Cirkevno-hudobný spolok

V apríli 1950 sa na pokyn Klementa Gottwalda uskutočnila akcia Štátnej bezpečnosti nazvaná Akcia K. Jej výsledkom bola likvidácia československého kláštorníctva, zrušenie a vyvlastnenie 61 reholí, ktoré mali 15 000 členov, žalárovanie 2192 rehoľníkov, ktorí si v komunistickom väzení odsedeli dokopy 42 763 rokov. Československá „bartolomejská noc“ bola vyvrcholením teroristických akcií, ktorými si nastupujúca moc zabezpečila ideologickú zvrchovanosť. K jej sprievodným či prípravným akciám patrilo aj zrušenie bratislavského Cirkevno-hudobného spolku pri Dóme sv. Martina, ktorý vtedy existoval už 122 rokov a tvoril jeden z hlavných pilierov kontinuity našej hudobnej kultúry. Cirkevno-hudobný spolok vznikol roku 1828 vyčlenením hudobníkov zo Spolku umelcov a učiteľov jazyka, ktorý roku 1815 založil Jozef Schodl. Patrónom Cirkevno-hudobného spolku sa stal knieža Inocenz dErba Odescalchi, k jeho členom patrili kľúčové osobnosti domácej hudby, predovšetkým Heinrich Klein (1756-1832), Venzel Kalusch, Lukas Mihalovich, Jakob Kunert. Po smrti Heinricha Kleina došlo 27. júna 1833 k novému generálnemu zhromaždeniu Spolku a schváleniu štatútu. Spolok mal čoskoro viac ako 500 členov. Disponoval 100-členným orchestrom, do čela ktorého bol menovaný Josef Kumlik (1801-1869). Spolok sa ako združenie priateľov hudby venoval najmä uvádzaniu vrcholných diel cirkevnej hudby v rámci bohoslužby v Dóme sv. Martina, šíreniu vysokého hudobného umenia v mestskej kultúre, udržiavaniu orchestrálneho telesa a hudobnej školy, pripravujúcej do života nových hudobníkov, ako aj príprave riadnych a mimoriadnych koncertov v priebehu celého roka. Josef Kumlik, prvý dirigent Spolku, bol žiakom Heinricha Kleina a Simona Sechtera. Bol učiteľom na miestnej Musterschule, spevákom, dirigentom i plodným skladateľom všetkých druhov cirkevnej hudby. Z jeho diela sa zachovalo takmer 50 kompozícií. Kumlik založil stálu tradíciu uvádzania Beethovenovej Missy solemnis v rámci liturgie, ako aj uvádzania Haydnových Siedmich posledných slov Spasiteľa na kríži na Veľký piatok. Pôsobil na tomto poste až do svojej smrti (s výnimkou rokov 1837 – 1843, keď ho vystriedal poľský dirigent Karol Frajman von Kochlow). Kumlik tiež po prvýkrát uviedol viacero domácich diel, vrátane skladieb Jána Levoslava Bellu. Za Kumlikovho nástupcu bol roku 1869 vymenovaný Karl Mayrberger (1828 – 1881), absolvent viedenskej univerzity, autor početných a významných hudobnoteoretických a hudobnopedagogických spisov, ako aj autor viacerých cirkevných a príležitostných kompozícií, piesňovej lyriky, operety Princenzná Európa a opery Meluzína na „rusalkovský“ námet, uvedenej v Bratislave roku 1877. Mayrberger sa zaslúžil o rozšírenie dramaturgie Spolku a zveľadenie zboru, ktorého sólové koncerty reagovali na aktuálne ceciliánske hnutie. Tretím významným dirigentom Spolku bol Josef Thiard-Laforest (1841-1897), rodák z Podunajských Biskupíc a Kumlikov žiak, ktorý modernizoval repertoár až po vrcholy súdobej oratoriálnej literatúry. Za jeho čias vrcholil bratislavský Lisztov kult. Sám Franz Liszt navštívil v priebehu svojho života Bratislavu až 15-krát, pričom najväčším magnetom preňho boli práve koncerty Spolku. Blízky vzťah nadviazal aj s Antonom Brucknerom, s ktorým sa poznal z čias svojho pôsobenia v Linzi. Thiard-Laforest bol tiež vynikajúcim skladateľom novoromantickej orientácie, zachovalo sa jeho 26 katolíckych a 3 protestantské kompozície. Patrí k nim veľká Missa solemnis D dur, zborová Missa brevis in C, Rekviem Es dur, Te Deum, ako aj viaceré graduály, ofertóriá a responzóriá, nezvestná je jeho opera Madrigal, ako aj Stabat mater. Prekrásna je piesňová lyrika na texty súdobých nemeckých a francúzskych básnikov. Po smrti Thiarda-Laforesta nastúpil na jeho post skladateľ a dirigent Ludwig Burger, ktorý Spolok viedol v rokoch 1897 – 1901, a Anton Strehlen (1901-1905), počas vedenia ktorého došlo k reštrukturácii celej inštitúcie. Na systematizované miesto mal už byť dosadený volený dirigent. Prvým voleným dirigentom sa stal dr. Eugen Kosow, ktorý repertoár rozšíril o diela z prelomu storočí. Bol zakladateľom Mestskej hudobnej školy (dirigent Spolku bol zároveň jej riaditeľom). Spolok pestoval aj nadlokálne kontakty, čomu napomáhalo čestné členstvo. Toto čestné členstvo Spolok udelil významným osobnostiam európskeho hudobného života, Franzovi Lisztovi, Antonovi Rubinsteinovi, Antonovi Brucknerovi, Franzovi von Suppé, Davidovi Popperovi, Josefovi Hellmesbergerovi, Arthurovi Nikischovi, ako aj domácim osobnostiam, Jánovi Batkovi, Jánovi Levoslavovi Bellovi, Mikulášovi Moyzesovi, Mikulášovi Schneiderovi Trnavskému i svojmu poslednému dirigentovi, Alexandrovi Albrechtovi. Alexander Albrecht (1885 – 1958) bol zvolený na post dirigenta Spolku roku 1921 a bol ním až do jeho likvidácie. Profesionálne hudobné vzdelanie získal na Akadémii v Budapešti, kam nasledoval dvoch prešporských priateľov a vrstovníkov – Ernö Dohnányiho a Bélu Bartóka. Skladbu ich učil Hans Koessler, klavír zasa priamy žiak Franza Liszta a rodák z Humenného, István Thomán. Albrecht bol nielen skvelým klaviristom a dirigentom, ale aj významným skladateľom. S jeho osobou je späté prenikanie novej hudby do konzervatívnej Bratislavy. Uviedol mnohé diela svetovej moderny (Stravinskij, Szymanowski, Bartók). Jeho Sonatína pre 11 nástrojov, Tri básne Rainera Mariu Rilkeho boli prvými dielami modernej hudby na Slovensku vôbec. Albrecht bol nepochybne kľúčovou osobnosťou bratislavského medzivojnového hudobného života – ako skladateľ, ktorý priniesol moderné myslenie, ako dirigent, ktorý modernizoval repertoár a vytváral novú tradíciu na profesionálnej úrovni, ako pedagóg školy, ktorej absolventi sa mohli plne uplatniť v hudobnom živote. Roku 1949 vznikla na Slovensku profesionálna Slovenská filharmónia, ktorá sa stala ťažiskovou hudobnou inštitúciou. V tom istom roku politici zlikvidovali Cirkevno-hudobný spolok, ktorý zohral centrálnu úlohu v „zhudobňovaní“ našej kultúry a v europeizácii domácej hudby. O oboch týchto faktoch rozhodli tí istí ľudia – Slovenská filharmónia vo svojich začiatkoch plnila nielen umeleckú úlohu, zodpovedne pristupovala aj k politickým úlohám. Bolo predsa nepredstaviteľné, aby Cirkevno-hudobný spolok premiéroval kantáty o Stalinovi, Gottwaldovi, vedúcej úlohe strany či priateľstve so Sovietskym zväzom. Členovia Spolku neboli internovaní, no Spolok sa stal celkom zbytočný. O našej kľúčovej hudobnej tradícii dnes nikto nič nevie. Hoci dejiny odplavili nielen Cirkevno-hudobný spolok, ale aj komunizmus. Je paradoxom, že ak si môžeme kúpiť CD The best of KSČ, jediný výrobok, vzťahujúci sa sa tradíciu Spolku, predstavuje kazeta Pozdrav z Dómu sv. Martina, vydaná rakúskou firmou Musica roku 1995. Obsahuje liturgické diela dómskych hudobníkov, Heinricha Kleina, Josefa Kumlika, Thiarda-Laforesta a Alexandra Albrechta, doplnené skladbami ďalších domácich autorov, Mikuláša Schneidera Trnavského, Ľudovíta Rajtera a Eugena Suchoňa. 122-ročná tradícia ilustrovaná 53 minútami hudby. Skladby interpretuje Zbor bratislavského konzervatória pod vedením Dušana Billa.