Christiane F.: My deti zo stanice ZOO

Myslím na ňu, keď pijem čerešňový džús, pijem čerešňový džús, aby som na ňu myslel. Prvý raz som o tomto džúse počul, keď som prvý raz čítal túto knihu. Mal som asi desať rokov a nejako sa mi dostal do ruky český preklad. Pripadal mi (džús) rovnako exotický ako marihuana alebo H, vtedy som nemal poňatie, čo to je. Znelo to všetko ako absolútne sci-fi, dokonca ešte viac sci-fi ako sci-fi, pretože som to nedokázal nijako zaradiť. Štrnásťročná prostitútka na heroíne na scéne západného Berlína v sedemdesiatych rokoch hovorí neskutočne vecne a chronologicky o kauzalitách svojho života. Ten text však bol natoľko hypnotizujúci, že som ho nedokázal prestať čítať a nikdy nezabudol. Zo slov o neschopnosti vyrovnať sa zo svojím „objektívne“ bezproblémovým životom, neznášanlivosti voči väčšinovej spoločnosti, niekoľkonásobným rozhodnutím zabiť sa a utrpením z odvykania sálalo viac pokoja a vyrovnanosti ako zo spisov filozofov, ktorí pochopili a zadefinovali „svet“. V šestnástich to vyrozprávala dvom redaktorom známeho časopisu, na začiatku ako interview na dve hodiny, na konci ako seriál, čo vznikal dve mesiace. Mentálne som ho trávil postupne, ďalšie roky: informácie boli, pochopenie prichádzalo. A čo ostalo okrem mierne kyslej, červenej a priesvitnej chute? Veľa pachute, vďaka ktorej som hovoril vo všetkých možných spoločnostiach, školách a podnikoch na všetky možné látky: nie, nie a nie. Veru, vďaka. Vďaka Christiane Vere Felscherinow. Dnes už nie je F., už ju všetci poznajú. Stala sa hviezdou. Hviezdou kvôli pravde, nič také nepovedala, len bola úprimná. Tým to však môže byť, pravdovravnosť a úprimnosť, tie spoločensky neakceptovateľné chyby charakteru spojené s intelektom a pozorovacím talentom. Hrala vo filme, vydala album a v osemdesiatych rokoch v tom začala znova šlapať. Znova to zvládla, medzičasom sa vďaka svojej „detskej epizóde“ a z toho vzniknutej populárnej knihe o drogách a prostitúcii stala bohatou. Preložili ju do x jazykov, nakrútili film, ku ktorému spravil David Bowie soundtrack. Ten je nemenej hypnotizujúci. Po rokoch povedala, že práve táto kniha jej uškodila najviac. Sláva a najmä peniaze rozbili definitívne jej rodinu, otrávili aj posledné zvyšky vzťahov. Už celé desaťročia sa vyhýba verejnosti, má syna a na fotkách z deväťdesiatych rokov vyzerá staro. Isteže, vyzerá staro, veď je to všetko tridsať rokov preč. Ani ja už nemám desať a rozumiem všetkému, čo znova čítam. Teraz v origináli, po nemecky, brožúrku za desať euro zo Sternu, štyridsiatu ôsmu reedíciu z tohto roku. Nepripadá mi to staré, nezdá sa mi to toľko rokov, mám pocit, že ak by som sadol na lietadlo, stretol by som ju. Chcel by som ju stretnúť, počúvať, čo si myslí dnes. Ten text len nečítam, počúvam Christiane a uvedomujem si, čo všetko v šestnástich vedela. Aj to, čo povedala o berlínskej modernej mestskej časti Gropiustadt, zisťujem, že aj taký veľký architekt ako Walter Gropius sa mohol tak kardinálne mýliť, že ho jednou jedinou vetou zotrie mladá feťáčka a prostitútka. Znova sa chvíľami dostávam do pokušenia učiť sa. Efektívne využiť čas na pochopenie a odkukávať od tých, čo pochopili, alebo aspoň prišli na to, prečo pochopiť netreba a čo teda treba. Šetriť svoje skúsenosti a prijímať od tých, čo už majú nažité, užívať si produkt cudzej existencie. Jeden z mála produktov, o ktoré mám teraz záujem, takto koncom roka. Vždy v tomto období unikám pred konzumterorom a „sviatkami zimy“ k mojim hrdinkám. Už desiaty raz, začala to v roku 1996 – teda vtedy, keď sa Christiane narodil syn – Anna Franková so svojím denníkom, prvým necenzurovaným vydaním v slovenčine. V 1999 bola moja hrdinka živá. Stála pred obchodom a čakala na svojho rozvedeného otca počas jeho obedňajšej prestávky, kúpil jej šaty ktoré si vybrala „pod strom-ček“, a keď odišiel, smiali sme sa, ako zvládol Vianoce 1999 za 1 999 Sk. Nasledovala Milena Jesenská, Brigitty a Pauly Elfriede Jelinekovej a mnohé iné. A možno Anna nebola prvá, prvá bola Pipi dlhá pančucha Astrid Lindgrenovej, keď som ešte nevedel čítať. S nimi sa voluntaristicky identifikujem a nakrátko stretávam. Naše osudy sa stretávajú v tejto neskonale tradičnej činnosti. Čítanie (a písanie) je strašne archaický zvyk. V dobe, keď nikto nepíše a nečíta, napriek tomu, že všetci píšu a čítajú krátke správy. Všetky by som vymenil za dlhú správu od Christiane F. Autor rád číta biografie