s vyrovnaným, ba už z definície nesentimentálnym, „vedeckým“ pohľadom na svet. Klasickú obhajobu socializmu možno považovať za spojenie argumentov humanizmu a racionality. Cieľom socializmu nebolo len odstrániť vykorisťovanie a útlak, teda postarať sa aj a predovšetkým o tie najponíženejšie z ľudských bytostí, ale zároveň po prvýkrát v dejinách umožniť spoločnosti ako celku, aby samu seba spravovala racionálnym spôsobom. Bolo to vyjadrením najvyššej istoty v nadradenosť racionálnych nad iracionálnymi formami správania. „Produkt slobodne združených ľudí pod ich vedomou plánovitou kontrolou“ sa staval do protikladu s chaotickou „anarchiou trhu“. A toto slobodné združenie výrobcov nemalo byť len nejakou prázdnou utópiou. Malo byť logickým vyvrcholením rozvoja ľudskej spoločnosti – rozvoja, ktorý opisovala takisto skrz-naskrz nesentimentálna a intelektuálne pozoruhodná teória pohybu cez jednotlivé fázy triednej spoločnosti. Ba socializmus bol taký príťažlivý práve preto, že v ňom bolo toľko racionálneho, „vedeckého“. Je však jasné, že takisto bola dôležitá aj ona citová zviazanosť. Dejiny netvoria slepé výrobné sily, ani abstraktné triedy, ale iba živé ženy a muži. A tieto ženy a muži venujú svoje životy nejakej veci preto, že sú presvedčení, že konajú správne. Veď nie je azda jasné, že dnešná kríza socializmu je práve hlbokou krízou presvedčenia? Ak sa nenájde spôsob, ako znova presvedčiť milióny ľudí, že alternatíva je žiaduca, nevyhnutná, ale aj možná, má socializmus sotva nejakú nádej. Socializmus a utópia Tak teda viera – ale viera v čo? Chcel by som tvrdiť, že dušou socializmu je „utópia“, v primeranom význame tohto slova. Domnievam sa, že bez oživenia tejto utopickej duše – vo veľmi praktickom zmysle, nech už to znie akokoľvek paradoxne – nebude mať socializmus už nikdy nádej. Pravdaže, Marx a Engels sa k utópiám stavali pohŕdavo, nemali chuť písať „recepty pre kuchyňu budúcnosti“ a radšej sa sústreďovali na peľhanie rodiaceho sa robotníckeho hnutia, ktorého neskoršia zrelosť mala byť jedinou zárukou existencie socializmu. Zdá sa mi však, že tento nemilosrdný, oboma nohami pevne na zemi stojaci postoj svojím spôsobom paradoxne podporoval utopické myšlienky. Pretože ak marxizmus poskytoval len málo návodných obrazov budúcej spoločnosti, každý mohol popustiť uzdu vlastnej predstavivosti. Keďže sa nič o podobe budúcej spoločnosti nepísalo, nebolo ani čo kritizovať. A tak sa stal socializmus prinajmenšom do roku 1917, a pre ľudí za hranicami „socialistického tábora“ dokonca aj potom, práve určitou utópiou, hmlistou predstavou v hlavách ľudí, stelesnením všetkého dobrého a túžobne očakávaného, čo si dokázali predstaviť. Takáto vízia sa potom ľahko mohla projektovať do hociktorej „socialistickej“ krajiny, ktorej sa podarilo získať ich vernosť. Situácia bola, pravdaže, veľmi odlišná pre ľudí, ktorí urobili revolúciu, pre boľševikov, ktorí zrazu zistili, že nesformulovaná utópia je málo platná, keď polovica krajiny po občianskej vojne umiera od hladu. Boľševici sa museli zaobísť pomocou improvizácií, kompromisov a osvojenia si štruktúr i personálu starého režimu. V rámci „socialistického tábora“ sa tak pocit utopickosti postupne stratil a slovo socializmus nadobudlo časom jednoducho význam „realita“, či už bola dobrá alebo zlá (a ona často zlá bola). Čiastočne v dôsledku tejto neschopnosti riadne premyslieť odpoveď na otázku „čo robiť“ bol socializmus časom stotožnený s hladomormi a gulagmi – v tom lepšom prípade s radmi pred obchodmi a odsunom disidentov do kotolní. Ťažko poprieť, že konečný pád celej štruktúry, ktorý nadobro skoncoval s nádejami na reformu sovietskeho „komunizmu“, fatálne podkopal sebadôveru socialistov, ubíjajúc ich vôľu až do dneška, a urobil zo socialistickej agitácie viac-menej nemožný podnik. A aby toho nebolo málo, toto ochromenie nastalo práve v čase, keď má kapitalizmus čoraz menšiu chuť na kompromisy so svojimi poddanými. Ako napísal Daniel Singer, „ak človek akceptuje, ako to dnes akceptuje takmer každá politická strana, že jediná forma rozvoja je pomocou zisk prinášajúceho rozširovania súkromného podnikania, potom jeho požiadavky na vyššie mzdy, kratšiu pracovnú dobu, inú formu organizácie práce, udržateľný rozvoj či skutočnú rovnosť pre ženy, musia naraziť na logiku ustanoveného systému. Vtedy sa musí buď proti tomuto systému postaviť (…), alebo sa ich vzdať.“ A ľudia sa aj vzdávajú, lepšie povedané, vzdávame sa – lebo čo môžeme ponúknuť? Kritika kapitalizmu je dnes už dobre známa, a dokonca aj ľudia, ktorí sa považujú za konzervatívcov, sú si vedomí všetkých chýb systému. V každom rozhovore s kritikom kapitalizmu však nadíde okamih, keď sa partner opýta: „No dobre, a čo by ste chceli vy? Hej, tento systém je zlý – tak čo by malo prísť namiesto neho?“ Za týchto okolností je podľa môjho názoru povinnosťou prichádzať s „utópiami“. No úvodzovky sú rovnako dôležité ako slovo uprostred nich. Nesmie ísť len o vízie rozprávkovej krajiny, kde padajú pečené holuby rovno do úst; takéto myšlienky nikoho nepresvedčia. Potrebujeme dnes „konkrétne“ utópie, ako to napísali Sam Gindin a Leo Panitch, alebo „realistické“, ako to vyjadril Daniel Singer. Potrebujeme starostlivo prepracované vízie, ktoré čo najpresvedčivejšie ukazujú, o akú alternatívu nám ide, keď odmietame tvrdenie, že „alternatíva neexistuje“; aký iný svet je možný, keď tvrdíme, že možný je. Návody a smerovníky Pýtame si teda azda nejaký podrobný návod? Áno, myslím si, že pýtame. Uvedomujem si, o aké kontroverzný výrok ide, no napriek tomu sa mi zdá správny. Samozrejme, existuje nebezpečenstvo, pred ktorým varoval Marx, že sa niekto bude usilovať vnútiť svoje rozprávkové predstavy obrovskému, živému hnutiu, ktoré si v konečnom dôsledku bude musieť presekať vlastnú cestu hmýriacou sa, pariacou sa džungľou dejín. No uvedomme si, že ľudia, ktorí prichádzajú s utopickými návodmi, sú práve tak súčasťou hnutia ako všetci ostatní; že ich myšlienky sú na to, aby sa o nich diskutovalo, aby boli kritizované, vylepšované, ba dokonca aby sa odmietali. Ba práve v tomto procesie diskusie hnutie objavuje, čo vlastne chce dosiahnuť. Nemôžeme sa domnievať, že „konečné výsledky bude určovať podoba zápasu“ bez toho, aby sme si uvedomili, že strategické myslenie, rozprava o cieľoch je presne taká istá súčasť zápasu ako tisíce taktických rozhodnutí. Takýto proces diskusie je v skutočnosti predobrazom stavu vecí, ktorý sa má dosiahnuť – veď netúžime práve po niečom takom, po spoločnosti, ktorá vďaka účasti všetkých dospieva k spoločnému rozhodnutiu o svojich cieľoch? Samozrejme, žiadny plán sa nikdy do slova a do písmena neuskutoční. A ani by sa nemal, pretože to by práve znamenalo, že živé hnutie a konkrétne, rýchlo sa meniace podmienky nevložili nič do konečného výsledku. Ani nijaký nový stroj, keď už je postavený v podobe fungujúceho prototypu, nie je totožný s pôvodnou myšlienkou. Možno ešte oveľa podnetnejšou analógiou je umelecké dielo, ktoré sa nikdy celkom neponáša na pôvodnú predstavu – ba niekedy medzi nimi nie je podobnosť skoro žiadna! No napriek tomu by sa konečný výsledok bez prvotného impulzu nikdy nepodarilo dosiahnuť. Neexistujú žiadne skratky, žiadne spôsoby, ako obísť proces tvorby – a tento proces sa začína myšlienkami v hlavách ľudí, než ich možno uskutočniť v praxi. Účelom plánov teda nie je, aby sa uskutočnili. Majú byť stupienkami rebríka v určitom dialektickom procese. Majú poskytnúť pocit, že alternatíva je skutočná možnosť. Majú odštartovať hnutie smerom k niečomu, nielen proti niečomu. Majú postrčiť apatických, majú „urobiť nádej reálnou, nie dodávať presvedčivosť zúfalstvu“. Niekde cestou zanecháme pôvodné plány bokom – a je dosť možné, že na jej okraji zostanú drobné sekty, ktoré ich budú chrániť ako sväté ostatky a ostro útočiť na hnutie, že sa ich nedržalo – presne tak, ako sa to deje aj dnes. Nuž, nechajme ich. Nie je to privysoká cena, ak sa vďaka tomu pohneme ďalej. Hoci voláme po novej utópii, neznamená to, že sa nemáme čo naučiť z boľševického experimentu. Práve naopak. Mnohí z našich dôležitých spojencov v „nových sociálnych hnutiach“, samozrejme, s dešpektom zavrhujú akékoľvek myšlienky, že z tejto skúsenosti možno vyvodiť nejaké dôležité ponaučenie, keďže sa domnievajú, že sú morálne i teoreticky vysoko nadradení nad „autoritárskymi boľševikmi“. Ide o nebezpečný sebaklam. Lebo i keď možno pochybovať o užitočnosti leninistickej teórie, ba možno ju ako celok zavrhnúť, i keď možno kritizovať nedostatok skutočného myslenia s výnimkou plánov na uchopenie moci, ako sme to urobili vyššie – napriek tomuto všetkému je veľmi nemúdre zabúdať na to, že mnohé z činov ruskej revolúcie jej boli vnútené okolnosťami, nie slobodne zvolené jej vodcami. Tento fakt zdôrazňujú socialistickí kritici stalinizmu prinajmenšom od čias Trockého. Ako to elegantne vyjadril Daniel Singer: „[Vzhľadom na to, že sa revolúcia nerozšírila za ruské hranice], boľševici sa mohli buď vzdať, alebo sa zubami-nechtami držať moci v nádeji, že ich izolácia sa ukáže byť len dočasnou. V tom prípade však museli medzitým sami naplniť nevykonanú úlohu ich krajiny, totiž priemyselnú revolúciu. Sovietsky zväz, izolovaný, obkolesený nepriateľmi, musel za jedno desaťročie – keďže nebezpečenstvo zvonka bolo akútne – dokázať to, čo na Západe trvalo za pomoci koloniálneho pľundrovania a nemilosrdného vykoreňovania roľníctva viac ako storočie. V onom hlboko rozpornom pojme, „prvotná socialistická akumulácia“ … sa skrýva celá strašná, ale zároveň aj absolútne neočakávaná úloha, ktorá padla na plecia revolúcie.“ Sovietsky systém nebol socializmom, čo ako si rád privlastňoval toto meno, aby sa mohol kúpať v žiare morálnej nadradenosti, ktorá sa s ním kedysi spájala. No rozhodne vznikol ako pokus dosiahnuť socializmus. Keď Róza Luxemburgová ostro zaútočila na Lenina a Trockého za ich antidemokratický postup, dodala zároveň, že „zachránili česť medzinárodného socializmu“ – tým, že sa aspoň o niečo pokúsili. Povedané jazykom starej bájky, keď revolúcia došla na Rhodos, neotáľala, nevyhovárala sa, neváhala. Skočila. Dopadla bolestne, katastrofálne. Ak však nechceme, aby sa v budúcnosti zopakovali podobné chyby, ak sa nechceme zrútiť do priepasti, musíme sa touto skúsenosťou veľmi pozorne zaoberať a nájsť dôvody pádu. Poučenie zo sovietskeho experimentu je nesmierne dôležité, i keď je to v konečnom dôsledku poučenie negatívne. Deliť sa o spoločné bohatstvo Keď teda tvrdíme, že duša socializmu je utopická, a že je potrebné starostlivo opísať túto utópiu, mohli by sme sa o takýto opis teraz pokúsiť? Obávam sa, že v krátkom priestore tejto eseje nemožno poskytnúť viac, než len drobný náznak problémov, o ktoré ide. Koniec koncov, diskutujeme len o duši, o podstate, nie o celom organizme. Iní autori už urobili v tomto smere oveľa viac a objavujú sa povzbudzujúce náznaky, že ich práca začína mať dosah na širšie obecenstvo. Troma prístupmi, ktoré sa zdajú ako najsľubnejšie a ktoré si najviac zasluhujú pozornosť, sú „participatívna ekonomika“ (krátko parekon) Michaela Alberta a Robina Hahnela, „kybersocializmus“ W. Paula Cockshotta a Allina Cottrella, a v neposlednom rade „participatívne plánovanie“ Pata Devina. Na tomto mieste by som chcel len preskúmať niektoré z hlavných problémov, s ktorými sa konkrétno-utopické myslenie musí vyrovnať, aby si zasluhovalo toto meno – problémov, súvisiacich s rozpracovaním myšlienky „sociálneho“ či „spoločného“ vlastníctva. Spoločné vlastníctvo je myšlienka stará, no nie nemenná. Mnohé náboženské spoločenstvá napríklad chápali spoločenské vlastníctvo v tom zmysle, že komunita vlastní spoločne úplne všetko, vrátane predmetov osobného užívania a spotreby. Podobná myšlienka v anarchistickom kontexte sa nachádza aj v „dvojznačnej utópii“ Ursuly LeGuinovej Vydedenec, v ktorej napríklad neexistuje „moja“ vreckovka, iba „vreckovka, ktorú používam ja“. Takéto predstavy sú zjavne spojené s myšlienkou chudoby, asketizmu či nedostatku. Socializmus vo svojej modernej podobe však nikdy nemal za cieľ takéto „spoločenstvo chudoby“; naopak, mal byť spoločnosťou nadbytku, spoločného bohatstva. Neusiloval sa preto ani o zospoločenštenie všetkého; mal umožniť iba spoločné používanie prostriedkov výroby, ktoré tak mali umožniť každému jednotlivcovi, aby sa rozvíjal slobodne a nezávisle. Netreba tu prejsť celými dejinami pokusov socialistického hnutia uskutočniť túto myšlienku počnúc Parížskou komúnou. Upozorniť treba len na dôležitý fakt, že spoločenské vlastníctvo sa takmer vždy jednoducho stotožňovalo so štátnym vlastníctvom – a táto tradícia má svoj počiatok už u Marxa a Engelsa. Nenachádzame azda v Komunistickom manifeste tvrdenie, že „proletariát využije svoju politickú moc na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál, aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu“? Hoci pred nástupom Stalina k moci sa v sovietskych dejinách objavili všelijaké vývrtky a zákruty, táto myšlienka, že štát má dominovať, bola neustále prítomná. Niekedy bola oslabená, inokedy naberala na sile, no úplne inej predstave spoločenského vlastníctva neustúpila nikdy. Ak nás však sovietska skúsenosť a jej podobné niečo naučili, potom je to to, že stotožňovať štátne a sociálne vlastníctvo je falošné a nebezpečne scestné. Spoločnosť nevlastnila svoje vlastné spoločenské bohatstvo; naopak, veľmi by sme neprehnali, keby sme povedali, že štát vlastnil spoločnosť. Ale ak tamto (sovietsky systém) nebol socializmus, potom čo ním je? Ak nestačí znárodniť všetko majetok, čo treba robiť? Z dejín pokusov o socializmus v dvadsiatom storočí vyplýva, že pojmu „spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov“ vlastne vôbec nerozumieme. Majetok je moc Možno by sme mohli začať jednoducho tým, že sa pokúsime pochopiť význam slova „vlastníctvo“. Dvadsiate storočie prinieslo nový prvok v rozvoji samotného kapitalizmu, takzvaným „oddelením vlastníctva a správy“, v rámci ktorého sa funkcie pôvodného kapitalistického vlastníctva rozdelili medzi poväčšine pasívnych akcionárov a aktívnych manažérov podniku. Užitočnejší rozbor práv zahrnutých pod toto jediné slovo nám poskytol český exilový ekonóm Václav Holešovský: 1. Kustodiálne práva, t. j. kompetencia rozhodovať o konkrétnom používaní vlastnenej hodnoty. Tomuto sa vraví ovládanie, skutočná „kontrola“ alebo „manažovanie“ hodnoty. 2. Požívacie práva, t. j. nárok na privlastnenie si nových statkov pochádzajúcich z využívania predmetu vlastníctva (ako je napríklad hodnota pridaná vo výrobe), či už priamo vo forme skutočných výrobkov alebo vo forme príjmu (miezd, úroku, renty alebo zisku). 3. Odcudziteľnosť, v zmysle možnosti preniesť vlastníctvo prostredníctvom predaja či darovania na iný subjekt. 4. Zničiteľnosť, ktorá si nevyžaduje komentár. Táto klasifikácia naznačuje, že ak chceme hovoriť o „spoločnom vlastníctve“, bude nevyhnutné zaoberať sa aj puntičkárskymi podrobnosťami, rozobrať tento pojem na stráviteľné sústa. Musíme urobiť túto myšlienku uchopiteľnou. Musíme poznať ekonomické práva a povinnosti jednotlivých ľudí na pracovisku i v spoločnosti ako celku. Jednoducho povedané, otázka, na ktorú musíme dať odpoveď, znie – kto môže robiť čo s ktorými časťami čoho? Aby sme ju mohli zodpovedať, je dobre jasne si povedať, čo presne by mal socialistický ekonomický systém dosiahnuť. Isteže, jeho cieľom je odstrániť vykorisťovania. Ale takisto, a to je kriticky dôležité, je jeho cieľom odstrániť aj fetišizmus tovaru, ako aj všetky autoritárske vzťahy na pracovisku – do tej miery, do akej je to konzistentné s napĺňaním potrieb iných. Každý človek v spoločnosti je zároveň spotrebiteľom i výrobcom. Spoločenské vlastníctvo by malo brať ohľad na tento fakt a urobiť opäť zo vzťahu medzi spotrebou a výrobou vzťahy medzi ľuďmi, také priehľadné, ako boli kedysi v pôvodnom primitívnom komunizme, ibaže tentokrát vo veľkom meradle v rámci (post)industriálnej ekonomiky. Spoločenské vlastníctvo by teda malo zaručiť, že nebude existovať nadspotreba na úkor nadpráce iných ľudí a že nebude existovať leňošenie spôsobujúce nedostatok výrobkov potrebných pre iných. Alebo aby sme to povedali rukolapnejšie, úlohou transparentného spoločenského mechanizmu je postarať sa o to, aby ničia chamtivosť netlačila iných do nepotrebnej nadpráce a zároveň, aby nikto nehladoval v dôsledku niečiej neodôvodnenej lenivosti. Práve z tohto dôvodu sa trhy nehodia na úlohu koordinačného mechanizmu socialistickej spoločnosti, keďže práve trhy sú primárnou príčinou existencie fetišizmu tovarov. I keby neexistovalo súkromné vlastníctvo, stále by nám zahaľovali skutočné spoločenské vzťahy; stále by sme nevideli iné ľudské bytosti, od ktorých závisíme a ktoré závisia od nás prostredníctvom našich spotrebiteľských a výrobcovských aktivít – stále by sme mali pred očami iba čísla, teda inými slovami náklady a ceny. Trh by niektorých ľudí donútil, aby obmedzovali svoju spotrebu nie preto, že by to tak bolo spravodlivé, ale preto, že majú tú smolu pracovať na pracoviskách, ktorých výstup nie je žiadaný; trh by iným umožnil znížiť ich aktivitu len preto, lebo majú to šťastie, že ich produkcia sa vysoko cení. Rakúska kritika, trhový stalinizmus a nomenklatúrny kapitalizmus V tejto súvislosti je poučné povšimnúť si, že pokusy niekdajších vládcov zreformovať pôvodný stalinistický systém sa v drvivej väčšine prípadov orientovali v tej či onej podobe na zavedenie prvkov trhu. Podobne je aj dnes „trhový socializmus“ dominantnou formou „ľavého“ ekonomického myslenia. Napriek tomu, čo bolo povedané vyššie, sú na to dôvody – dôvody, ktoré nemožno brať na ľahkú váhu. Niektoré z nich boli preskúmané už v takzvanej „debate o socialistickej kalkulácii“ v tridsiatych rokoch minulého storočia, v rámci ktorej oní zaprisahaní antisocialisti, Rakúšania von Mises a Hayek, tvrdili na jednej strane, že socializmus nemôže existovať, a na druhej, že aj tak sa musí zrútiť. I keď ich argumenty mali ďaleko k dokonalosti a v danom období sa usudzovalo, že pozostávajú najmä z rozhadzovania rukami, neskorší vývoj donútil aj ich oponentov, aby sa nad vecou znova zamysleli. Treba uznať, že z hmly ideologickej zaujatosti sa vynárajú niektoré skutočne dôležité poznatky, ktoré musí vziať do úvahy každý prípadný budúci socializmus. Po prvé, všezahŕňajúci plán pre celú spoločnosť by si vyžadoval na jednej strane zozbieranie všetkých dôležitých údajov, a na druhej konzistentné výpočty za pomoci týchto údajov, aby sa mohlo dospieť k súdržnému plánu. To je zložité. Nielen preto, že v modernej spoločnosti sú doslova milióny produktov a výroba každého z nich si zase vyžaduje znalosť stoviek premenných; a nielen preto, že výpočty v takomto meradle sa javia nemožnými. Takéto čisto technické prekážky by sa možno prekonať dali. Skutočnými problémami je, že všetky dodané informácie musia byť pravdivé – a je veľmi dobre známe, že ekonomiky sovietskeho typu mali s naplnením tejto požiadavky nesmierne ťažkosti, vzhľadom na to, že podhodnotenie výrobnej kapacity uľahčovalo podnikom život – a po druhé, čo je možno menej zjavné, že mnohé z informácií vyžadovaných absolútne všezahŕňajúcim plánom ani plánovači, ani samotní ľudia, ktorí ich majú, vôbec ako informácie nevnímajú. Očividný spôsob, ako prekonať takéto ťažkosti, je vzdať sa ambícií na skonštruovanie absolútne všetko zahŕňajúceho, absolútne konzistentného centrálneho plánu a umožniť v rámci ekonomiky dostatočnú „vôľu“ na to, aby absorbovala nevyhnutne sa vyskytujúcu neistotu. Nuž a pre technokratickú inteligenciu v rámci stalinistických spoločností bol trh „očividným“ spôsobom, ako to dosiahnuť. Pravdaže, keď vezmeme do úvahy, že sovietsky systém neprekročil hranice triednej spoločnosti, nie je to ani také prekvapujúce. Potrebu decentralizácie bolo totiž zároveň nevyhnutné zmieriť so zachovaním privilégií vládnucich vrstiev (v danom kontexte nie je podstatné, či ich nazveme triedami, alebo nie). Demokratická alternatíva – ktorá však, treba priznať, nikdy doteraz v ľudských dejinách neexistovala, a ku ktorej prísť by bol býval oveľa tvrdší oriešok – by na takýto účel sotva stačila. Na druhej strane trh obdivuhodným spôsobom napĺňal všetky dané kritériá, a práve preto bolo nakoniec pre časť údajne „červenej“ nomenklatúry také ľahké nasadiť si po politickom zemetrasení rokov 1989 – 1991 metaforické cylindre a plynulo prejsť na pozície novej buržoázie. Výmena bez trhu, plán bez útrap O dôvod viac zavrhnúť trh ako koordinačný mechanizmus socialistickej spoločnosti. No základné rysy „rakúskej“ kritiky sú napriek tomu platné. Úplne všeobecný, úplne konzistentný plán pre celú spoločnosť, ktorý by stačilo poslúchať a ktorý by viedol k všeobecnej spokojnosti, je zrejme mimo sféry možností, a nielen v dôsledku nedostatočne rozvinutej technológie. Decentralizácii sa teda nemožno vyhnúť. Lenže – ani centralizácii! Ak všezahŕňajúci plán spôsobuje problémy (a potenciálne vedie rovno späť k starej zlej „červenej byrokracii“), nijaký plán zjavne nie je oveľa lepšou alternatívou, čo jasne vidieť na príklade existujúceho kapitalistického systému. Kapitalistická trhová spoločnosť je spoločnosť konkurencie; nemá nijaké prostriedky na to, aby sa postarala o vzájomnú konzistentnosť myriád podnikateľských plánov. Z tohto dôvodu vytvára mnoho dodatočnej neistoty tam, kde by žiadna nemusela existovať, jednoducho preto, lebo podeliť sa o informácie by znemožnilo zvíťaziť nad konkurentmi – toto je jedna zo stránok onej slávnej „anarchie trhu“. Jediný spôsob, ako zistiť, či sú plány podniku konzistentné s plánmi ostatných, je pokúsiť sa ich uskutočniť – a často pritom neuspieť, s dôsledkami pre milióny životov. (Ba ideológovia trhu sa nad týmto procesom typu pokus-omyl často povznášajú, tvrdiac, že ide o zázračný mechanizmus zaručujúci pokračujúce inovácie a pokrok.) To je však zjavne iracionálne; trh sa javí ani nie tak ako koordinačný mechanizmus, ako skôr systematická neschopnosť koordinovať. Skutočným problémom socialistickej ekonomiky je preto dosiahnuť správnu „rovnováhu“ medzi centralizáciou a decentralizáciou. S touto metaforou však narábajme veľmi opatrne, pretože ak by sme ju brali príliš vážne, zdalo by sa, že centralizácia a decentralizácia sú jednoducho dve stránky tej istej mince. To pravda nie je; tieto dva pojmy sa samozrejme vzťahujú na veľmi odlišné stránky existencie spoločenského organizmu – ba ich skutočný vzťah sa skôr ponáša na vzťah vedomej mysle a autonómneho nervového systému. Ak však otvoríme v rámci socialistickej ekonomiky dvere autonómnemu rozhodovaniu, jestvuje nejaký spôsob chápania takéhoto prístupu, ktorý by sa zaobišiel bez trhu? V tejto súvislosti je veľmi cenným príspevkom rozlíšenie Pata Devina medzi „trhovými silami“ a „trhovou výmenou“. Podľa tejto predstavy by dlhodobo zavedené, bežné výmeny statkov medzi jednotlivými pracoviskami a spotrebiteľmi prebiehali bez akéhokoľvek dohľadu či zásahov „centra“. Zmeny produktívnej kapacity – čiže, keď vybalíme myšlienky z odborného žargónu, hlboké zmeny zasahujúce ľudské životy – však nemôžu byť jednoducho vyvodené z interakcie medzi „ponukou a dopytom“; musia byť spoločensky konštruované pomocou vyjednávania medzi všetkými, ktorých sa otázka týka. Takto nejako by sa v socialistickej spoločnosti robili decentralizované rozhodnutia. Zahŕňali by priame vzťahy medzi rovnými, medzi jednotlivými výrobnými jednotkami, bez snorenia centra – ale aj bez konkurenčného pachtenia sa za ziskami. Možno by bolo lepšie jednoducho prestať používať v slovnom spojení „trhová výmena“ slovo „trhová“ – pretože i keď sa tu niečo vymieňa, trhový koordinačný mechanizmus tu neexistuje. Veď ak pracovné kredity nie sú o nič viac peniazmi, než sú lístky do divadla, potom statky vymieňané v socialistickej spoločnosti nie sú o nič viac tovary, ako sú nimi vianočné darčeky – výmena sa v tomto prípade presne tak málo deje na základe motivácia zisku a presne rovnako je chápaná ako priamy spoločenský vzťah medzi ľuďmi, nie predmetmi. Ak však akceptujeme potrebu centralizovaného i decentralizovaného aspektu fungovania socialistickej spoločnosti, musíme sa ešte postarať o jeden dodatočný prvok. Ak padnú slobodné rozhodnutia, ktoré znamenajú odchýlku od existujúceho plánu, má to dosah na všetkých, ktorí berú údaje z plánu za dané. Ak teda existuje decentralizácia, šikovným štatistikom v centre, alebo, lepšie povedané, ich počítačom, treba o týchto odchýlkach povedať, aby sa mohol celkový spoločenský plán obnovovať – a to nielen pravidelne, povedzme raz za rok, ale každý deň a každú hodinu. V konečnom dôsledku sa spoločenský plán stáva nie monolitným blokom, ktorý rozdrví každú nezávislú iniciatívu, ale záznamom potrieb a ponúk, pružnou a priehľadnou pavučinou, okamžite prístupnou každému. Ale kde je hnutie? Keď sme si teraz pohovorili o náčrte našej konkrétnej utópie, je čas vrátiť sa späť na zem. Opäť sa nám pripomína antiutopický prístup: „Načo sú dobré takéto vízie, ak nie sú v záujme žiadneho konkrétneho historického činiteľa?“ Problém je vážny. Socializmus je možno utopický, no ak nie je zároveň aj sebaoslobodzujúcim hnutím pracujúcej triedy, nie je ničím. A prinajmenšom vo vyspelých priemyselných krajinách po prvýkrát od čias Prvej internacionály toto hnutie skutočne neexistuje. Ale áno, ešte stále sú tu strany starej sociálnej demokracie – ba v prípade Slovenska dokonca zhora vytvorenej novej sociálnej demokracie – ku ktorým skalným voličom stále patrí množstvo príslušníkov pracujúcej triedy. Ešte stále existujú odbory s miliónmi členov; existuje viac než dosť socialistických siekt, z ktorých každá je vyzbrojená svojou vlastnou jedine správnou verziou socialistickej teórie. A sú aj socialistickí intelektuáli, pokúšajúci sa prísť na vysvetlenie a na cestu von z historického závozu. A predsa neexistuje nijaké hnutie, nijaká jednota v cieľoch a činoch. Pretože hnutie sa musí hýbať smerom za niečím; z jeho existencie vyplýva existencia takéhoto smeru – a ak by aj konečný cieľ nebol ničím iným, rozhodne musí byť Polárkou, bodom na obzore, ku ktorému sa hnutie blíži. To však zjavne nie je v dôsledku nejakej chyby v konkrétno-utopickom myslení. Ba úsilie vypracovať víziu toho, čo by potenciálne hnutie „malo“ chcieť otvára možnosť zviazať konkrétne návrhy, ktoré už sa nedajú dosiahnuť v súčasnom systéme, s vnútorne súdržnou predstavou budúcej spoločnosti. To potenciálne ukazuje cestu zo závozu, z ochromenia, v ktorom už malé zmeny nie sú možné, no veľké sú nepredstaviteľné. Je to, pravdaže, nie jednoduchá, ale strastiplná cesta von, keďže systém sa bude brániť rovnako silno, ako vždy predtým, so všetkou svojou palebnou silou. Je to však prinajmenšom cesta konzistentná a racionálna: „Ak nám neumožníte, aby sme žili ako ľudské bytosti tu, nuž – vieme o mieste, kde sa to dá. A urobíme, čo je v našich silách, aby sme sa tam dostali.“ Bude však možno treba priniesť nakoniec ešte jednu obeť. Hovorili sme o duchu socializmu. Ak si zvolíme vážnu myšlienkovú prácu ako spôsob, ktorým prekonať všeobecnú melanchóliu, zistíme, že tento duch je stále rovnako silný. Telo však už také zdravé byť nemusí. Možno sa budeme musieť vyrovnať s možnosťou, že z niekdajších foriem rozvoja socializmu sa stali jeho okovy. Tým chcem povedať, že budeme možno musieť opustiť starý jazyk a staré tradície, možno dokonca vrátane samotného mena socializmus. Ak si môžeme dovoliť ešte jednu náboženskú metaforu, je možné, že duša musí zanechať svoju starú telesnú schránku a prerodiť sa do nového, životaschopného tela – takého, ktorému nebude záležať na starých sviatostiach. Môžbyť, že úsilie rehabilitovať tradičné obrazy a jazyk by nás len zdržiavali od tej najdôležitejšej práce – teda od nového naštartovania hnutia medzi masou ľudí, ktorí necítia s týmito rekvizitami žiadnu citovú zviazanosť (ba v prípade východnej Európy im často pri pohľade na ne prichádza skôr zle od žalúdka). Ale i keby to bola pravda, socialisti by nemali zúfať. Nemali by strácať vieru, ktorá im dávala život. Ako jednotlivci môžeme byť sentimentálni, ale mali by sme pripustiť, že dejiny sentimentálne nie sú. Ide o podstatu, nie o rúcho, do ktorého sa halí. Dobrou správou, ktorú treba šíriť, je táto podstata. Raz sa tam dostaneme – ľudia sa tam dostanú. A v konečnom dôsledku bude pramálo záležať na tom, či to spravia pri plnom vedomí konečnej pravdy socialistického hnutia, alebo (ako rád vravieval Daniel Singer) tak, ako Monsieur Jourdain z Moličrovej hry Meštiak šľachticom hovoril v próze – totiž, nevedomky. Tento text sa v medzinárodnej súťaži o Cenu Daniela Singera 2006 umiestnil na druhom mieste. Cena bola založená na pamiatku Daniela Singera, amerického ľavicového novinára poľského pôvodu. Singer mal nepriamu skúsenosť so stalinistickým terorom, keďže jeho otca počas vojny odvliekli do sibírskeho gulagu vo Vorkute. V roku 1968 bol Singer spravodajcom týždenníka The Economist v Paríži a opísal pre tento časopis májovú revoltu študentov a robotníkov. Neskôr spracoval tieto zážitky do knihy Prelude to Revolution (Predohra k revolúcii). V tejto knihe i ďalších bol ostrým kritikom „oficiálneho komunizmu“ a zároveň stúpencom radikálnych robotníckych hnutí. V roku 1980 sa stal očitým svedkom udalostí okolo vzniku a potlačenia Solidarity, ktoré opísal v knihe The Road to Gdansk (Cesta do Gdańska). Daniel Singer zomrel v roku 2000, rok po vydaní jeho poslednej knihy Whose Millenium? Theirs, or Ours? (Čie milénium? Ich, alebo naše?).