Nad Slovenskom sa nedávno rozľahol zúfalý trojhlasný výkrik, že nám – povedané so Švejkom – vydierajú pána prezidenta. A ako inak, k triu v zložení: Andrej Kiska, jeho najnovší advokát Daniel Lipšic a opozičný poslanec Ondrej Dostál sa okamžite pripojil mohutný zbor slovenských médií. No pre mňa väčšie nebezpečenstvo ako vydieraný prezident predstavuje vydierateľný prezident. Pán poslanec Dostál podal na Generálnu prokuratúru SR trestné oznámenie vo veci možného vydierania, ale kde nabral istotu, že jediným vydieračom bol priambiciózny kandidát na post predsedu Ústavného súdu? Čo ak pána Kisku po ultimatívnom telefonáte do prezidentskej kancelárie navštívil aj niekto iný? Za tmy, zadným vchodom a s menej honosnou požiadavkou? Za pomlčanie o ďalších detailoch z prezidentovej minulosti mu stačilo, napríklad, omilostenie nejakého lotra. A v polarizovanom svete nemožno vylúčiť ani panovačných návštevníkov z auta s diplomatickou značkou… Ale slovenčina tak, ako umožňuje ťahať sa o slová a na ich podporu bohapusto fabulovať, vie aj stručne a natvrdo vyjadriť podstatu každého konfliktu. Aj toho najnovšieho medzi Andrejom Kiskom a Robertom Ficom: spolumajiteľ nebankovky nedorástol na politika a rodený politik vyhára.
Ilustračné foto: Stuart Heath / Flickr
Vyzerá to tak, že slovenčina si na pána prezidenta zasadla. Sotva Robert Mistrík odstúpil z boja o prezidentské kreslo a vyzval svojich voličov, aby podporili Zuzanu Čaputovú, z „bežiacich písmeniek“ na TA3 sme sa dozvedeli, že podľa pána prezidenta bude Zuzana Čaputová dobrá prezidentka Slovenskej republiky. Človek neveril vlastným očiam, lebo primeranejšie by znelo: bola by dobrá prezidentka SR. Na jeho štylistické pošmyknutie jestvujú dve vysvetlenia: buď je do niečoho zasvätený a preriekol sa, alebo chýbal na hodinách slovenčiny, keď sa preberal podmieňovací spôsob. Či to bolo prerieknutie alebo Andrejkova absencia na vyučovaní, to sa už nikdy nedozvieme. Vyjadrenie pána prezidenta v „bežiacich písmenkách“ po hodine, dvoch prešlo úpravou a my sme sa dočítali, že Zuzanu Čaputovú považuje za veľkú favoritku prezidentských volieb.
Keď občianska kandidátka Zuzana Čaputová po vstupe do Progresívneho Slovenska vyhlásila, že nezávislosť od oligarchov a sponzorov je veľká výzva (Trend, 13. 12. 2017), tak by nám mala povedať, či tú výzvu strana PS za jej „podpredsedovania“ napĺňa a či rozmýšľame a hovoríme jedným jazykom, presnejšie, či slová oligarcha a sponzor značia pre ňu to isté, čo pre ulicu, teda pracháči. A najmä, kto financuje PS, istý denník a jej prezidentskú kampaň.
Precízny až ľadový slovník pri pomenúvaní problémov divák očakával od profesorky sociológie Ivety Radičovej (TA3, 3. 3. 2019). Žiaľ, profesiu prebila politika, sociologičku bývalá (?) politička. Hovorila o nespokojných občanoch, ktorí vychádzajú do ulíc, hoci každému bolo zrejmé, že hovorí o časti občanov. Odvážne vymenovala, s čím všetkým nie sú občania spokojní a z čoho všetkého obviňujú štát, a tak jej neostala ani kvapka odvahy na otázku, či za ich nespokojnosťou nie je náhodou politicko-hospodársky systém, ktorý sme začali budovať pred tridsiatimi rokmi. A či vzhľadom na atmosféru v spoločnosti nedozrel čas na hlbokú sebareflexiu krokov od Novembra 89, čiže na niečo podobné, ako boli chruščovovský XX. zjazd alebo dubčekovská jar. Napríklad, aj preto, aby sme si ujasnili – 120 tisíc občanov na nestraníckych zhromaždeniach a my neslušní ľudia –, či volanie po zmene je len volaním po vláde ich strán, alebo po hlbšej zmene. Keby slovenských občanov, ktorí žijú, pracujú a odvádzajú dane v niektorom členskom štáte EÚ v rámci spoločného európskeho domu a voľného pohybu, prirovnala k migrantom začínajúca a prehorlivá ľudsko-právna aktivistka, divák by sa len pousmial, ale vysokoškolská profesorka a bývalá predsedníčka vlády SR? Ešteže nás pani profesorka pobavila, keď bez začervenania vyčítala politikom, že nezvládajú umenie odísť. A pán redaktor Dolinský akosi zabudol pripomenúť noc po páde jej vlády. Ako pred kamerami zvolávala hromy-blesky na Sulíkovu hlavu a že ako dosluhujúca premiérka nepustila na najbližšie rokovanie vlády ministrov za SaS.
Podľa správania Bieleho domu na Hlbokej ulici v Bratislave najvšednejšou zahraničnou návštevou na Slovensku bola návšteva ministra zahraničných vecí USA. Ako priletel, tak odletel, zišiel z očí, zišiel z mysle. Bol tu vôbec? Dozvedeli sme sa, aké otázky s našimi predstaviteľmi prebral, ale ani slovíčko o tom, prečo Mike Pompeo vlastne prišiel a na čo si chlapsky ťapli. Miroslav Lajčák svojím vytrvalým mlčaním drží v šachu nedočkavých a nadržaných vyznávačov vojenskej bezpečnosti, ale aj nás, posivených zástancov nemódneho mieru…
Tak nám, čítanie a počúvanie s porozumením, pomáhaj!