Potrat. Vražda. Genocída. Silné slová, hlavne keď sa medzi ne dá znamienko rovná sa. Kam sa hrabú všetky tie vojny a utrpenia páchané mužmi počas celých ľudských dejín. Konečne sme sa dozvedeli, kto má na svedomí najväčšie zverstvá, čo je najväčším zlom našej doby. Chýba už len dopovedať, kto to všetko zlo pácha. Ako inak, ženy. Lono matky, ktoré sme omylom považovali za symbol života, sa nám vyfarbilo ako najhoršie peklo. V septembri malo Slovensko „šťastie“ stať sa prvou európskou krajinou, ktorú fanatickí americkí odporcovia potratov z Centra pre bioetickú reformu „obohatili“ fotografiami zo svojho archívu. Pre väčšinu národa to bola skutočne šokujúca novinka… a to ešte nevieme, čo všetko nás čaká. „Tešiť sa“ môžu hlavne vysokoškoláčky, na ktoré bude namierený ďalší krok kampane porovnávajúci interrupcie s genocídou. Ostáva len dúfať, že sa k nám neprenesie aj „dobrá“ prax vraždenia gynekológov a teroristických útokov na kliniky poskytujúce možnosť interrupcie. To všetko totiž patrí k arzenálu fanatických odporcov interrupcií v USA. Čo je Centrum pre bioetickú reformu Militantná organizácia Centrum pre bioetickú reformu už pätnásť rokov brázdi americké cesty kamiónmi, ktoré sú oblepené fotografiami potratených plodov a blokuje campusy putovnými výstavami zvanými Genocide Awareness Projekt. Na veľkoplošných plagátoch ukazujú fotografie potratených plodov medzi obeťami holokaustu, genocídy v Rwande a Kambodži. Hitom tejto perverznej fotogalérie je jednoznačne porovnanie Al-Kájdy s horiacimi dvojičkami k plánovanému rodičovstvu. Obete vojny vo Vietname ani známy obrázok bežiaceho horia-ceho dievčatka sa však medzi fotkami nenachádzajú. Nie náhodou. Šéfom Centra pre bioetickú reformu je bývalý republikánsky politik Gregg Cunningham, penzionovaný plukovnik U.S. Air Force Reserve a veterán z Vietnamu. Aby sa v penzii nenudil, vymyslel si vlastnú vojnu. Vojnu proti nepriateľovi, ktorého republikáni nenávidia rovnako ako islamský terorizmus – feminizmus a reprodukčné práva žien. Je až nepochopiteľné, kde sa berie to posadnutie ženskými maternicami a ich sexuálnym životom. Prečo dokážu ľudia, ktorí nespochybňujú vojny a nosenie zbraní, tak fanaticky bojovať proti právu ženy rozhodnúť sa o svojom tehotenstve? V celej histórii ľudstva muži umierali a zabíjali v mene svojho Boha, svojej pravdy a svojej slobody. Tieto obete nikto nespochybňuje, naopak. Sú z nich hrdinovia, ktorí plnia dejepisné knihy a deti sa o nich učia v škole. Ale ak ide o slobodu ženy, o jej právo robiť rozhodnutia v mene svojej slobody, hrdinovia tiahnu na barikády. Spýtajme sa teda s Catharine MacKinnon prečo by aj ženy nemali mať právo rozhodovať o živote a smrti. Sloboda žien však nášho veterána nezaujíma. „Fuck women´s rights“ patrí medzi najobľúbenejšie pokriky aktivistov CBR. Za vedeckým názvom sa schováva skupina náboženských fanatikov, ktorí od r. 1990 vedú túto – podľa nich veľmi účinnú – kampaň v duchu dobrej americkej tradície militantnými prostriedkami, bez ohľadu na kolaterálne škody. Obrázky na kamiónoch šokujú malé deti, čo autorom vôbec nevadí. „Je najvyšší čas, aby sme v tejto kultúre liberálneho pekla odpovedali na paľbu paľbou,“ tvrdí Cunningham. O účinnosti sa však dá viac ako silne pochybovať. Hoci kamióny s obrázkami plodov brázdia americké cesty už roky, na počte interrupcií sa to nijako neodráža, naopak. Americké tínedžérky ich vyhľadávajú sedemkrát častejšie ako ich holandské rovesníčky, ktoré majú kvalitnú sexuálnu výchovu a antikoncepciu zadarmo. Mala som príležitosť vidieť CBR priamo v akcii počas demonštrácie za život žien (March for Women´s Life, Washington D.C., 2004), ktorého sa zúčastnilo asi milión žien a mužov, často spolu s deťmi. Najatí výrastkovia v postpubertálnom veku stojaci okolo veľkoplošných fotografií vulgárne okrikovali demonštrujúce ženy a provokovali gestami. Scéna ako z Hlavy 22 – na jednej strane matky s deťmi volajúce po slobode voľby, na druhej strane mladí muži, akých sedí okolo dvoch miliónov v amerických väzeniach, obviňujúci ženy zo zabíjania. Vyvolené Slovensko Podobne ako v USA, aj slovenská (pardón, európska) pobočka CBR zakladá svoju kampaň na konfrontácii s protivníkmi a používaní manipulatívneho slovníka. Nehovoria o gynekológoch ale o potratároch, nie o embryách a o plodoch, ale o de-ťoch. Na žijúce deti však ohľad neberú, ako píšu v odvolaní voči rozhodnutiu Rady pre reklamu „žiadne sťažnosti neboli podané deťmi.“ Zavádzajú vo vyhláseniach, keď tvrdia, že interrupcie sú platené z verejných peňazí rovnako ako na billboarde, kde ukazujú väčší plod ako je v hraničnom čase legálneho prerušenia tehotenstva na žiadosť ženy. Ich ústa sú plné silných slov ako vražda, zabíjanie, strašné zlo, otrasná nespravodlivosť… Svoju pravdu chcú vnucovať všetkým bez ohľadu na životy žien a matiek, ale fanatici údajne nie sú. Oni chcú len „vzdelávať“. Veď billboard iba ukazuje pravdu. Ak by sa však na veľkej ploche objavil zakrvavený obrázok pôrodu cisárskym rezom s rozrezaným bruchom ženy a zakrvaveným novorodeniatkom, tiež by zobrazoval pravdu, a tiež by na mnohých pôsobil odpudzujúco. Len si spomeňme na kampaň Benettonu s novorodencom tesne po pôrode, ktorá vyvolala značnú vlnu protestov. Ľudom neprekáža pohľad na novorodenca, ale prekáža im vidieť ho zakrvaveného na niekoľkometrovom billboarde. Preto bola táto fotografia jednou z najcenzurovanej-ších v histórii Benettonu. Áno, na veľkosti záleží. Keby bola na billboarde kampane CBR zobrazená dospelá žena, zakrvavený plod na jej ruke by sa takmer stratil. Zrejme by málokomu napadlo uvažovať o tom, že práva toho nepatrného plodu by mali byť nadradené právam tej dospelej ženy. Takáto pravda by však nebola v zmysle autorov a investorov do kampane, tých obdivuhodných slovenských podnikateľov, ktorí pod rúškom anonymity nezištne poskytli svoje ťažko a poctivo zarobené peniaze na tento bohumilý účel. Doslova bohumilý. Hovorca kampane Marek Nikolov totiž píše: „Myšlienka kampane vznikla tak, že sme v spoločenstve (Dobrý pastier) vnímali, že k nám Boh v tejto veci prehovoril cez Božie slovo. Postupne sme začali podnikať prvé kroky a Pán nám začal otvárať dvere.“ Kampaň je vraj pritom nenáboženská, „prezentuje vedecké fakty a spolieha sa na zdravý rozum“. Akurát že tie fakty pochádzajú od „vedcov“, ktorí vyznávajú kreacionizmus a pseudovedu zvanú „inteligentný dizajn“, veľmi populárny v USA. Je teda zrejmé, že spoza mora si autori nepriniesli len vizuály, ale aj peniaze a know-how. Ich forma vedenia diskusie pripomína americké predvolebné prekáračky založené na útokoch na protivníka, na demagógii a ustavičnom opakovaní svojej jedinej pravdy. Pritom sú to ich tvrdenia, ktoré sú plné rozporov. Čie práva? Kým ústredným heslom tejto kampane je Právo na život, ženám ich právo na život upierajú. Kým svoju demokratickú slobodu slova obhajujú „proti všetkým“ vrátane Rady pre reklamu, iným právo na slobodný názor berú (viď vyhrážanie žalobami). Kým o interrupcii hovoria ako o zabíjaní detí a o zobrazenom plode ako o ľudskej bytosti, v odvolaní voči rozhodnutiu Rady pre reklamu tvrdia, že billboard nezobrazuje násilie. Kým pred médiami hovoria, že nechcú ovplyvňovať ústavný súd, Nikolov po-važuje kampaň za dôležitú pre „zákonodarcov a politikov, ktorí budú na jeseň rozhodovať, či je vykonávanie umelých potratov v súlade s ústavou SR (aby im Boh osvietil rozum a dal odvahu rozhodnúť v prospech života)“. Kým ich kampaň je údajne nadstranícka, hovorkyňa Tutková bola šéfkou Kresťansko-demokratickej mládeže a americký šéf CRB v októbri 2003 navštívil KDH. Nie je nič jednoduchšie, ako slepo trvať na svojej pravde a hovoriť iným, ako sa majú správať. Chce to iba zatvoriť oči a ignorovať realitu života. Nie je však ani nič nebezpečnejšie, ako vnucovať svoje ideologické ponímanie dobra a zla zákonom. V inej oblasti ľudských práv by to bolo považované za extrémizmus. Keby sa po Slovensku objavili billboardy snažiace sa obmedziť právo národnostných menšín na používanie vlastného jazyka alebo právo veriacich vyznávať svoju vieru, strhol by sa riadny cirkus. Ale tu ide „iba o ženy“ a tie už zniesli kadečo. Označenie za vrahyne navyše nezaváži. Potrat je vražda. Koniec diskusie. Veď argumenty v prospech slobodnej voľby žien podľa nich ani neexistujú. Omyl. Existujú… a je ich veľké množstvo. Sloboda voľby V prvom rade chcem opätovne zdôrazniť, že neobhajujem interrupcie ako také a netvrdím, že sú dobrým riešením. Život však prináša ťažké rozhodnutia a v konkrétnom momente môže byť pre ženu v bezvýchodiskovej situácii takéto riešenie najmenším zlom. Preto obhajujem – a vždy budem – právo ženy ako rovnoprávnej ľudskej bytosti slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní alebo ukončení neželaného tehotenstva. Základným princípom demokratickej spoločnosti je totiž osobná sloboda jednotlivca, jeho právo na súkromie, slobodu svetonázoru a telesnú integritu. Pre ženy je to neoddeliteľne spojené s rozhodovaním o tehotenstve, čo znamená vyjadrenie ich plnoprávneho postavenia v spoločnosti. Ak by ženy nemohli rozhodovať ani o tom najintímnejšom – svojom tele a súkromí, vyčlenili by sme polovicu ľudstva do kategórie nesvojprávnych bytostí. Žena predsa nestráca svoje práva tým, že otehotnie, alebo že má takú možnosť. Napriek dlhoročnej histórii ženského hnutia sa pod vplyvom cirkvi a konzervatívnych síl o tejto téme vždy znova a znova diskutuje. Argumenty sa pritom krútia okolo otázky počiatku života. Vznik života alebo kedy je človek človekom Vznik života je ideologický spor filozofov a právnikov už stáročia, ale doteraz bez jasného záveru. Vo veci má jasno iba cirkev, hoci ani jej poňatie nebolo vždy také jednoznačné. Tomáš Akvinský hovoril o oduchovnení mužského plodu v 40. deň a ženského v 80. deň tehotenstva. Paradoxne, pápež Pius IX. zakázal interrupcie stanovením času oduchovnenia (animácie) plodu pri počatí (1869) až v období rozvoja liberalizmu a počiatkov jasne artikulovaného feminizmu. Neexistuje totiž lepší spôsob dať žene najavo, že nie je plnoprávna a nezávislá osobnosť, ako podriadiť jej brucho štátu či cirkvi. Pre veriaciach je teda otázka počiatku života jasná a nemusia sa trápiť hľadaním odpovede. (Snáď s výnimkou odpovede na otázku, prečo sa deti nekrstia už hneď pri počatí… keď už im to limbo idú zrušiť.) Pre nás ostatných je vec komplikovanejšia. Závisí totiž od prístupu a od toho, čo rozumieme pod životom. Už otázka „kedy vzniká život“ je nesmierne manipulatívna, pretože „vznik“ predpokladá určitý okamih, keď sa život začína. Nečudo, že hnutie pro-life odvíja od nej celú stratégiu. Čo je však život? Aj spermie a vajíčko sú živá hmota, aj tie nesú potenciál nového života. Jedinečná DNA? Tá sa dá splodiť aj v skúmavke, na život však nestačí. Život ako taký sa nachádza aj v mnohých iných formách, a tie zákonom chránené nie sú. Ani samotné počatie nepostačuje, oplodnené vajíčko potrebuje na to, aby sa mohlo vyvinúť v ľudského jedinca, telo ženy. Ako všetko v prírode, aj prenatálny vývin je vec vývoja. Hoci je dnes už poučka „ontogenéza je skrátenou formou fylogenézy“ prekonaná, je diskusia o vzniku života u človeka obdobná diskusia ako o vzniku života na zemi. Ak kreacionisti vyznávajú určitý bod (stvorenie) ako začiatok života, evolucionisti hovoria o vývoji. V tomto procese je ťažké jednoznačne pomenovať vznik života – bol to vznik prvej organickej molekuly, alebo hmoty? Vznik jednobunkových organizmov, alebo vyšších foriem života? A kedy vznikol človek ako druh cicavca? Bolo to vznikom vedomia? Ak áno, v akej forme? Aj zvieratá majú vedomie, mozog, niektoré z nich dokonca inteligenciu a sebauvedomenie. Ten proces trval milióny rokov a nedá sa presne určiť jeho začiatok. Jedno obdobie vývoja nadväzuje na druhé. Ak však niekto verí, že ľudia behali po zemi spolu s dinosaurami a Zem vznikla pred 6 000 rokmi, je s ním ťažká diskusia. Podobne je to pri vzniku ľudského života. Ak veriaci hovoria o jedinom okamihu vzniku života jedinca – oplodnení vajíčka, evolucionisti hovoria o ontogenéze, teda o vývine jedinca ako o individuálnom vývoji organizmu od oplodneného vajíčka po smrť, teda obdobie zahŕňajúce zárodočný vývoj od zygoty cez embryo a plod, novorodenca, batoľa, dieťa, dospievanie a pubertu, dospelosť, rozmnožovanie, starostlivosť o potomstvo a starnutie. Zygota je iná ako embryo, a to zasa ešte nie je plod. Ak niekto nazýva zygotu a embryo dieťaťom, je to rovnaké tvrdenie, ako keby hovoril, že človek sa rodí ako dospelý jedinec. Štádiá vývoja sú nepreskočiteľné a nezameniteľné. Nerodí sa život, ale človek. Nie život má právo na človeka, ale človek má právo na život. Otázka teda znie inak: kedy v procese od oplodneného vajíčka k novorodencovi začína byť človek človekom. Známy český embryológ profesor Jan Evengelista Jirásek hovorí: „Pro mne platí heslo: human being – to be or not to be. Čili přežít, nebo nepřežít. Když někdo potratí plod, který má sto gramů, tak kdybyste sjednotili počítače celého světa, aby se o něj staraly, při životě ho neudržíte. Není to jedinec schopný přežití, není to bytost.“ Keďže život človeka sa končí pri odumretí mozgu, lekári väčšinou uznávajú za počiatok života jedinca schopnosť podporovanej existencie mimo tela matky a počiatok mozgovej činnosti, čo pripadá až na koniec druhého trimestra. Samozrejme, že aj vyvíjajúce sa embryo nesie v sebe jedinečný potenciál stať sa postupujúcim vývojom skutočnou ľudskou bytosťou. Rovnako jasné je aj to, že interrupcia tento vývoj v určitom okamihu ukončí, a teda nie je to „len banálny zdravotný zákrok“. Bez tela ženy však tento vývoj nie je možný, a preto len a len ona má právo rozhodnúť, či naň svoje telo poskytne. Právny pohľad Ak zákon núti ženu pokračovať v nechcenom tehotenstve, núti ju obetovať jej telesnú integritu, zdravie a život s cieľom poskytnúť život zachraňujúcu pomoc, akú nevyžaduje od iných ani v prípade už narodenej ľudskej bytosti. Spoločnosť síce môže očakávať od človeka pozorujúceho topiace sa dieťa, aby volal o pomoc, ale nepožaduje od neho – ani od matky – skočiť do vody a riskovať vlastný život na jeho záchranu. Členovia rodiny môžu darovať orgány na záchranu života, ale nijaký zákon ich k tomu nenúti. Takúto záchranu možno poskytnúť iba dobrovoľne. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach jasne stanovuje, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobe by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. V prípade Paton v. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel pokúsil zamedziť svojej tehotnej manželke prístup k interrupcii, tvrdiac, že ukončenie tehotenstva by porušilo právo plodu podľa článku „každý má právo na život“. Komisia rozhodla, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody, pretože „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho“. Najvyšší súd USA v prelomovom rozhodnutí Roe v. Wade z roku 1973 podobne rozhodol, že plod nie je osobou oprávnenou na ústavnú ochranu. Všeobecná deklarácia ľudských práv sa začína základným vyhlásením: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne v dôstojnosti a právach.“ Slová „sa rodia“ boli v tomto článku použité úmyselne, aby odkazovali na všetky osoby narodené živé, a tým sa predišlo dezinterpretácii „práva na život“ v duchu, ako to prezentuje súčasná kampaň na Slovensku. Paradoxne to potvrdil aj bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic, keď v dôvodovej správe k zákonu o rodine napísal: „V rámci rímsko-germánskej vetvy európskeho civilného práva, ku ktorej patríme, sa neprikladá význam inej právnej udalosti, ale výlučne porodeniu dieťaťa.“ Navyše je rozhodnutie priviesť dieťa na svet také závažné, že sa dá považovať za otázku svedomia. Ak sú zákony ako interrupčný ovplyvnené určitou náboženskou vierou, potom odopierajú slobodu náboženstva, svedomia a myslenia tým, ktorí sa nehlásia k tejto viere alebo ju nechcú v danom prípade nasledovať. O diskriminácii plodu sa hovoriť nedá, pretože tá sa týka porovnateľných prípadov. Embryo resp. plod sa však každým dňom vyvíja a ak zákon nechráni embryo v prvom trimestri, ale chráni staršie plody, nie je to porovnateľná situácia. Rovnako je ťažko poškodený plod tiež iná záležitosť ako plod zdravý. Nadobúdanie práv je vecou vývoja a nikomu nenapadne tvrdiť, že sedemnásťroční sú diskriminovaní, lebo nemôžu voliť alebo šoférovať auto. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Ak by sme aj embryu alebo plodu v skorom štádiu vývoja prisúdili právo na život, nie je schopné ho samostatne využiť. Potrebuje telo matky. Práve preto, že je téma taká zložitá a citlivá, a o právach plodu sa nedá hovoriť oddelene od práva ženy a naopak, civilizovaná spoločnosť dospela k dohode rešpektovať do konca prvého trimestra právo ženy na jej telesnú integritu a umožniť jej slobodne sa rozhodnúť. Celkový trend vo svete smeruje v tomto duchu k liberalizácii interrupcií, viď posledný prípad „katolíckeho“ Portugalska. Súčasný slovenský zákon patrí k takýmto štandardným normám. Je v súlade s dokumentami OSN, filozofiou EÚ, princípom subsidiarity a s tým, že náš štát nie je podľa ústavy viazaný na nijakú náboženskú ideológiu. Nikoho neobmedzuje, nenúti – ani nijakú veriacu ženu – konať proti svojmu presvedčeniu. Príklad z Poľska Zákaz interrupcií presadzovaný kampaňou a jej politickým pozadím KDH nie je riešenie. Viedol by len k ohrozeniu života a zdravia žien, k ilegálnym interrupciám, k potratovej turistike, ku korupcii, ku kriminalizácii žien a materstva. Odmietavý postoj cirkvi k akejkoľvek antikoncepcii, tabuizovanie a démonizovanie sexuálnej výchovy navyše počet interrupcií znížiť nepomáha, práve naopak. „Nech sa Slovensko nebojí hrdo hlásiť k spravodlivosti, ako to urobil veľký poľský národ, keď potraty zakázal,“ odkazujú autori kampane. V Poľsku skutočne od roku 1993 platí zákaz interrupcií. Zákrok je povolený len v prípade ohrozenia života matky, vážneho poškodenia plodu alebo v prípade otehotnenia po znásilnení. Lenže dosiahnuť jeho vykonanie je pre ženu aj v takýchto prípadoch veľmi ťažké, pretože pod tlakom katolíckej cirkvi sa poľskí lekári obávajú robiť interrupcie aj v zákonom povolených prípadoch. Boja sa totiž o svoju pozíciu a radšej sa odvolávajú na výhrady svedomia. Ale vo svojich súkromných ambulanciách, kde robia interrupciu za neúmerne vysoké ceny (750 až 3 000 USD) už výhradu svedomia nemajú. A interrupcie robia, samozrejme, načierno a bez zdanenia. Takýto výnosný biznis nie je výnimkou, skôr pravidlom. V ženských časopisoch sa pravidelne objavujú inzeráty súkromných ambulancií ponúkajúcich „gynekologické služby pre ženy v plnom rozsahu“. Každý a každá vie, čo to znamená, ale kde niet žalobcu, niet sudcu. Takáto situácia je priam živnou pôdou pre pokrytectvo a korupciu v spoločnosti, o čom nás veľký poľský národ neprestajne presviedča aj v iných oblastiach. Ďalším typickým javom je tzv. interrupčná turistika. Ženy vycestujú do zahraničia a zákrok si dajú legálne urobiť tam. Cestovné kancelárie dokonca ponúkajú „zájazdy pre ženy“ do Bieloruska. Pre finančne zabezpečené ženy teda nie je umelé prerušenie tehotenstva problém ani v Poľsku. Situáciou najviac trpia ženy z nižších sociálnych vrstiev, ktoré si nemôžu dovoliť zaplatiť prehnané ceny za interrupciu, preto vyhľadávajú anjeličkárky a riskujú svoj život a zdravie.. Pomohol zákaz interrupcií demografickému vývoju v Poľsku, ako to hlučne propagovali tí, čo ich zákaz presadzovali? Ani náhodou! Za posledných štrnásť rokov pôrodnosť v Poľsku klesla na najnižšiu mieru v celej EÚ! Oficiálne sa v Poľsku urobí ročne asi 200 interrupcií, neoficiálne je ich sto- až dvestotisíc. Ich počet sa dá len veľmi ťažko odhadnúť. Otázka zdravia Interrupcie v krajinách s reštriktívnymi zákonmi robené v nebezpečných podmienkach tvoria vo svetovom meradle až tretinu všetkých zákrokov a sú príčinou smrti približne 80 000 žien ročne. Ďalších približne 800 000 žien trpí po takýchto „zákrokoch“ chronickými zdravotnými problémami liečenými v lepšom prípade v nemocniciach. Kam vedie voči ženám zaslepená totalitná politika, ukazuje skúsenosť z Rumunska. Ceuašescu rok po nástupe k moci zistil, že Rumunsko potrebuje viac ľudí na budovanie komunizmu. Preto 1. októbra 1966 uzrel svetlo sveta povestný Dekrét č.770, ktorý zakazoval prerušenie tehotenstva (s výnimkou ohrozenia zdravia a života ženy) ako i tehotenstva po znásilnení, ale aj akékoľvek druhy antikoncepcie – tabletky, kondómy atď. Platil do roku 1989. Výsledkom bolo zvýšenie materskej úmrtnosti na úroveň desaťkrát vyššiu než v iných európskych krajinách. V polovici roka 1980 bolo v Rumunsku 86 percent materských úmrtí zapríčinených nelegálnymi interrupciami, čo predstavovalo najvyššie percento vo svete. Súčasne bolo počas tohto časového obdobia umiestnených okolo 200 000 detí do detských domovov – ich obrázky dodnes strašia Európu. Uplatňovanie tohto zákazu zahŕňalo aj vážne porušenia práv žien na súkromie a ľudskú dôstojnosť. Zákon vyžadoval, aby ženy raz za mesiac podstúpili vyšetrenia „gynekologickou políciou“ na odhalenie tehotenstva. Závodní lekári kontrolovali ženy ako na bežiacom páse a boli dokonca platení od počtu prehliadok. Tehotné boli zaregistrované a monitorované, aby sa zabezpečilo donosenie každého plodu. Okrem interrupcií a plánovaného rodičovstva bola zakázaná aj sexuálna výchova. Bezdetní ľudia nad 25 rokov mali 10-percentné zrážky z platu a manželia boli pokutovaní, ak nemali aspoň jedno dieťa po dvoch rokoch manželstva. Nie sme ideálna spoločnosť Akokoľvek sa nám to nemusí páčiť, interrupcie boli, sú a budú. V histórii ľudstva sa nepodarilo vytvoriť ideálnu spoločnosť, v ktorej by sa ženy v určitých životných situáciách necítili donútené ich podstupovať. Naša spoločnosť určite tiež nie je taká ideálna. Je len otázka, ako sa k problému postavíme. Slovenské ženy nie sú „nezodpovedné, nemorálne a bez zábran vraždiace“, ako sa nás snažia presvedčiť naši bioetickí fanatici. Od roku 1988 sa – bez reštriktívnych zásahov – počet UPT na Slovensku znížil z 51 000 asi na 10 000, ktoré boli v r. 2005 vykonané na žiadosť ženy, čo je jeden z najpozitívnejších trendov v Európe. Stalo sa to predovšetkým vďaka používaniu antikoncepcie a sexuálnej výchovy. Aj rozdeľovanie žien na tie „dobré“, ktoré rodia deti a tie „sebecké a zlé“, ktoré chodia na UPT je nezmyslom. Sú to tie isté ženy, len majú deti v iných obdobiach svojho života – vtedy, keď sa pre ne zodpovedne rozhodnú. Za správnu cestu znižovania počtu interrupcií, hodnú vyspelej občianskej spoločnosti, považujem osvetu, sexuálnu výchovu a objektívnu informovanosť najmä mladých ľudí, zvýšenie dostupnosti antikoncepcie a jej hradenie zo zdravotného poistenia, zabezpečenie dôstojných podmienok v pôrodniciach a v neposlednom rade zlepšenie životných podmienok mladých rodín, rodičov s deťmi a slobodných matiek. Iste, možnosťou je aj adopcia, ale ak si žena neželá byť tehotná, je to len jej vec. Nakoniec, bolo to práve KDH, ktoré odmietlo v zákone o rodine „náhradnú matku“. Ak sa žena nesmie dobrovoľne podujať vynosiť dieťa pre iný pár, kto má tú drzosť nútiť ju k tomu napriek jej vôli? Nič tak neovplyvní život ženy ako dieťa. Nielen na deväť mesiacov. Na celý jej život. Výchova a starostlivosť o deti je v našej spoločnosti automaticky považovaná za úlohu matky. Náš štát ani cirkev nedokážu zabezpečiť dôstojné životné podmienky pre rodiny s deťmi, vymáhanie výživného od nezodpovedných otcov či ochranu žien a detí pred domácimi tyranmi. Očakávajú, že sa rodiny a ženy o seba dokážu postarať samy. Ak teda ony nesú zodpovednosť a následky, nesmie im byť odňaté ani právo rozhodovať. Autorka je výkonná riaditeĽka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo a predsedníčka Občianskeho združenia Možnosť voľby Kratšia verzia článku vyšla v občianskom denníku www.changenet.sk
