Na chvíľu sa Turecko dostalo do stredu európskej politiky. Prezident európskeho konventu Valéry Giscard d´Estaing povedal minulý týždeň to, čo si mnohí mysleli, no diplomaticky mlčali. Turecko nebude môcť byť členom Európskej únie. Málokedy sa politici v EÚ zhodnú tak ako pri vyslovovaní nesúhlasu s týmito slovami. Nejde ani tak o to, že by stáli úplne mimo európskeho myslenia. Prišli však v nepravý čas. Snaha o konečné definovanie spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky finišuje a malá paneurópska armáda má personálne i technicky stáť na silách fungujúcich v rámci NATO. Prekážkou je Turecko, ktoré nesúhlasí. A tak negatívne vyhlásenia voči nemu určite neprospejú hľadaniu kompromisu. Brusel však tlačí aj iný konkrétny termín. V roku 2004 sa členom európskeho klubu stane pravdepodobne i rozdelený ostrov vo východnom Stredomorí – Cyprus. Za súčaného stavu, keď EÚ za partnera neuznáva jeho severnú, tureckú, časť, by to znamenalo diplomatickú facku Ankare. Tá už neoficiálne hovorí, že odpoveďou by mohla byť anexia severnej polovice ostrova. Katastrofálne následky pre stabilitu a bezpečnosť sú iste každému jasné. Problém je zároveň oveľa komplexnejší. Za prijatie svojho spojenca do EÚ lobujú Spojené štáty, preto celá otázka nebude mať vplyv len na budúce smerovanie krajiny na hraniciach Európy, ale zároveň i na podobu únie. Budúcnosť reforiem Oheň do debaty priliali turecké parlamentné voľby. Drvivé víťazstvo Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP), hoci sa očakávalo, vyvolalo veľa pochybností. Dnes sa už síce AKP hlási k prozápadnému smerovaniu, prijala spoluprácu s EÚ a Medzinárodným menovým fondom (MMF) i zotrvanie v NATO, no mnohí jej nevedia zabudnúť, že sa predsa len zrodila z islamistických protizápadných strán. Turecko pôjde tam, kde zamieri AKP. K moci ju dostal úplný rozpad centristických politických strán, no najmä hlasy protestu. Kritika korupcie a „štátneho kapitalizmu“ – systému, kde prístup k ekonomike podmieňoval vzťah k politickému establishmentu – jej získala veľa sympatizantov. Na obnovu krajiny bude potrebovať stredné vrstvy. Ich zbedačenie na jednej strane vynieslo stranu k moci, môže jej však zároveň zabrániť naplniť sľuby revitalizácie hospodárstva. Takto sa vláda bude musieť spoliehať len na programy MMF. Tie po kríze zatiaľ dokázali priniesť neistú makroekonomickú stabilitu, ale len za cenu rastúcich sociálnych rozdielov. AKP, ktorá sa k programom prihlásila, sa takto môže ocitnúť medzi nožnicami očakávaní voličov a zahraničia. Ak vonkajší aktéri nebudú pristupovať k situácii v Turecku sociálne citlivo, ľahko sa môže stať, že nabudúce si voliči vyberú oveľa extrémnejšiu možnosť. Mnohí Turci, minimálne tí, ktorí sami seba radi považujú za moderných, vidia Európsku úniu ako šancu. V roku 1996 začala platiť colná únia. Politická elita i napriek mnohým personálnym zmenám považuje vstup do EÚ za prioritu. Na helsinskom summite v roku 1999 sa Ankara stala oficiálnou kandidátskou krajinou, no od začiatku najproblémovejšou. Zatiaľ čo prví bežci už súťažia o to, kto prvý uzavrie poslednú negociačnú kapitolu, Turecko doteraz nemá stanovený dátum začatia predvstupových rokovaní. Únia trpí, keď je potrebný spoločný postup, mnohými nedostatkami. V rozširovacom procese však je jej politika mimoriadne efektívna – kandidátske krajiny nasledujú jej odporúčania. To isté platí i pre Turecko. Ekonomické reformy, prijímané najmä po hospodárskej kríze z roku 2001, stáli v sociálnej oblasti mnoho, Brusel ich však privítal. No ich výsledok je zatiaľ nejasný. Omnoho jednoznačnejší je výsledok na poli ľudských práv. Po tlaku pätnástky zrušili trest smrti, pravda, len v mierových časoch, kurdský vodca Abdullah Öcalan nebude popravený a Kurdov uznali za menšinu s vlastnými právami. Politická elita však mohla prijať vstup do EÚ za svoj cieľ len vďaka tomu, že ľudí presvedčila o jeho reálnosti. Nedávne bruselské stretnutie Európskej rady, ktoré opäť neurčilo termín začiatku rokovaní, bolo preto nepochybne úderom „eurooptimistom“. Nestálosť solidarity Výsledok volieb, ktorý určite z Turecka nerobí islamskú krajinu, je odmietnutím nekompetentnosti predchádzajúcej garnitúry. To nemôže byť dôvod na odmietnutie prihlášky. Na druhej strane, veľa ešte bude musieť urobiť Turecko. Pravidelne sa opakujú správy o mučení ľudí zadržaných políciou, vo väzniciach sú ešte stále politickí odporcovia a sloboda prejavu a presvedčenia má svoje limity. Bruselským summitom napríklad prebehla správa, že všemocná turecká vojensko-bezpečnostná rada začala právne konanie proti niektorým nemeckým nadáciám. Pre ich prácu s kurdskou menšinou ich obviňuje z účasti na sprisahaní voči „územnej integrite“ krajiny. Aj obavy, že prijatie Turecka spraví z Európskej únie len zónu voľného obchodu, ktorá sa vzdala ambície vyrovnávať regionálne a vnútrospoločenské rozdiely, majú racionálne jadro. Hĺbka integrácie však závisí od oddanosti politických elít projektu. Už pri tejto prvej vlne však dokázali, že keď prestane ísť o deklarácie a na rad príde platenie, solidarita sa stráca. V mainstreame európskeho myslenia nie je, bohužiaľ, slovo „federalizmus“ práve najobľúbenejšie. D´Estaingove vyhlásenie môže, paradoxne, priniesť určenie konkrétneho dátumu začiatku negociácií. Európski štátnici sa ocitli pri múre. Možno síce polemizovať s analytikmi, napríklad Heatherom Grabbom z Centra pre európske reformy, ktorí považujú rozšírenie za vec zahraničnej politiky a keďže je celý proces snahou o zvýšenie váhy v globálnom systéme, musí byť Turecko nutne prijaté. Bez naplnenia tohto sľubu stratí únia kredibilitu. Aj keby sme prijali základnú premisu a pohybovali sa len na úrovni zahraničnej politiky, moc sa nemeria splnenými sľubmi a veľkosťou, ale i schopnosťou efektívnej koordinovanej akcie. Ide skôr o to, že teraz si už ani jeden zo štátnikov nebude chcieť vziať na zodpovednosť, že rozbitím integračných nádejí spôsobil radikálnu zmenu politiky juhovýchodného suseda. Preto možno očakávať, že ak už aj z Kodane Ankara neodíde s definitívnym dátumom začatia rokovaní, určite získa časový horizont, dokedy sa dátum rokovaní určí. Dohodnú sa, dokedy sa dohodnú. Šanca pre Európu Prijatie Turecka je šancou i pre úniu. Hoci všetky jej členské štáty sú formálne sekulárne, pod povrchom stále rezonuje pocit, že je to „kresťanský klub“. Aj preto Ali Tekin, jeden z tureckých zástupcov v konvente nazval d´Estainga „kresťanským fundamentalistom“. Vstup Turecka, tiež sekulárneho štátu, no s prevažne moslimským obyvateľstvom, by mohlo tento nedostatok pomôcť prekonať. Nedostatok sa neprejavuje len navonok – EÚ vnímajú jej neeurópski partneri niekedy ako rasovo, či kultúrne vymedzený elitný klub, čo určite vytvára prekážky spolupráce. Prijatie moslimskej a (skutočne) prevažne ázijskej krajiny by trochu imidž napravilo. Dôležitejší je však vnútorný efekt. Rastúci počet obyvateľov únie tvoria ľudia neeurópskeho pôvodu, z ktorých mnohí sú moslimovia. Krok by mohol, aj napriek úskaliam, ktoré skrýva, pomôcť budovaniu multietnickej spoločnosti, čo by zvýšilo legitimitu EÚ aj v očiach menšín, ktoré sú dnes nielen sociálne, ale i kultúrne na okraji. Napriek všetkým týmto výhodám môže prijatie Turecka zastaviť jedna prekážka – nedostatok politickej vôle. Politické elity, alebo ich časť, sa v populistickej honbe sa preferenciami môžu uchýliť k nacionalizmu a xenofóbii, alebo podľahnúť tlaku lobistických skupín, ktorým vyhovuje, ak je Turecko jednou nohou v Európe, druhou vonku. Prezident konventu d´Estaing mal pravdu keď povedal, že Turecko „nie je európskou krajinou“. Lenže to ešte nie je dôvod, aby sa nemohlo stať členom Európskej únie. Ankaru čaká ešte mnoho krokov. Ak bude úspešná, únia možno stratí svoju charakteristiku „európska“. Nato, aby bola spoločným priestorom rešpektovania ľudských práv a trvalo udržateľného rozvoja, potrebuje niečo iné, ako „európskosť“.
