Moji rodičia sú Rusnaci, aj celá moja rodina je rusnacka. Do projektu Rusnaci som sa teda narodila a do konca života budem nedobrovoľne jeho súčasťou. Nikdy som nemala potrebu to príliš riešiť, bol to pre mňa fakt, nad ktorým som sa doposiaľ vážne nezamýšľala. Ale keď sa pokúšam riešiť celý svet a veci s tým súvisiace, vždy nakoniec skončím pri sebe. Myslím, že minimálne do mojej smrti zostane tento projekt pre mňa nedokončený, aj keby som počula zo všetkých strán, že sa to neoplatí. Jednoducho tvrdohlavá Rusnačka. Najkrajšiu časť svojho detstva som prežila v Starine, na mieste, ktoré už viac neexistuje, a táto skúsenosť sa stala aj mojím životným pocitom. Stále hľadám svoj stratený domov a snažím sa spriateliť na majetkoch rozhádanú rodinu. Verím, že mi v žilách koluje duch predkov, ktorému som zostala niečo dlžná. Vždy môžem povedať, že domov je tam, kde mám rodičov, priateľov, lásku, alebo že je to miesto, kde sa ráno zobudím. Nech je to kdekoľvek. Ale ten zvláštny pocit straty vo mne aj tak zostane. Možno ho moja mama primiešala do nedeľnej polievky slzami, pri počúvaní rusnackych pesničiek zo zle naladeného rádia. Ťažko povedať? Som ukážkovým príkladom poslednej generácie, ktorá si z každodenného života a spirituality minorityz oblasti Hornej Cirochy ešte niečo pamätá, ale už medzi nich tak akosi úplne nepatrí. Poznám ich jazyk, ale v každodennom zhone ani pri rozprávaní s rodičmi či kamarátmi ho nepoužívam. Akosi to už nepasuje, nejde prirodzene na jazyk. Vždy sa dobre pobavia, keď použijem hoci len jedno rusnacke slovo. Veľa vecí by som na ich mieste robila úplne inak a to, čo oni často prezentujú ako kultúru, ja jednoducho nemôžem akceptovať. Určite je v tom prirodzený stret generácií, iná životná skúsenosť, ale v prípade Rusnákov je to ešte o niečo zložitejšie. Vymierame za živa a je to hrozný pocit. Rozhodla som sa, že dám priestor na sebarealizáciu šiestim mladým ľuďom, taktiež z vysťahovaných rodín. Mojou podmienkou bolo, aby ich rodičia pochádzali z Dary, Ruského, Smolníka, Ostrožnice, Zvaly, Veľkej Poľany alebo Stariny a aby mali záujem pracovať s médiom fotografie, keďže v tejto oblasti som ich mohla usmerniť. Zaujímal ma mladý vysťahovalecký príbeh, osobná skúsenosť, ktorú by som mohla porovnať s tou mojou. Projekt sa skladal z troch častí: 1. Zbieranie rodinných archívnych fotografií, filmov a piesní z obdobia, keď ešte dediny existovali. 2. Fotografická a filmová dokumentácia likvidácie dedín, výstavby vodnej nádrže Starina a vysťahovania obyvateľov do nových miest v tvorbe regionálnych amatérskych umelcov. 3. Súčasnosť a asimilácia cez fotografie najmladšej vysťahovaleckej generácie. Kniha a výstava Rusnaci sú dokumentom nielen o vymierajúcej minorite Rusnákov, ale aj o našej diskusii. Je to malý príbeh spomienok, ktorý by sme chceli uchovať pre tých, čo prídu po nás. Nezastupiteľné miesto v našom projekte patrí Daniele Kapraľovej, ktorá bola naším anjelom strážnym a vďaka nej sme sa dostali k mnohým vzácnym materiálom. Roman Babjak bol jediný slovenský senzor v tomto boji medzi nami Rusnákmi a dovolím si povedať, že tomuto projektu pomohol oveľa viac, ako asi pôvodne zamýšľal. Chcela by som sa poďakovať aj urbariátu Ruské, ktorý nás aspoň symbolicky finančne podporil. Bolo to pre nás pekné gesto. Ostatné urbariáty vysťahovaných dedín o naše aktivity takmer neprejavili záujem. Ale to už je téma na iný projekt. Naším zámerom bolo pozvať náhodného okoloidúceho na rodinnú návštevu pri počúvaní autentických piesni a pozeraní rodinných fotografií miznúceho sveta. Ako by povedala moja babka: „Hosť do domu, boh do domu.“ Myslím si, že práve pohľad z vonku by mohol priniesť nové idei a životodarný nadhľad. Rusnáci? „To je tam kdesi na východe Slovenska, pri ukrajinských hraniciach?“ „Tak nejako..,“ odpovedám na otázku, ktorú mi položilo už veľa ľudí. Keď sa zamyslím nad tým, ako ich vlastne bližšie špecifikovať, je to ťažké. A pritom sa my – potomkovia Rusnákov a Rusnáčok – správame podvedome rovnako. Dokážeme byť tvrdohlaví, neústupčiví, nedokážeme si uznať chybu. Na druhej strane sme temperamentní, hluční a radi sa zabávame. Ľudia zo siedmich vysťahovaných dedín – Ruské, Dara, Starina, Poľana, Smolník, Zvala a Ostrožnica – ktoré padli za obeť vodnej nádrži, majú po celé tie roky pocit krivdy. Neustále ho v sebe živia. Niekedy si myslím, že toto je ich životný štýl. Byť jednoducho vysťahovalcom. Je v nich a nedokázali sa ho zbaviť. Ľudia od narodenia spätí s prírodou a zemou sa zrazu museli všetkého vzdať a odísť preč, prevažne do mesta. Vie si vôbec niekto predstaviť, čo za pocit bezmocnosti a straty identity nosia v sebe naše mamy, či dedovia? Koľko z toho koluje v žilách nám – ich dcéram a vnukom? Bude ma mrzieť, že tým po nás ostane ešte menej ako nám. Aspoňže sa naši rodičia a starí rodičia neustále snažia dodržiavať zvyky a tradície. Nie nasilu či umelo. Jednoducho to tak stále cítia. Otázkou však zostáva, či to raz tak budeme cítiť aj my. Budeme chcieť svojim deťom vysvetľovať, prečo sa toto robí tak, prečo máme štedrú večeru aj začiatkom januára, či ich budeme učiť rozprávať? Dokážeme ešte žiť ako Rusnáci? Čo to pre nás znamená? Spomienky majú pre vysťahovaných obyvateľov obcí obrovský význam. Sú rovnako zdrojom ich životnej sily ako aj žriedlom životnej tragédie. Abstraktným svetom, v ktorom ožíva navždy stratený domov. Z toho hmotného ostalo len torzo. Možno iba kus zeme zarastený trávou, kde kedysi stál rodičovský dom. Fliačik pôdy, kde sa starali o záhradu či pole. A ešte čosi. Cintoríny. Na pôvodnom mieste. Tie našťastie bývalý režim uchoval. Malou satisfakciou za to všetko sú urbariáty bývalých dedín a združenie vysťahovalcov. Projekt RUSNACI – HĽADANIE STRATENÝCH DOMOVOV, ktorého súčasťou je aj zber starých fotografií, diapozitívov a filmov, mi otvoril oči a rozšíril pohľad na okolitý svet. Paradoxne najmä na ten, ktorý mám doslova „pod nosom.“ Otvoril mi dvere k pochopeniu dovtedy neznámeho a umožnil uvidieť až doteraz pre mňa skryté. Nikdy by mi predtým nenapadlo, že „svojich“ ľudí budem spoznávať cez optiku fotoaparátu. Prísť za vlastnou rodinou a povedať: môžem si vás odfotiť, keď budete robiť to a hento? Fotografovala som všetko s pocitom, že si to pozrie niekto, komu sú tieto veci cudzie a neznáme. A práve cez naše fotografie aspoň trochu spozná a pochopí ľudí, ktorí prišli o všetko. I tých, ktorí sú súčasťou väčšej skupiny – Rusnákov. Fotografia má obrovskú výpovednú hodnotu a okamih, ktorý dokáže zachytiť, sa niekedy nedá vyjadriť slovami. Aj preto má tento projekt ambíciu zachytiť reálny život Rusnákov a priblížiť ho širokej verejnosti. Možno sa nám tým podarí vyvrátiť niektoré názory, iné zasa potvrdiť. Záleží na ľuďoch, ktorí sa budú pozerať.
