Čo číta, čo nedočítal(a)

Mám rozčítaných viacero kníh odrazu, niektoré aj takú dlhú dobu, že už hádam spadajú aj do kategórie nedočítaných: napr. Deleuzov Záhyb alebo Merleau-Pontyho Oko a duch. Pritom Deleuzov Záhyb som začala čítať s obrovskou vervou: pripravila som si slovník aj ceruzku: zaškrtávala a vypisovala som si fragmenty, ktoré ma zaujali a vpisovala som si „slovíčka“. Potom som sa však kúsok za polovicou zasekla, pretože sa mi do cesty dostala kapitola, v ktorej bolo priveľa matematických vzorcov operujúcich navyše s pojmom aj znakom nekonečna (?). Kapitolu som síce elegantne preskočila, ale po tomto atletickom výkone začala moja čitateľská vášeň prudko ochabovať… S Derridovou Gramatológiou to je ešte horšie, tú som totiž (postupne)prečítala celú: samozrejme vyzbrojená ceruzou: pozanechávala som vo svojom exemplári celý systém grafických značiek: stôp, ktoré teraz ustavične odkazujú na moju (nie bezprostrednú) prítomnosť v texte. (Ešte tam niekde blúdim…) To je kniha, v ktorej sú začiatok a koniec od seba veľmi ďaleko. Text sa v nej špirálovito stáča – zdá sa nám, že (už zase dočerta) opakujeme ten istý pohyb – a my ho aj opakujeme – ibaže na inej výškovej úrovni.