Ešte pred niekoľkými týždňami som sa na stránkach týždenníka SLOVO sťažoval na plané vizionárstvo niektorých osôb pôsobiacich v európskej politike. Navyše, aj jeho šéfredaktor v čísle 20/2000 spomenul, že Európa potrebuje nových vizionárov. Zdá sa, že niekto intenzívne číta slovenskú tlač, keďže nový prorok Európy sa prejavil.
V piatok 12. mája, tri dni po 50. výročí Schumanovej deklarácie, ktorá odštartovala dobrodružstvo zjednocujúcej sa Európy, predstavil nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer pred plénom Humboltovej Univerzity v Berlíne svoju víziu novej Európy. Aj keď niekoľkokrát počas prejavu prosil poslucháčov, aby si odmysleli, že je ministrom vlády členskej krajiny EÚ a zdôrazňoval, že sa vyjadruje ako občan, jeho slová znamenajú obrovský krok vpred v kontexte myšlienkovej obrody priveľmi eurorealistickej integrácie. Deviateho mája totiž Lionel Jospin, premiér Francúzska, ktoré preberá predsedníctvo EÚ v druhom polroku 2000 a je základnou zložkou európskeho motora, predniesol priority predsedníctva. Jeho prejav pôsobil vlažne, akoby už nebol tým presvedčeným Európanom, za akého ho niekedy pasovali. Táto siuácia však vyplýva z náročného spolunažívania s prezidentom Jacquesom Chiracom z opačného politického tábora. Prejav neprekvapil, azda len svojím pragmatizmom. Výzvou Európy je jej dlhodobejšia budúcnosť, a tej sa Jospin nedotkol. Francúzsko tak neponúklo žiadnu odpoveď na čoraz netrpezlivejšie otázky krajín kandidujúcich na členstvo v EÚ na čele s nervóznym Poľskom. Tento fakt je o to prekvapujúcejší, že krajina ktorá preberá predsedníctvo EÚ, má rozsiahlu autonómiu rozhodovania v oblasti agendy, ktorou sa má Únia pol roka zaoberať. Navyše, veľké rozhodnutia robia veľké a vplyvné štáty, a tým Francúzsko rozhodne je – tradične sú najdôležitejšie predsedníctva tzv. silnej štvorky, t.j. Francúzska, Nemecka, Veľkej Británie a Talianska.
Aby som ale Jospinovi nekrivdil, zdôrazňujem, že toto predsedníctvo sa vyznačuje ešte niečím, čím by sa dala jeho ostýchavosť ospravedlniť. V polovici februára 2000 sa začala Medzivládna konferencia, ktorá má v decembri vyústiť do novej „Zmluvy zmlúv“, resp. Zmluvy z Nice. Sporné sú najmä otázky rozšírenia hlasovania na nové sféry kvalifikovanou väčšinou namiesto jednohlasnosti; prerozdelenia počtu hlasov v Rade EÚ; počtu komisárov na jednu krajinu, a napokon zjednodušenia podmienok pre tzv. posilnené kooperácie. Tie umožňujú štátom, ktoré chcú ísť v integrácii ďalej, vytvárať ešte užšiu kooperáciu v niektorých oblastiach. Príkladom toho je Euro alebo Schengenská dohoda. Tieto základné otázky pochopiteľne delia Európu na niekoľko rozhnevaných táborov. Boj sa odohráva medzi malými a veľkými štátmi, medzi federalistickými a suverénnejšími, medzi bohatými a chudobnými. Francúzsko to nebude mať ľahké – bude musieť pôsobiť v úlohe vyjednávača, ale aj účastníka, ktorý bude chcieť presadiť svoje záujmy. Dvanásteho mája sa však všetko zvrátilo.
Úvaha o cieli integrácie – finalita Joschka Fischer posunul debatu do celkom inej roviny. Kým sa vládami poverené pracovné skupiny sporia o počet hlasov, Fischer preskočil pragmatický prístup a začal diskusiu o európskej finalite. Európa sa doteraz budovala krok po krôčiku a každý sa bál povedať, kam to všetko smeruje. Fischer sa spýtal: „Quo vadis, Europa?“ – a následne si odpovedal. Podľa neho čakajú kontinent dva nevyhnutné projekty. V prvom rade čo najrýchlejšie rozšírenie EÚ na východ. Chápe, že tento krok vzbudzuje mnoho otáznikov, ale je podľa neho nevyhnutný na zabezpečenie budúcej stability a mieru v Európe. Navyše, tento cieľ má vraj pre Nemecko s jeho centrálnou pozíciou v Európe charakter najvyššieho národného záujmu. Ďalej treba zmeniť fungovanie inštitúcií, pôvodne vytvorenépre šesť krajín. Už teraz s 15 členmi nie sú komplikované mechanizmy dostatočne efektívne a pri 27 až 30 krajinách je EÚ bez potrebných zmien ako fungujúca štruktúra nepredstaviteľná. Preto bude podľa Fischera zákonitým následkom nevyhnutného rozšírenia EÚ buď jej erózia, alebo väčšia integrácia. Jeho prejav sa niesol v znamení druhej možnosti. Blížiaci sa summit v Nice síce netreba opomínať, ale keďže sa bude zaoberať inštitucionálnymi zmenami EÚ, treba povedať, k čomu majú smerovať a akej Európe majú slúžiť. Tu sa dostávame k tabuizovanej finalite, alebo konečnej podobe budúcej Európy. Úvahy o nej si doteraz dovolili nahlas vysloviť len vyslúžilí politici vo svojich spomienkach, alebo akademické kruhy, ktoré akoby nemali potrebný vplyv. Téma je vzhľadom na rôzne tradície participujúcich krajín veľmi citlivá. Existujúce antagonizmy pri integračných krokoch majú za následok, že sa každé spoločné rozhodnutie niekoľkokrát zvažuje, aby krajinu nezaviazalo viac, ako je ochotná pripustiť. A tak Fischer znovu zopakoval, že sa vyjadruje ako súkromná osoba a pustil sa do veľkého vysvetľovania Európy 21. storočia.
Európska federácia Európa potrebuje prechod od konfederatívneho modelu usporiadania k federatívnemu a k celkovej parlametarizácii politického systému. Európska vláda a ozajstný Európsky parlament by mali riadne plniť výkonnú a zákonodarnú funkciu. Federácia by sa mala podľa Fischera postaviť na základe zmluvy ústavného charakteru. Politologicky čistá konštrukcia však v dnešnej európskej realite môže vyvolať mnohé problémy. Vizionár však tvrdí, že problémy 21. storočia sa nemôžu riešiť strachom a receptami 19. a 20. storočia. Ukončenie prebiehajúcej integrácie teda nebude možné dosiahnuť bez rozdelenia suverenity medzi Európou ako štruktúrou a národnými štátmi. Parlament by sa mal v tomto duchu rozdeliť na dve komory. Prvá by bola zložená z poslancov národných parlamentov a druhá by mala mať buď podobu amerického senátu, kde sú členovia volení priamo občanmi, alebo nemeckej Spolkovej rady, ktorej členovia sú reprezentantmi spolkových vlád. Pri európskej vláde J. Fischer uvažuje o dvoch variantoch, pričom nevylučuje aj iné. Môže byť vytvorená z národných vlád, alebo sa bude pokračovať podľa dnešnej Komisie, od vlád teoreticky nezávislej. Jej predsedu by mali priamo voliť občania a mal by disponovať rozsiahlymi výkonnými právomocami. Všetky nové dispozície by mala ošetriť ústava, definujúca právomoci inštitúcií s dôrazom na presné vymedzenie problémov, ktoré sa dajú riešiť výlučne na európskej úrovni. Na záver inštitucionálnej reformy J. Fischer zdôrazňuje, že aj keď je slovo federácia kontroverzné, v tomto význame nemá za cieľ niekoho provokovať, a hlavne nie britských priateľov. (Britská tlač má na takéto situácie zaužívaný termín, tzv. f-word, teda slovo začínajúce sa na f, ktoré netreba spomínať.) J. Fischer upozorňuje, že aj v európskej finalite všetci zostanú Britmi, Nemcami, Francúzmi, či Poliakmi. Štáty sa zachovajú a budú disponovať oveľa dôležitejším hlasom, ako napríklad spolkové štáty v dnešnom Nemecku. Ústava by navyše mala zakotvovať okrem vyššieuvedených problematík aj základné ľudské a občianske práva, ktoré zatiaľ v európskej legislatíve chýbajú.
Zvoliť metódu Neskôr sa podľa nemeckého ministra zahraničných vecí treba pýtať, ako sa dá toto všetko dosiahnuť. Doteraz sa na integráciu využívala Monnetova metóda, pomenovaná po jednom z otcov – zakladateľov spoločenstva, spočívajúca v postupnej komunitarizácii jednotlivých politík. Bol to opatrný, pragmatický a dlhý proces, vyžadujúci náramnú dávku diplomacie a kompromisov. Aj keď sa preukázala jeho efektívnosť, EÚ musela siahnuť aj po inej metóde, ktorá bola vhodnejšia na prehĺbenie integrácie a demokratizácie európskych štruktúr. Ekonomická a menová únia a Schengenská dohoda sa totiž zavŕšili metódou flexibility, resp. zosilnenej kooperácie. Mimochodom, aj terajšia Medzivládna konferencia má zjednodušiť podmienky na takúto kooperáciu, ktorá doteraz vyžadovala účasť aspoň 8 štátov. Tu Fischer odpovedal všetkým zaslúžilým kritikom dnešného procesu integrácie, J. Delorsovi, H. Schmidtovi a V. G. DEstaingovi (SLOVO 18/2000). Títo páni nie sú protieurópski, práve naopak, avšak dnešnému procesu vyčítali strnulosť a volali po hlbšej kooperácii pripravenejších štátov. Podľa J. Fischera sa v nasledujúcom desaťročí budú musieť štáty rozhodnúť, či väčšina skočí dopredu spolu, alebo sa vytvorí skupina niekoľkých, ktoré vytvoria avantgardu. Rýchlejším napredovaním a úspechom bude avantgarda pôsobiť ako gravitačné centrum, ktoré bude priťahovať aj ostatné krajiny. Európa založená na niekoľkých rýchlostiach nesmie stratiť svoj globálny charakter a musí udržať doterajšiu úroveň kooperácie s ostatnými štátmi, ktoré dnes strácajú vôľu ísť ďalej. Príslušnosť k rýchlejšej skupine tiež nesmie byť založená na exkluzivite. Isté je, že jej základom musí byť Francúzsko a Nemecko, bez ktorých je podľa Fischera každý veľký projekt v európskom kontexte odsúdený na neúspech. Treba zabezpečiť priehľadnosť kritérií a otvorenosť hlbšej integrácie pre krajiny, ktoré budú chcieť ísť vpred, terajšie kandidátske krajiny nevynímajúc. Bolo by absurdné v momente zjednocovania Európy odštartovať proces jej rozdeľovania. Každá krajina bude mať na výber. Federácia môže byť ďalším smerom Európy.
Autor (1977) študuje na Inštitúte politických štúdií v Paríži
