Cirkev pred bránami politiky

Cirkev je najvýznamnejšou a najvplyvnejšou kultúrnou inštitúciou v modernej európskej spoločnosti. Politika je vskutku etikou konania zla. Touto vetou vyjadril svoj názor na pôsobenie a vplyv cirkví a náboženských symbolov v „praktickej“ politika realista medzinárodných vzťahov Hans Morghentau. Ak sa mimovládna organizácia uchádza o dôveru ľudí vo voľbách, prezentuje svoj záujem o vstup do politiky, a tak končí svoju púť po riekach „dobrovoľníctva“. Ako kresťan i ľavičiar pravidelne chodím do kostola. Občas mám výhrady voči kázni, ale je to prirodzené. Usilujem sa zamyslieť sa nad posolstvom, ktorým sa farár prihovára veriacim. Prekvapilo ma však, keď sa medzi farskými oznamami ocitol jeden „politický“. Týkal sa blížiacich sa regionálnych volieb a samozrejme možnosti stretnúť sa s jedným z kandidátov. Na fare! Ďalší z kňazov ma verejne nabádal, aby som po skončení omše v priestoroch kostola podpísal petíciu za prijatie zmluvy o výhrady svedomia. Namiesto Božieho slova v kostole častejšie počúvam slovo politické. Vstupom do komunálnej politiky som bol rozhodnutý presmerovať svoje príjmy z tejto „politiky“ na charitu. Považoval som za správne pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Každý štvrťrok kupujem dary, ktoré donesiem konkrétnym ľuďom. Moji kolegovia si z toho robia žarty. Všetci, aj tí, ktorí zastupujú „kresťanské“ strany. Oni nestavili na skromnosť v praktickom živote, ale na „priamu komunikáciu“. Týždeň čo týždeň sa ukazujú v inom svätom stánku. A tak namiesto programu a riešení v prospech ľudí núkajú umelú skromnosť a hlboké farizejstvo. Zrušenie 4. článku ústavy a odluka cirkvi od štátu. Takéto poradie mali priority hlásané lídrami „nežnej revolúcie“. Hoci tá druhá nebola splnená, cirkev mlčí a my ostatní sme už zabudli. Po posledných trpkých skúsenostiach zo života dvoch spojených nádob, politiky a cirkvi som stále viac presvedčený, že aj tu pomôže len konkurencia. Ak by mohli veriaci usmerniť časť svojich daní, potom by aj cirkev dbala viac na svoju prapodstatu. Prestala by pôsobiť ako hlásna trúba, prípadne lobista. Potom by sme v nedeľu počas kázne počúvali slovo Božie, získali nádej a silu. Na znak vďaky za to, že sa máme kam ísť pokloniť, by sme neváhali priamo finančne pomôcť kostolom, ktoré by boli skutočne odlúčené od štátu, politických strán i politikov. Autor je čitateľ Slova a pôsobí v samospráve