Dožili sme naše životy; tie sa stali dejinami, významnými či nevýznamnými, ale dejinami.
Túto myšlienku Vladimíra Mináča si vybrala ako motto k svojim osobným dejinám v rodiacom sa ženskom hnutí jeho najvýznamnejšia predstaviteľka na Slovensku Mária Tvarožková. Určite nie náhodou. V. Mináč aj M. Tvarožková boli tí, ktorí tvorili slovenské dejiny po roku 1945. Tvarožková s tým rozdielom, že jej dejiny sa akoby skončili v roku 1968, po okupácii Československa piatimi armádami.
Mária Tvarožková sa rozhodla pre knihu písanú pamäťou, ale s jasným cieľom: zobraziť čas od skončenia vojny až po dnešok cez skutočných ľudí, cez ich osudy a životné križovatky, cez príbehy, ktoré písal sám život a ktoré svojím spôsobom predurčujú aj náš dnešok. Čitateľovi poskytuje celistvý obraz o rodiacom sa ženskom hnutí od roku 1945 do roku 1968, sprevádza ho cez politické a spoločenské zmeny, ktoré priniesla zmena režimov a cez fakty sa ponára do hĺbok, ktoré tieto fakty predznamenali. Autorkina reč je prostá a úprimná, nikoho a nič neheroizuje, každej postave našich novodobých dejín dáva zaslúžený priestor bez ohľadu na propagandistický balast čias spred novembra 1989 i po ňom. K sebe je pritom veľmi prísna, jej vlastný charakter spoznávame cez činy a postoje.
Uniknúť chudobe a byť rovnocennou
Vyrastala za prvej Československej republiky v Žiline, jej rodina patrila k tým neprivilegovaným. Dievča od svojich 14 rokov pracuje, ba stáva sa hlavnou živiteľkou. Typická slovenská rodina, ktorej sa vysoká politika dotýkala skôr okrajovo. Až vojna, a najmä jej koniec Máriu posunuli do centra diania. Pracovala v elektrárňach a počas Povstania vyplatila na žiadosť robotníkov, bez schválenia šéfom, tri mesačné platy, a tak musela rýchlo zmeniť miesto pobytu. Jeden brat bol v HSĽS, druhý v SNP. Po oslobodení priniesol Márii bratov priateľ Julo Presser prihlášku do komunistickej strany a opýtal sa, či by im nechcela pomôcť. Tak sa stala úradníčkou na oblastnom výbore KSS. Drobné, skoro ešte nedospelé dievča, si uvedomovalo, že prišlo na nie veľmi spravodlivý svet, kde byť ženou znamená byť iba druhoradým človekom. A tak veľmi skoro malo – ako hovorí – dve túžby: uniknúť chudobe a postaviť sa ako rovnocenný človek na vlastné nohy. Mária Tvarožková videla a na vlastnej koži spoznávala, ako žijú na Slovensku ženy: v politike nebola ani jedna, v zamestnaní vždy iba v podradných kategóriách. Keď prišla kamsi na Kysuce na schôdzu, sedelo za stolom dvanásť mužov, ženy postávali okolo stien. Prikázala mužom vstať, chcela usadiť ženy – no tie sa okúňali, váhali. Bratislava, kam ju z oblastného výboru poslali, aby pomáhala budovať novozaložený Sväz slovenských žien (autorka používa dobový pravopis – pozn. G. R.), bola iná. No aj tu sa premietli nové spoločenské pomery do života žien, nie však žiaducim spôsobom. Víťazila politika neskúsených, slabo vzdelaných, zato ambicióznych súdružiek.
Stretnutie s Magdou Husákovou
Spomína, ako ju hneď v prvý večer v bratislavskom Charitase navštívila elegantná pani: „Ešte som takú krásnu, dobre oblečenú ženu s hrdým postojom a prirodzenou istotou nevidela.“ Bola to podpredsedníčka zväzu žien Magda Husáková. Povedala mladému neskúsenému dievčaťu svoj názor na organizáciu: „V SSŽ je hrozný stav, z pozadia hovoria do práce organizácie funkcionárky z ústrednej komisie žien ÚV KSS, ktoré neovládajú situáciu, nepoznajú slovenské ženy, všade vidia fašistov, vrátili sa z hôr, lágrov, emigrácie, naskrze ničomu nerozumejú, ale riadia. Ale ak chceme mať na Slovensku jednotnú organizáciu žien, a nie nejaký spolok komunistiek, treba sa spojiť so Živenou. Ale živeniarky sú zväčša v Demokratickej strane, a tak sa iba vedú politické boje.“ Husáková videla jediné riešenie vo výmene funkcionárok. V novej posile SSŽ Márii Tvarožkovej hľadala spojenca. Skončilo sa to však celkom inak. Keď Mária Tvarožková zašla na ÚV KSS, aby informovala o predstave Husákovej, tam zareagovali: „Tak tá Magda nedá pokoj!“ A nasledovalo zvolanie komisie žien, kde sa na rebelku vyrútili veriace, zato nič netušiace súdružky. Hrdá Magda Husáková si ich pokojne vypočula a povedala im: „Ak nemienite nič meniť a budete pokračovať, ako ste začali, nedávam zväzu žien veľkú nádej, že prežije, preto sa svojej práce vzdávam a od vás sa dištancujem. Vraciam vám aj svoju členskú legitimáciu, hoci vy ste mi ju nedali, a robte si svoju politiku ďalej.“ Takto zo ženského hnutia vystúpila manželka vtedy ešte významného politika Gustáva Husáka a nikdy viac sa doň nevrátila. Tento dlhší citát som nevybrala náhodou. Predznamenáva, v čom bola skrytá od samého začiatku tragédia nielen ženského, ale aj komunistického hnutia, ktoré si do svojho vienka vpísalo najušľachtilejšie idey: zbavovalo sa ľudí mysliacich, pochybujúcich, no s úprimným záujmom pre národ niečo urobiť.
Predsedníčkou ženskej organizácie
Maličká, mladučká a po spravodlivosti túžiaca dievčina každú takúto príhodu nielen registrovala, no aj silne prežívala. Nečudo, že aj po rokoch ju vie presne a do detailov zopakovať, hoci väčšinu svojho archívu spálila po okupácii ČSSR v kameňolome na Železnej studničke. Napriek všetkému ju – na rozdiel od M. Husákovej – zápal neopúšťal. A tak sa v roku 1948 podarilo podpísať dohodu medzi Živenou, zastúpenou Zorou Jesenskou, a SSŽ, a potom v roku 1950 na Sliači založiť zjednotenú organizáciu pod názvom Živena – Sväz slovenských žien. M. Tvarožková nezabudla na slová M. Husákovej, nástojila na prepojení so Živenou, lebo vedela, že ísť dopredu sa nedá bez koreňov. A bez poznania života žien. Poznania konkrétneho, nie videného z teplých kabinetov vládnucej strany. Už ako predsedníčka ženskej organizácie tri dvojmesačné dovolenky trávila na pracovisku, kde ženy dreli. Raz ako triedička rudy v Železorudných baniach v Rudňanoch, raz pri automatoch na výrobu striel v Považských strojárňach, tretiu na rozpadávajúcich sa družstvách v Prešovskom kraji. Vie si to dnes niekto vôbec predstaviť: prísť inkognito ako vrcholný funkcionár medzi obyčajných ľudí a spoznávať život spolu s nimi? Nie rozprávať o ich živote, ale byť v ňom, zdieľať ho!
Keď zavládol bacil podozrievania
Potom prišlo obdobie, ktoré Mária Tvarožková prirovnáva k hre Agathy Christie Desať malých černoškov. Jedného Silvestra oslavovali desiati, o krátky čas zmizli štyria, piati… Odkiaľ sa vzal ten bacil upodozrievania? Ako je možné, že napríklad na schôdzi, kde súdili už poníženého Gustáva Husáka (padol z postu predsedu Zboru povereníkov SNR na vedúceho roľníckeho oddelenia), sa nik neozval na jeho obranu? Mária Tvarožková spomína, ako vyšla z miestnosti, kde sa na Husáka pľulo a špinilo, nadýchať sa vzduchu. Na chodbe pred dverami sedel na pulte šatne Gustáv Husák. „A ty čo nejdeš dnu? Prečo sa nebrániš?“ vyhŕkla na neho, hoci sa osobne nepoznali. Nepozrel sa na ňu, ale na svoju cigaretu. „A načo? Aj tak je všetko rozhodnuté,“ odpovedal, pomaly cigaretu zahasil a zapálil si ďalšiu. Ako je možné, že títo vzdelaní, schopní, po všetkých stránkach ostatných prevyšujúci ľudia podľahli stádu víťazov? Prečo na nich víťazi tak strašne poľovali? Provokovali ich svojou múdrosťou, prevyšovali ich, na ich štekot nereagovali, čím ich vydráždili do nepríčetnosti. To je jediné vysvetlenie. A nie je to vždy tak? Ak to porovnávam s dnešným mediálnym stádom, štekajúcim rovnakým hlasom, tak trochu začínam rozumieť… Chvalabohu, dnes sa nezatvára, neodsudzuje na trest smrti. Dnes sú premýšľajúci a pochybujúci rebeli iba vytláčaní z hlavného prúdu víťazov na okraj.
Ako „stará“ musela skončiť
Vráťme sa však k spomienkam Márie Tvarožkovej. Sme v roku 1952. Ranu dostávali ľudia, ale aj rodiace sa organizácie. Ústredný výbor KSČ rozhodol, že prácu medzi ženami formou masovej členskej organizácie treba zastaviť – na Slovensku mala vtedy Živena – SSŽ 150-tisíc členiek! No a spolu s organizáciou bolo treba zlikvidovať i jej staré funkcionárky – aj „starú“, dvadsaťsedemročnú Máriu Tvarožkovú. Stojí za to odcitovať, akým spôsobom ju odvolával vtedajší snúbenec neskoršej predsedníčky SZŽ Ivan Litvaj: „Mrvil sa v mojich materiáloch. – Veď ty tu píšeš, že si do svojich 15 rokov verila. – Áno, ale nebola som vychovaná v seminári ako ty. – A tu vidím, že si mala brata v HSĽS. – Áno, sama som to tam uviedla a strana o tom vedela. – Ale toto? Veď teba do strany odporúčali dvaja Židia (Volanská a Presser). – Áno, nikdy som nebola antisemita a roku 1945, keď ty si bol ešte v tom seminári, to chyba nebola.“ Nič nepomohlo, parafrázujme slová Gustáva Husáka: Načo sa brániť, aj tak je už všetko rozhodnuté. Márii Tvarožkovej sa pokúsil pomôcť komunista Laco Zajac (strýko dnešných pravicových politikov Rudolfa a Petra), šéfredaktor Práce. Keď sa ocitla na ulici doslova bez koruny, chcel jej dať miesto elévky v redakcii. No nepochodil: staré kádre museli končiť. Napriek tomu sa našla duša, ktorá riskovala. Funkcionárka novovzniknutého Výboru čs. žien Irena Ďurišová vymyslela plán: Tvarožková bude šéfredaktorkou chátrajúceho časopisu Slovenka, hoci formálne bude na čele redakcie spisovateľka (a bohémka, pozn. G. R.) Krista Bendová.
Úspešná, ale opäť nepohodlná
Slovenka mala vtedy niekoľko redaktoriek. Najskúsenejšia bola Viera Millerová (neskoršia druhá manželka Gustáva Husáka, ktorá – a to je paradox – tiež bola neskôr zo Slovenky ,,odídená“ a zo strany vylúčená). Časopis dosahoval náklad 12-tisíc výtlačkov. Nadväzovať na Živenu sa celkom nedalo, preto sa Tvarožková rozhodla, že zapojí do tvorivej práce ženy z celého Slovenska. Tak vznikli robotnícke dopisovateľky, z ktorých časom vyrástli vynikajúce profesionálky. S časopisom začali spolupracovať významné spisovateľky – Zora Jesenská, Hana Zelinová, Hela Volanská, Zuzka Zguriška, Mária Jančová, Katarína Lazarová, Štefánia Pártošová, Jana Šimulčíková – a Slovenka sa stala kultúrnym fenoménom. Živeniarsku gazdinkovsko-literárnu tradíciu obohatila o spoločenský rozmer: organizovala a predstavovala ženy ako samostatné hrdé bytosti, nie iba ako slúžky či hračky pre mužov. Aký to rozdiel oproti dnešnej „publicistike“, kde sú zo žien zase iba bábiky na jedno použitie, ktoré sú pre to schopné dať sa vypchávať silikónmi ako muzeálne exponáty! Ženské hnutie na Slovensku sa vtedy zaradilo medzi európsku avantgardu. Potom prišiel tragický rok 1968. Mária Tvarožková na dlhé roky zmizla nielen zo Slovenky, ale aj z histórie ženského hnutia. Paradoxom je, že zo Slovenky ju vyhodila manželka onoho Ivana Litvaja, ktorý ju na ulicu poslal v päťdesiatych rokoch ako „starú“ funkcionárku. Na čelo hnutia sa dostala partizánka, ktorej prestrelená blúza sa musela presťahovať do múzea, aby sa vo vile zväzu žien mohli zriadiť salóniky na prijímanie hostí. Odlíšené nielen farebne, ale najmä hierarchicky pre „vyššiu“ a „nižšiu“ spoločnosť. Aj to veľa napovedá o charaktere ženského hnutia po okupácii v roku 1968, v ktorom už Mária Tvarožková nebola a akoby sa pod ňou na dlhé roky zem zľahla. * * * Pamäti Márie Tvarožkovej oživujú výnimočným spôsobom pokus o emancipáciu slovenských žien z polovice 20. storočia. Spisovateľ Ján Lenčo na margo tejto publikácie poznamenáva: „Som presvedčený, že takto komplexne a pravdivo neboli zachytené mnohé stránky ženského hnutia po roku 1945.“ Podpisujem to. O to viac, že z nich cítiť človečinu. Autorke ku cti slúži aj výnimočný takt, s akým sa vyjadruje o ľuďoch, ktorí ublížili nielen jej osobne, ale aj ušľachtilej myšlienke. Nikoho nesúdi, iba pripamätúva.
(Mária Tvarožková: Písané pamäťou – Pokus o emancipáciu slovenských žien z polovice 20. storočia. Vydala autorka za sponzorskej pomoci bývalých kolegýň, priateľov a záujemcov v Knižnom centre, Žilina 2009)
