Čo číta, čo nedočítal(a)

Čítam Denník Ivana Kupca z rokov 1962 – 1968. Mne sa komunizmus javí ako sociálny experiment, ktorý sme dosiaľ vedecky nevyhodnotili. Denníky z tých čias považujem za laboratórne protokoly. Oveľa cennejšie než mudrlantské špekulácie. Sú to pre mňa záznamy pozorovaní, aké stratégie prežitia v extrémnych podmienkach si ľudský živočích dokáže vytvárať. A ako sebaklam je jeden z hlavných ľudských charakteristík. Už dlho mám rozčítanú biografiu Raya Monka Wittgenstein. Úděl génia. Približuje Wittgensteinovu filozofiu, no je zároveň poučným dokladom, ako je kultúra primárne vytváraná osobnosťami nie celkom normálnymi. Treťou rozčítanou knihou je Hasard et le chaos od Davida Ruella. O determinovanom chaose je dnes k dispozícii veľa kníh, aj pochybných kvalít. Ruellova kniha je skvelá a zaslúžila by si preklad do slovenčiny. Dočítam vždy všetko, čo začnem. Je to imprinting z detstva: iracionálna úcta k písanému slovu. Čítam úplne od A do Z. Ešte aj noviny; tak si ich radšej kupujem len raz za týždeň. Preto je pre mňa dôležité mať spoľahlivých radcov, čo čítať a čo radšej nevziať ani do ruky. Vďaka tým novinám a časopisom, čo v tomto na nás, knihomoľov, myslia.