V roku 1987 naváľalo snehu a do mesta sa z petržalskej strany dalo prejsť na bežkách cez zamrznutý Dunaj. Aj vykúrená papalášska šesťstotrinástka uviazla v závejoch. A nastala guľovačka! Ľud si uľavil.
Potom prišla tá celonárodná veselica, keď ľud tých papalášov hnal. Ako v rozprávke. A prišli prvé slobodné voľby. Chodila som na predvolebné mítingy do kultúrnych domov aj pod holé nebo a dobre si pamätám, čo mi moji voliči hovorili: nie, aby ste spyšneli! Tie hlasy neboli bianko šekom, stála za nimi vzájomná dôvera. Na voľbu prezidenta do Vladislavskej sály Pražského hradu sme sa viezli autobusom. Všetci poslanci najvyššieho zákonodarného zboru ČSFR. Bolo to v júni 1990, po prvých slobodných voľbách. Nijaké húkačky, nijaké prednosti v jazde. Bývali sme v bývalej robotníckej ubytovni a vozili sa do práce v parlamente metrom. Tých 99 percent ľudí, ktorí sa unúvali k volebným urnám, nechcelo už nikdy zažiť, že všetci sme si rovní, ale niektorí sú rovnejší.
V čase glasgowského boja za klímu šéfka EÚ letela súkromným lietadlom z Viedne do Bratislavy. Približne 40 kilometrov vzdušnou čiarou. No a čo, mala ísť na bicykli? Tak mi v čase socializmu odpovedala jedna súdružka, keď sa mi nezdali tie papalášske maniere. Taká dvojtvárnosť nemôže zostať bez odpovede.
Do škótskeho Glasgowa sa zletelo dvadsaťpäťtisíc ľudí, ktorí mali hovoriť o ničení planéty. Mohlo to byť aj horšie, prihlásených bolo štyridsaťtisíc. Niektorí sa hrdia, že neprileteli na osobných tryskáčoch, ale bežnou linkou, to teda skutočne zaváži! Zazneli tam krásne reči a vraj sa dlho nemohli zhodnúť, čo teda na tej planéte urobiť inak, aby sme neryli papuľou zem. Fotili sa tam, v čase pandémie, keď je dôvera v autority takmer na nule – všetci bez rúšok! A nikoho zo sály nevykázali. Vonku sa zišiel stotisícový dav mladých, ktorí im kašlú na sladké reči. Ono sa to blíži, tá guľovačka bude výdatná. Aj keď sú po zuby ozbrojení a „ich“ uhlíkové stopy sa do skazy sveta nerátajú. Môžu sa k nim dobrovoľne priznať, ale iba keby sami chceli. Všetci sa na tú skazu skladáme, z našej peňaženky dvoma miliardami eur. Rokujú o klíme, ale zbrojenie je z toho vyňaté. Lebo máme záväzky… Ten vznešený plurál veľmi klame! Tí osemnásťroční nepotrebujú mudrovanie a už vôbec nie táranie, čo majú robiť – vezmú si, čo im patrí.
Americký dramatik Arthur Miller dvadsiateho deviateho januára 1989 povedal prorocky: „Havlovi väznitelia chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“ Mohol by to byť aj odkaz tým recepčným „udržiavateľom klímy“, ktorí žijú zo svojej zašlej slávy. Bez dôvery a bez autority.
Rozmohlo sa tu nadávanie. Aktivisti žiadajú, aby sa jeden z grobianov ospravedlnil, lebo nadával prezidentke. A kto sa ospravedlní státisícom ľudí, že im vzali nádej na úctu a dôstojnosť, lebo majú rovnaké práva ako tí vyvolení? Aj oni volili, aj oni majú svojich zástupcov. No áno, tých, ktorým sa nadávať smie.
(Text bol uverejnený v Pravda.sk 1. decembra 2021)
