Čí chlieb jeme

Rozprávali sa raz dvaja muži. Prvý bol mladým spisovateľom absurdných hier – neskôr českým prezidentom. Druhý bol o niečo starším spisovateľom vynikajúcich románov – neskôr asi najznámejším českým autorom. Čo aj svoje nové knihy písal už po francúzsky. Títo dvaja sa bavili o slávnom, dávnom roku šesťdesiatosem. Prvý tvrdil, že vtedy v Československu vlastne nešlo o nič svetoborné, iba o návrat k pravidlám a zvyklostiam, ktoré boli vo svete bežné. Naopak, oponoval druhý. Krajina sa stala vtedy vzorom svetu. Pokúšala sa o niečo nové, o čosi, čo sa v dejinách dovtedy nikdy nepodarilo: skombinovať slobodu a sociálnu spravodlivosť. Príkladom bola podľa spisovateľa sloboda médií. Na Západe mal v konečnom dôsledku vždy posledné slovo vlastník a nutnosť produkovať zisky. U nás sa podľa neho rodila naozajstná sloboda slova. Šlo o pokus vytvoriť médiá skutočne demokratické a nezávislé, bez diktátu politickej cenzúry – ale aj bez diktátu živočíšnych potrieb trhu a jeho vládcov. Nech už mal pravdu Havel alebo Kundera, faktom je, že podobný pokus sa v takom meradle odvtedy nikde neobjavil. Veľké médiá sú dnes predovšetkým veľkým biznisom. Musia zarábať peniaze presne tak, ako musí vynášať dajme tomu výroba údených klobás. Preto máme médiá, ktoré spejú na úroveň najnižšieho spoločného menovateľa. Kým ľudia sa zaujímajú o rozmanité veci, drobné záujmy sú „okrajové“, lebo nie sú kryté dostatočne veľkými príjmami. Preto ich zákonite obsluhujú len okrajové, nezarábajúce médiá. Tie veľké si vyžadujú veľké financie, a preto musia prinášať to, čo zaujíma – v úvodzovkách – všetkých. O vplyve majiteľov, ktorí majú svoje záujmy takisto, ani nehovoriac. To však vysvetľuje nutnosť, ale nie ochotu. Jedna vec je niekomu dobre zaplatiť, aby písal tak, ako si želáme. Ale ak si vezmeme súčasné Slovensko, je zrejmé, že mnohí „to“ nerobia za peniaze, ale naozaj z presvedčenia. Dobré bydlo, isteže, vie narobiť strašnú šarapatu aj s vnútorným svetom človeka. No uvzatosť, s akou prenasledujú svoju korisť, dychtivosť, s akou sliedia po čo i len najmenšom prešľape, zurvalosť, s akou sa púšťajú do obete – to všetko sa dá nenápadnou korupciou príjemným životom vysvetliť iba sčasti. Ďalší kus vysvetlenia spočíva, pravdaže, v konformite – v svorke sa žije ľahšie, než keď si človek zanovito hľadá vlastnú cestu. No najhlavnejším vysvetlením je možno jednoducho „duch doby“. Nie akási hmlistá, nadprirodzená moc. Iba rozšírený (a usilovne rozširovaný) nástojčivý pocit, že jeden druh riešenia spoločenských problémov sa už nadobro vyčerpal. Vzdelaným, ale najmä polovzdelaným je jednoducho už vsjo jásno. A každý nový pokus predsa len sa odkloniť od tejto – podľa nich – všeobecnej zhody, v nich vyvoláva frustráciu, odpor a hnev. Každá skupina, združenie či politická strana, ktorá sa snaží udržať si aj v nepriateľskej riave opačné hodnoty, musí rátať s tým, že médiá budú viac či menej zaujaté proti nej. Je to jednoducho konštanta, s ktorou treba počítať. Nepreceňovať ju, ale ani nepodceňovať. Pokusy čo len trocha médiá zdemokratizovať preto musia zákonite naraziť na odpor. To nie je dôvod o túto demokratizáciu sa nepokúšať. Frontálny útok má však asi len malú nádej na úspech. Najlepšie by bolo naučiť sa ako v džude využívať silu protivníka proti nemu. Niežeby to bolo jednoduché. Ale priblížiť sa takej slobode, aká nakrátko zavládla v tom slávnom, dávnom roku šesťdesiatosem – no nebolo by to fajn?