Pápež Ján Pavol II. vo fialovom rúchu, ktoré malo vyjadrovať pokánie, v nedeľu 12. marca požiadal o odpustenie za hriechy cirkvi v posledných dvoch tisícročiach. Komentáre k tomuto historickému počinu sa však rôznili. Hoci väčšina z nich vyjadrovala obdiv nad odvahou hlavy katolíckej cirkvi, ozvali sa aj skeptické hlasy.
Pius IX. (pontifikát 1846-1878) bol pápežom, ktorý sa snažil postaviť autoritu cirkvi proti nezadržateľnému postupu modernej doby. V decembri 1864 vydal pápež svoj najslávnejší dokument, encykliku Syllabus errorum, ktorá zavrhovala tých, čo tvrdili, že „rímsky pontifex by sa ma zmieriť a vyrovnať s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou“. Syllabus bol textom, ktorý bol pre kritikov katolíckej cirkvi dôkazom jej reakčnosti. Navyše I. vatikánsky koncil prijal dogmu o pápežskej neomylnosti, ktorá tvrdí, že ak pápež „ex cathedra“ vyhlási doktrínu týkajúcu sa viery alebo morálky, nemôže sa mýliť. Dovtedy o kľúčových problémoch cirkvi rozhodovali koncily. Dogma o pápežskej neomylnosti vo veciach viery prehĺbila rozkol medzi kresťanskými denomináciami a pri riešení tohto problému nebol možný kompromis.
Piov následník Lev XIII. si zvolil iný prístup. Usiloval sa o dialóg cirkvi s moderným svetom. Uznal právoplatnosť demokratických zásad, práv robotníkov na obhajobu svojich záujmov, podporoval štúdium astronómie a ďalších prírodných vied, súhlasil aj s historickým výskumom Biblie. Dialóg s moderným svetom sa však snažil realizovať tak, aby sa ani v najmenšom nemohlo spochybňovať cirkevné učenie. Ďalší pápeži problém vzťahu k modernému svetu a zachovania hodnôt katolíckej viery riešili v podstate rovnako, odlišovali sa skôr v detailoch. Pápež Lev XIII. bol veľkým vzorom pre pápeža Jána XXIII. Tento mal však odvahu ísť oveľa ďalej, ním zvolaný II. vatikánsky koncil mal byť východiskom pre fundamentálne reformy.
Najväčšie viny Keď sa začítame do slov pokánia pápeža Jána Pavla II., ktoré vyslovil 12. marca 2000, medzi prvými nájdeme ospravedlnenie za vinu „porušenia Kristovho tela“, t.j. spoluvinu za rozkol v kresťanstve. Medzi najvýznamnejšie schizmy patrí rozkol medzi západným a východným kresťanstvom a potom rozkol medzi katolíkmi a protestantmi.
Formálna príčina týchto rozkolov bola v teologických otázkach. Už II. vatikánsky koncil ukázal cestu, ako by sa dali tieto teologické rozpory prekonať. Zároveň dávnejšie došlo k odvolaniu vzájomného prekliatia pápežom a carihradským patriarchom pravoslávnej cirkvi.
Reakcie na pápežovo pokánie zo strany niektorých predstaviteľov nekatolíckych kresťanských cirkví poukazujú na iný problém. Rozkol nevyvolali iba teologické problémy, ale svoj podiel malo samotné usporiadanie katolíckej cirkvi. V dôsledku zložitého historického vývoja nadobudla katolícka cirkev takú organizačnú štruktúru, ktorá sa podstatne líši od štruktúry popisovanej v Novom zákone. Jednou z hlavných požiadaviek reformácie bol návrat k pôvodnej štruktúre kresťanskej cirkvi, ktorá nebola ani centralizovaná, ani hierarchická, ale vyslovene demokratická. Preto niektorí predstavitelia nekatolíckych denominácií síce oceňujú pápežovo pokánie, ale predpokladajú, že za slovami budú nasledovať aj činy.
Iným problémom je otázka pokánia za holokaust Židov. Už II. vatikánsky koncil vyhlásil, že Židov nemožno obviňovať z kolektívnej viny za smrť Ježiša Krista a dokonca neslobodno tak ani vykladať niektoré pasáže Nového zákona. Katolíckej cirkvi možno vyčítať prenasledovanie Židov a pogromy počas stredoveku, no v prípade holokaustu ide o niečo iné: či jej protesty proti tomu, čo sa dialo, boli dostatočne dôrazné. Ostatne, so svojím stanoviskom Svätá stolica napríklad oboznamovala vládu vojnového slovenského štátu, kde dôrazne protestovala proti deportácii slovenských Židov do nacistických vyhladzovacích táborov. Vyvstáva tu teda slovenský problém a tým je ospravedlnenie (alebo aspoň zaujatie konkrétneho stanoviska) zo strany slovenskej cirkevnej hierarchie za činnosť prezidenta Jozefa Tisu, ktorý bol nielen politikom, ale aj kňazom.
Neslobodno však zabudnúť, že Vatikán vždy bránil práva palestínskych Arabov a na Strednom východe sa angažoval za také riešenie, ktoré by rešpektovalo záujmy a práva nielen Židov, ale aj Arabov.
Činy proti ľudským právam a tolerancia voči iným Pápežovmu pokániu niektorí komentátori vyčítajú všeobecnosť. Práve až príliš všeobecné formulácie nájdeme v ospravedlnení sa za činy proti iným kultúram a náboženstvám. Spomína sa tu tiež nepriateľstvo voči prisťahovalcom a voči „itinerantom“ (jeden z významov je „tulák“). Text je možné tiež vykladať ako ospravedlnenie za násilné šírenie kresťanstva medzi Indiánmi.
Na internetovskej stránke Vatikánu popri texte pápežovho pokánia môžeme nájsť aj text medzinárodnej komisie teológov o vinách cirkvi v minulosti. Autori kladú otázku, či vinu za križiacke výpravy alebo za činnosť inkvizície možno posudzovať z dnešného hľadiska tak, že tieto historické fenomény vytrhneme z ich historického kontextu. Je to nepochybne pravda, lenže rovnako možno položiť otázku či zavedenie inkvizície alebo križiacke výpravy boli v súlade s kresťanskými zásadami. Je predsa zrejmé, že kresťanské učenie nemožno ani šíriť, ani brániť násilnými prostriedkami.
Otvorené otázky Spomínaný text medzinárodnej komisie teológov zdôrazňuje kontinuitu súčasného uznania viny katolíckou cirkvou so stanoviskami, ktoré prijal II. vatikánsky koncil. To zároveň vysvetľuje, že pokánie nebolo a ani nemohlo byť prekvapujúce. Problém dialógu katolíckej cirkvi s moderným svetom má ďalší rozmer: pri takýchto vyhláseniach sa musí brať do úvahy pomer síl medzi konzervatívcami a progresivistami v cirkvi. Mimochodom, niektorí komentátori upozornili, že pápežovo pokánie bolo možno najchladnejšie prijaté v jeho vlasti – v Poľsku – kde cirkev v súčasnosti zastáva najkonzervatívnejšie stanoviská.
