Mladý muž bol prevádzkarom malej reštaurácie, chodil v obleku, čistý, s vyblýskanými poltopánkami. Celkom sa mu darilo, nevyskakoval, ale bolo aj na výlety, aj niečo na horšie časy. Tie prišli. Na jar zaznel apel: zostaňte doma! Reštauráciu zavreli a po dvoch mesiacoch majiteľ vyhlásil bankrot.
Mladý muž si odvtedy hľadá prácu. Sedí šestnásť hodín na internete – a hrá on-line hru. Neumýva sa, nečeše sa, neoblieka sa. Páchne mu z úst a priateľke začal smrdieť ako celok. Človek bez budúcnosti – so svojou profesiou nie je potrebný ani na trhu, ani doma, tenké úspory vytiekli spolu s nervami jeho priateľky. Tento malý príbeh zrkadlí inú biedu, nielen plné postele nemocníc. Vírus si sem nikto nepozval, ale dopadá na každého. Bieda nepostihuje iba jednu profesiu, iba jedno odvetvie.
Štát sme my a štát sa má postarať dokonca aj o tých, čo štát neuznávajú a doteraz slávia deň daňovej slobody. Kto však ten štát podojí, keď je krava chudá a trasie sa?
Za svoje sa bije kultúra, ale aj nekultúra – lebo začala stavať proti sebe všetkých poškodených. Slabší hlas má mať ozvučenie v hlase politickej strany, veď na to sa ľudia združujú. Obyčajne ľavicovej, tá viac dbá na kolektív, menšiny majú svoje zastúpenie v liberálnej časti spektra.
Vládny poslanec a primátor Hlohovca, ktorý sa nestal predsedom „zaľudí“, má recept pre nedostatočnú sociálnu demokraciu: musí byť iná! Strana, ktorá nehryzie, ale sa páči. Teoretik ľavicového hnutia Boris Zala má predstavu, že treba na Slovensku nový ľavicový projekt.
Eduard Chmelár (a Stanislav Mičev) by sa mohli aj uraziť. Strana Socialisti.sk a Solidarita spĺňali všetky prísne predpoklady, ktoré na stranu takého typu kladie Boris Zala. Vo voľbách jedna získala 0,5 percenta a druhá 0,11. On sám, v čase odchodu zo Smeru, bol vo všetkých možných kanáloch, niekoľko rokov pôsobil ako europoslanec, teda je to osoba známa.
Preferencie Smeru po jeho mediálnej masáži a požiadavke na transformáciu podľa jeho predstáv sa nielenže nezatriasli, ale ani nezachveli. Čo môže znamenať, že nie je populista a naďalej musí testovať, či vôbec smú niektorí ľudia hľadieť doľava, lebo pred jeho prísnym zrakom by nedostali ani zápočet, nieto skúšku z ľavice. Aký recept by asi predpísal môjmu mladému mužovi z obyčajného príbehu?
Všimla som si, že choroba tiež vyvoláva bojovný postoj. A každý, kto ju pripúšťa, je nepriateľ. Na nepriateľov treba útočiť, zosmiešňovať ich, neakceptovať. Svoj odpor a zlosť dávať hlasne najavo aj nadradenosťou: čo, nečítali ste Bukovského, Šmuclera, Ledeckého atď.? Treba mať iba zdravý sedliacky rozum, atď. Na zlosť nemožno reagovať pokojom a argumentmi, lebo ešte viac vydráždi najedovaného, veď aj on má svoje fakty. Cíti sa dotknutý. Takže najlepšia cesta je rozchod.
Žite, bojovníci, vo svojom svete. Ale: správajte sa ku každému tak, aby ste ho neinfikovali. A ak to nejde po dobrom (ako vo Švédsku, kde stačilo odporučiť), tak toto by mal štát zabezpečiť, nič menej a nič viac.
(Text vyšiel na Pravda.sk 7. 10. 2020)
