Keď sa európska ľavica zriekla výraznejšieho odlíšenia sa od európskej pravice v otázkach sociálno-ekonomických, našla si novú agendu v oblasti ochrany práv menšín. Pravda, sú menšiny, ktoré ochranu potrebujú a sú menšiny, ktoré ako také ani politici a im slúžiace médiá ani nevnímajú. Napríklad menšina nezamestnaných, ktorá v krajinách, ako je Španielsko, už pomaly dobieha väčšinu. Ale virtuálne by sme za menšinu mohli vyhlásiť aj deti s okuliarmi, ktorým sa ich rovesníci už aj za čias môjho detstva vysmievali a nazývali ich okuliarnikmi.
Mimoriadne atraktívnou menšinou sa však v posledných desaťročiach stala menšina sexuálne inak orientovaných. Vzťah spoločnosti k nim je rozdielny v jednotlivých krajinách, niekde tolerantný, inde ľahostajný alebo dokonca nepriateľský a nezávisí len od príslušných legislatívnych noriem, ale aj od rôznej miery tolerancie v spoločenskej makro- i mikroklíme. Podľa priestoru, aký sa problémom tejto menšiny venujú médiá, vyzerá to niekedy tak, akoby šlo o najzávažnejší problém dnešnej civilizácie, dôležitejší než vojny, občianske vojny, nezamestnanosť a život bez perspektívy. Už niekedy koncom 90. rokov som v našich kinách videl francúzsky film, ktorého hlavného hrdinu (hral ho Gérard Depardieu) začali omylom považovať za gaya, vďaka čomu v zmysle pozitívnej diskriminácie urobil závratnú kariéru v zamestnaní. Isteže to nie je typické pre všetky krajiny, ale keď už sa francúzsky filmár podujal čosi podobné natočiť, aspoň v jeho vlasti vzťah k sexuálnym menšinám zrejme závažným problémom nie je.
Najnovšie v rámci rusofóbie, ktorou trpí nielen západná Európa, ale aj väčšina našich politikov a médií, sa veľa písalo o potláčaní práv homosexuálov v Rusku, ba ozývali sa aj hlasy o bojkote olympijských hier. Istý slovenský humorista dokonca demagogicky vyhlásil, že ruský zákon o zákaze propagácie homosexuality by znemožnil účasť na olympiáde aj nášmu niekdajšiemu olympijského víťazovi Ondrejovi Nepelovi. To už ale nepovedal, že by sa postihu dočkal azda len v tom prípade, keby si na športový dres nalepil nápis: „Nech žijú homosexuáli!“ Z podobných kritických vyhlásení však nezainteresovaný čitateľ môže získať dojem, že v Soči športovcov testujú a na štart pripúšťajú len heterosexuálov. Tak ako naši umelci a vôbec verejnosť pod tlakom odsudzovala Chartu ‘77 bez toho, že by poznala jej text, tak sa dnes spomínaný ruský zákon interpretuje ako postih homosexuálov, hoci ho nikto z nás detailne nepozná. Tým, ktorí Rusko ešte stále považujú za ríšu zla (hoci nezabíja civilistov ako to beztrestne robí „najslobodnejšia krajina sveta“), dalo facku 44 svetových štátnikov na tribúnach v Soči a najväčšie osobnosti nielen ruského športu, ale aj kultúry včlenené do otváracieho ceremoniálu (filmár Nikita Michalkov, dirigent Valerij Gergiev a speváčka Anna Netrebko).
SÚVISIACE
Veľkodušnosť a veľkoleposť Anastasie Kuzminovej
Výzva médiám na olympijský mier
