Cibuľkové zoznamy

Sedemdesiatštyriročná dôchodkyňa z malého západoslovenského mestečka vybrala zo svojej poštovej schránky bielu obálku. Na prvý pohľad vyzerala ako úradný dokument, adresa odosielateľa jej však nič nehovorila. Zamračene si nasadila okuliare a so zlou predtuchou otvorila podozrivú poštu. Následne zbledla a chytila sa za srdce: Obecný úrad v Maduniciach oznamuje, že jej meno figuruje v cibuľkových zoznamoch a predvoláva ju na akési stretnutie podobne biľagovaných. V hlave penzistky sa vynárajú otázky. Čo to má znamenať? Cibuľkové zoznamy ?! V akom postavení v nich vystupuje? S eštébákmi predsa nikdy nič nemala…. Napokon sa znepokojená, ale zvedavá dôchodkyňa predsa len rozhodla reagovať na záhadné pozvanie a v daždivú a chladnú augustovú nedeľu sa vybrala do Maduníc. Pred obecným úradom sa pripojila k riedkemu davu zaneprázdnených ľudí, ktorí narýchlo naprávali škody, čo na prípravách zhromaždenia v noci spôsobili ľadové krúpy a veterná smršť. Ešte kým sa poriadne rozhliadla, priskočila k nej žena v šuštiakovej súprave, ktorá sa predstavila ako starostka obce: „Pani Cibulková, vitajte na našich slávnostiach. Ostatní Cibuľovci, Cíbikovci a Cibuláci iste dorazia čo nevidieť.“ V priebehu dopoludnia sa však z približne osemdesiatich rodín, ktoré dostali pozývací list, dostavili už iba jedni odvážlivci. A vyšetrovacie ambície a la slečna Marplová našej penzistke tiež čoskoro spľasli: Madunice si „cibulkáčov“ pre vytvorenie svojho cibuľkového registra jednoducho vyhľadali v zozname – a to nie v Cibulkovom, ale v telefónnom. Trinásty ročník madunických Cibuľových slávností však náznak reminiscencie na časy nedávno minulé predsa len poskytol – na príprave rekordného billboardu vytvoreného z piatich tisícok kusov červenej, bielej a žltej cibule sa občania zúčastnili dobrovoľne, masovo a bez ohľadu na odmenu. Pracovná čata tiet v šatových zásterách šúpala, dievčatá napichovali cibuľky na háčiky a chlapci v čiernych mikinách s obrázkami punkových kapiel ich vešali na pripravenú kovovú mriežku. Jednoducho, budovateľská idylka ako vyšitá – pričom morálku a ideologickú čistotu pracujúcich zaručene nemusel strážiť žiaden tajný policajt. Petr Cibulka, ktorý v roku 1993 zverejnil na internete zoznam osôb, ktoré mali do činenia s ŠtB, medzi pozvanými na Cibuľové slávnosti nebol, aj keď vzhľadom na svoje priezvisko by si to zaslúžil. (A darčekovému balíku cibule na donášku, ktorú od obce Madunice dostali všetci zúčastnení „cibuľkári“, by sa aj tento signatár Charty 77 a viacnásobný politický väzeň iste potešil.) Pripomeňme, že jeho zoznam – odbornou verejnosťou dlho podceňovaný a pokladaný za nevierohodný – sa napokon ukázal ako prepis originálnych registrov ŠtB. Zoznam aj s vyhľadávačom osôb je dodnes prístupný na adrese www.cibulka.com. Špina z neho padá na hlavy rovným dielom na anonymných pomáhačov ŠtB aj na známe a verejne činné osobnosti. (Iste si pamätáme na nedávny masívne medializovaný prípad, keď kartu ŠtB vytiahli na populárneho českého pesničkára Jaromíra Nohavicu, či na arcibiskupa Jána Sokola.) A či v tom plávajú „nevinne“ alebo majú poriadne za ušami, zrejme tu platí to isté, čo pri manželskej nevere – najmenej škody spôsobí riadiť sa známym mottom doktora Plzáka: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať – a tváriť sa rovnako prekvapene ako dôchodkyňa Cibulková po otvorení obálky. Česi evidujú 60- až 80-tisíc zväzkov a obvinenia zo spolupráce, vysádzané na titulkách bulvárnych plátkov palcovými titulkami, budú mať svoje publikum pravdepodobne ešte dlho. S trochou cynizmu by sa dalo povedať, že dovtedy, kým nevymrú pamätníci rokov päťdesiatych až osemdesiatych. Okrem nutného zla bulvarizácie témy však na tomto záujme nie je vôbec nič zlé, skôr naopak. Indikuje to, že česká a slovenská spoločnosť má záujem o veci verejné a o kontrolu mechanizmov moci, že nezabúda a ešte neotupela. Úlohu internetových Cibulkových zoznamov, ktoré sú už pätnásť rokov prístupné komukoľvek, kdekoľvek, okamžite a zdarma, má na Slovensku plniť Ústav pamäti národa. Inštitúcia, ktorú sa po viac ako desaťročnom politickom boji podarilo založiť až v roku 2002 zásluhou dnes už nebohého Jána Langoša. V období pred jej vznikom prístup k oficiálnym materiálom ŠtB na Slovensku prakticky neexistoval. Približne 30- až 40-tisíc zväzkov odpočívalo v depozite Slovenskej informačnej služby, resp. v archívoch ministerstva vnútra, a nahliadnuť do nich mohli výlučne súdy. Jediným verejne prístupným zdrojom informácií boli skutočne iba (neoficiálne) zoznamy Petra Cibulku. Vznik ÚPN teda Slovenská republika potrebovala ako soľ a tento počin bol dlho očakávaným posunom dopredu k transparentnej demokracii a právnemu štátu. Bohužiaľ, jeho existencia nie je a nebola bez ťažkostí. V jeho útrobách sa skrýva príliš veľa tajomstiev a „černoty“, ktorá ľpie na svedomí (aj) dnešných vplyvných a mocných: Po tom, ako zo správy ÚPN v „nedávnej súčasnosti“ na svetlo sveta vyplávala informácia o inak, ako je známe, slušnom a korektnom lídrovi SNS Jánovi Slotovi, ktorý v mladosti nakrátko ochutnal kriminálny chlebíček (krádež v obchode, emigrácia, vykrádanie áut v Rakúsku), zrazu z dielne tejto strany vyšiel návrh na zrušenie úradu. Podporilo ho HZDS, nie však Smer, a z radov opozície sa zdvihnutého palca už vonkoncom nemôže dočkať. Z tohto ohľadu je strach o existenciu ÚPN nateraz zažehnaný – no už len samotná snaha o jeho zrušenie je znepokojivá. Naznačuje totiž otvorené zneužívanie moci a vôľu k návratu do štátneho „stredoveku“. Teda do obdobia, keď informácie, všade inde verejné, u nás patrili len vyvoleným, a keď to, čo Petr Cibulka dávno „zavesil“ na internet, u nás informačná služba strážila v depozite. Pretože napriek tomu, že na fungovaní ÚPN je nepochybne čo kritizovať a čo zlepšovať (napríklad, keď sa už zaoberáme temnou stránkou slovenskej minulosti a pozreli sme sa na spolupracovníkov ŠtB, prečo by sme si nemali posvietiť aj na Slovenský štát a jeho arizátorov?), jeho zachovanie ide s rukou v ruke so zachovaním akej – takej demokratickej kontroly moci.