Hluk posledných týždňov okolo nového „tisícročia“ je v podivnom protiklade s „krátkodychosťou“ politických a intelektuálnych debát. Kohl a jeho CDU ako banda práčov špinavých peňazí, plánovaná daňová reforma pre podnikateľov, počítačová katastrofa na prelome rokov, ktorá sa nekonala, boje v Čečensku – nič z toho nesymbolizuje prelom do nového tisícročia alebo čo len storočia, ale známu každodennú rutinu.
Jedným z mnohých dôvodov pre túto deformáciu významu a historickej perspektívy je zrejme to, že ľudia rozmýšľajú v dimenziách, ktoré sa podľa ich skúsenosti dá merať týždňami alebo rokmi. Ľudia žijú zo dňa na deň, z roka na rok, subjektívne nežijú v storočiach a tisícročiach – čo je prirodzene deformácia reality, pretože rozdelenie dlhého obdobia na veľa krátkych nevedie k tomu, že tisícročia sa nakoniec strácajú.
Dôležitosť dlhodobých procesov Predsa len existujú historické procesy, ktoré trvajú stáročia alebo dlhšie a práve preto ich zo žabej perspektívy teraz žijúcich ľahko prehliadneme. Kapitalizmus napr. nevznikol v priebehu jedného kvartálu, a bolo to len zbožné prianie veriacich v pokrok 19. a 20. storočia, že v krátkom čase sa stratí. Naopak, bol by bláznom, kto by chcel zo stability kapitalizmu a stroskotania jeho protivníkov v 20. storočí jednoznačne vyvodiť, že kapitalizmus je večný a neprekonateľný. Aj kráľovský absolutizmus bol kedysi považovaný za daný prírodou alebo Bohom a považovaný za večný.
Tak ani demokracia nebola zavedená jedného pekného, slnečného rána v dôsledku rozhodnutia ľudu, ale bol to výsledok často krvavých bojov, ktoré trvali storočia. Bolo by márnosťou považovať jej súčasnú podobu za hotový konečný produkt dejín. Ani v nasledujúcom storočí nebude demokracia niečím istým a bude ju potrebné vždy znovu vybojovať a zdokonaľovať, aby nedegenerovala. Veľmi málo hovorí o tom, že búrlivý politický a technický vývoj posledných desaťročí by sa náhle prerušil alebo mohol prerušiť. Stabilita a blahobyt západnej Európy od roku 1945 je historicky výnimočným stavom, ktorý bude možné ešte niekoľko desaťročí predlžovať. Dlhodobo je všetkým len nie niečím, na čo by sme sa mohli spoliehať. Mnohé podmienky tohto úspešného modelu prispievajú k jeho dlhodobému ohrozeniu: k nim patria stále komplikovanejšie technologické siete, zatiaľ čo spoločnosť je od nich stále závislejšia a zásahmi do prírody sa pravdepodobnosť katastrofy zvyšuje.
Nestabilita moderných systémov Keď budeme uvažovať nie v horizontoch niekoľkých rokov, ale jedného alebo dvoch storočí, len veľmi málo vecí môžeme vedieť dopredu. Výnimkou je len to, že náš súčasný socioekonomický a politický systém bude čeliť zásadným zmenám. Rýchle prechody od cisárstva k demokracii, fašizmus, vojna, a demokracia ukazujú flexibilitu vo vzťahu k nestabilite moderných systémov, na ktorú na základe relatívne stabilných 50 rokov ľahko zabúdame. Otázkou nie je, či také základné premeny v budúcnosti prídu, ale či sa nám len „stanú“, alebo či sa ich aspoň trochu pokúšame spoluvytvárať. Posledné storočie nám prinieslo diaľnice, výpravy na Mesiac, demokraciu, instantnú polievku a sex po telefóne. Ale v priebehu tohto storočia sa stratila optimistická naivita, zmizli veľké projekty a vízie. Sčasti to bol nevyhnutný proces dozrievania, pretože mnohé z týchto motivujúcich ideológií sa veľmi rýchlo ukázali ako deštruktívne a autistické. Deštrukcia všetkých veľkých projektov však viedla k tomu, že do nového 21. storočia ideme so stále rýchlejšie sa revolucionizujúcou technológiou, ale bez orientácie.
Spor o realizmus Naša spoločnosť má k dispozícii veľmi veľa, niečo z toho má zmysel, mnohé z toho je však zbytočnosť. V tomto storočí sa však stratili vízie, predovšetkým tie, ktoré sa opierali o niečo reálne. Bez vízií sa politika redukuje na administrovanie správania sa. Bez predstavy budúcnosti sa jej utváranie mení na motanie sa a potkýnanie. Vízie dostávajú svoju silu zo svojho emociálneho obsahu a nemôžu byť vytvorené pri písacom stole. Nové storočie začíname pocitom, že všetko sa môže vyvíjať smerom k horšiemu, dúfame však, že to bude aspoň o trochu lepšie. To je na jednej strane realistické, ak na to pozeráme z krátkodobého hľadiska. Z dlhodobého postoja je to však extrémne nepravdepodobné, pretože tento spôsob myslenia len do budúcnosti predlžuje status quo a nemyslí na viac. Keďže nám chýbajú presvedčivé vízie utvárania budúcnosti, nezostáva nám nič iné, ako dôsledne rozvíjať pozitívne elementy a začiatky súčasnej spoločnosti. Napríklad trhy boli napriek neoliberálnemu kriku v poslednom jeden a pol storočí stále viac obmedzované a regulované.
Obchod s otrokmi a s drogami boli aspoň v princípe zakázané, hoci to boli veľmi ziskové hospodárske činnosti. Prečo nepokračovať rovnakou logikou a nezakázať výrobu a predaj zbraní? Prečo radikálne nedemokratizovať OSN, umožniť jej monopol násilia pri konfliktoch medzi štátmi a rozpustiť armády jednotlivých štátov? Prečo nepreniesť princíp demokracie na najdôležitejšiu oblasť života, na ekonómiu? Všetko toto a ešte mnohé je dnes „nerealistické“ – presne tak, ako bolo predtým „nerealistické“ odstránenie otroctva a zavedenie demokracie. Ľudské práva boli a často ešte sú číre sny, vízie. Boj proti legitimovaniu moci božou vôľou bol v období Ľudovíta XIV. sotva niečo viac ako vzdialená idea bez šance. Keby však mnoho ľudí nezačalo v takejto úplne „nerealistickej“ situácii bojovať proti otroctvu, za demokraciu a ľudské práva, potom by navždy zostali nedosiahnuteľné. Veľmi často žneme plody toho, čo „fantasti“ a vizionári zasiali v minulých storočiach bez vyhliadky na úspech. Boli by sme hlupáci, ktorí považujú okraj svojho taniera za hranicu sveta, keby sme neviedli „beznádejné“ boje. Nie preto, že raz o niekoľko storočí povedú k úspechu, ale preto, že sú dnes nevyhnutnosťou.
Autor je redaktorom týždenníka Freitag
