Stretnutie Klubu Nového slova sa odohralo deň po oslavách 20. výročia nežnej revolúcie. O tom, kam to slovenská ľavica dotiahla od roku 1989, no najmä ako by mala vyzerať a kam by sa mala uberať v budúcnosti, diskutovali členovia klubu s riaditeľkou vydavateľstva Nové slovo Gabrielou Rothmayerovou, s politológom, novinárom a súčasným riaditeľom Tlačového a informačného odboru Úradu vlády SR Braňom Ondrušom, s autorom knihy Späť k Marxovi? filozofom Ľubošom Blahom a bývalým predsedom Mladej demokratickej ľavice, sociálnym aktivistom a publicistom Michalom Feikom. Diskusia sa dotkla teoretickej aj praktickej stránky ľavicovej politiky. Otvorila problematiku ľavicových hodnôt, súčasnej krízy západnej aj slovenskej ľavice, aj otázku, ako by mala (či nemala) ľavica vládnuť.
Hostia KNS Gabriela Rothmayerová, Michal Feik, Ľuboš Blaha a Braňo Ondruš
Gabriela Rothmayerová: – V poslednom čase sa spoločnosť začala deliť na mladých a starých. Aj v súvislosti s budúcnosťou ľavice sa vraví najmä o mladých ľavičiaroch. Mali by sme však vziať na vedomie, že nejaký piatok budú ešte žiť aj tí, ktorí majú viac ako 20 rokov. Skúsme sa zamyslieť, ako by dopadlo, keby sme rozdali všetkým občanom dotazník s cieľom zistiť, kam sa hodnotovo zaraďujú. Asi by každý o sebe dopredu povedal, že je socialista, liberál či konzervatívec. Keby sme však kládli konkrétne otázky, možno by bol výsledok celkom iný. A možno nie taký, aký si želáme alebo ako by si želali prísni strážcovia hodnôt. Máme teda vymeniť obyvateľstvo Slovenska, aby nám všetko zapadalo do tabuľky, alebo by sme mali začať uvažovať, ako so svojimi spoluobčanmi spolužiť a nenenávidieť sa? Táto otázka mi napadne vždy, keď počúvam spory o tom, kto je väčší či menší ľavičiar.
Ľuboš Blaha: – Situácia ľavice v 20. storočí, teda okolo roku 1920 a 1968 a dnes, je historický kontrast. Na tomto porovnaní najlepšie vidíme, v akej kríze sa dnes ľavica nachádza, v akej marginálnej pozícii je oproti tým rokom. Britský marxistický historik Eric Hobsbawm v jednej zo svojich kníh píše, že dnes ťažko pochopiť, aká nálada panovala kedysi, napríklad pri boľševickej revolúcii v roku 1917. Vtedy boli revoluční ľavičiari entuziastickí. V dnešnej spoločnosti je revolucionár osamelý exot. V roku 1968 sme tu mali reálny socializmus so všetkými jeho chybami, no bol to predsa ľavicový experiment. Bola tu reálna prax v západnej Európe – vyspelé sociálne štáty, o ktorých možno dnes len snívať. Teda opäť ľavica. A k tomu nástup generácie novej ľavice, postmoderných hodnôt, silné študentské revolučné hnutie. Svet bol vtedy plný ľavice. Dnešná situácia? Reálny socializmus už neexistuje. Nová ľavica sa pretransformovala do alterglobalistického hnutia, ale ono na Slovensku nejestvuje. Sociálny štát a západná demokracia sa už k nemu nehlásia. Nemáme žiadnu víziu, ľavičiari sú akoby bezprizorní. Venujú sa témam, ktoré ľavicu nezjednocujú, utápajú sa v diskusiách o menšinách. Nehovorím to preto, že by som bol proti postmoderným otázkam v ľavici, potrebujeme však predovšetkým sociálnu víziu. Na tom ľavica v celej svojej histórii zakaždým uspela. Dôsledkom toho, že dnešná ľavica takú víziu nemá, je aj globálna ekonomická kríza. Najhoršie, čo sa nám ešte môže stať, je pristúpiť na hru pravičiarov, že rozdelenie na ľavicu a pravicu dnes už nemá zmysel. Má. Inak by vznikla spoločnosť absolútneho pluralizmu – veľkého zmätku, v ktorom by žiadna vízia nezvíťazila, lebo by sa každý hral na svojom piesočku.
Herbert Marcuse napísal, že najväčším nebezpečenstvom spoločnosti je práve absolútny pluralizmus, ktorý vedie ku konzervativizmu. Ak každý bojuje za niečo, ale nikto sa s nikým nedokáže zhodnúť, systém sa nezmení. Preto potrebujeme jednotnú víziu, ktorou by mohol byť demokratický socializmus. Ku kríze ľavice prispieva aj proces globalizácie. Ľahko sa hovorí národným vládam, aby budovali sociálny štát a zaviedli progresívne dane – ak nadnárodná korporácia povie, že v prípade zvýšenia daní odíde do krajín s nižším sociálnym štandardom, je veľmi ťažké presvedčiť ju, aby zostala a udržala zamestnanosť. Stratégia sociálnej demokracie, ktorá vždy závisela od kapitálu a musela s ním vyjednávať, aby udržala sociálne štandardy, je čoraz ťažšia. Kapitál už nie je zafixovaný v hraniciach národného štátu, ale pohybuje sa po celej zemeguli a hľadá najvýhodnejšie výrobné podmienky. To znamená – tie najhoršie pracovné podmienky pre pracujúcich. Keby sme im chceli povedať dosť – ideme robiť sociálny štát, odídu. A akú máme alternatívu? Vrátiť sa k projektu štátneho a družstevného vlastníctva a ku kooperatívom. No keďže situácia na Slovensku „je, aká je“, v perspektíve najbližších 20 – 30 rokov je to skôr otázka filozofie ako praxe.
Michal Feik: – Otázka pre európsku ľavicu znie, aký je vlastne rozdiel medzi ňou a pravicou. Na západe sa totiž ľavica snaží iba „vyhladiť vrásky“ existujúceho ekonomického systému. Tak môže byť sociálna demokracia pokojne vo vláde s pravicovou stranou. Rozdiely sa stierajú, a je to chyba. Práve globálna ekonomická kríza ukazuje, že táto spoločnosť potrebuje úplne iný koncept spoločnosti, ktorý by mal byť založený na trvalej udržateľnosti, rovnosti a ekológii. Rozhodujúci by nemal byť hrubý domáci produkt, ale kvalita života. Čo sa týka Európy, a najmä Slovenska, chýba vízia založená na rovnováhe medzi ľudskoprávnou a ekonomickou oblasťou. Prikláňať sa viac k rovnosti, gendrovým a menšinovým otázkam, alebo k akútnemu problému, ktorým je globálna ekonomická kríza? Treba si uvedomiť, že bez zapojenia menšín nebude ani ekonomický rast, a ak nebudeme viac prihliadať na rovnosť šancí a neprehlbovanie rozdielov, hrozia konflikty. Ľavica preto musí prísť so silnou víziou nového sociálno-ekonomického konceptu, ktorý bude alternatívou voči súčasnému systému postavenému na spotrebe. Ak chceme budovať trvalo udržateľnú a ekologickú ekonomiku, nemôžeme zároveň chcieť dosiahnuť ekonomický rast prostredníctvom spotreby. Je to neudržateľné, veď práve nadmerná spotreba nás voviedla do krízy, v ktorej sme dnes.
Slovenskej ľavici chýba zázemie. Pravica sa dlhodobo pripravovala na svoje reformy, je podkutá mediálne, strategicky aj argumentačne a dokázala občanov tak zmanipulovať, že veľa z nich vstúpilo do druhého dôchodkového piliera. Ľavica je však v situácii, keď nie je schopná oponovať ani v takých zásadných otázkach, ako bola diskusia o minimálnej mzde, kde boli argumenty také jasné, že by im porozumel každý občan. Intelektuálne zázemie ľavicového spektra je slabé. Generácia, ktorá bola pripravená na nástup do politiky, napríklad my z Mladej demokratickej ľavice, sa dnes do politiky zapája len v obmedzenej miere. Sme stratená generácia. Intelektuálna ľavica rozbitá na márne kúsky, ktorá neparticipuje na politickom procese, rozdelená na časť pôsobiacu v Slove, časť, ktorá sa realizuje na portáli www.jetotak.sk, časť v občianskych združeniach a zvyšok, ktorý nie je zaradený nikde. Nehovoriac o tom, že v mládežníckom sektore panuje diskontinuita, občianske združenia sa úplne generačne vymenili.
Braňo Ondruš: – Myslím si, že pri týchto debatách najviac zabúdame na dve hlavné dimenzie, ktoré určujú diskusiu o ľavici a o jej budúcnosti. Jednou je diskusia o víziách a stratégiách – o ľavici v teoretickej rovine, druhou je debata o ľavici vo sfére praktickej politiky. Tieto dve roviny sa navzájom ovplyvňujú, no nie sú totožné. Nezdieľam pesimistické názory o súčasnej ľavici. No je to v skutočnosti téma, o ktorej môžu najlepšie rozprávať prezentátori v našom veku? Je naivné očakávať, že mladá nastupujúca generácia by mala byť nositeľkou odpovedí na otázky, aká má byť ľavica v 21. storočí. Špeciálne v postkomunistických krajinách. Dostali sme sa do situácie, keď nemáme možnosť nadväzovať na čokoľvek v teoretickej oblasti, a v oblasti praktickej sa vzťah k ľavici formuje najmä na základe životných skúseností. Naša generácia sa iba začína formovať, sme už schopní klásť otázky, no ešte nie dávať odpovede. Dávať správne otázky je dôležité a dobré, ale nestačí to. Po novembri 1989 sme sa ocitli ako vo vákuu, nič z toho, v čom sme sa v teoretickej oblasti mohli vzdelávať, nie je dnes použiteľné. Keď som v deväťdesiatom prvom v ktorejsi knižnici zachraňoval Marxove spisy, povedali mi – na to sa vykašli, to vydali pred novembrom. Skutočne, Marx, ktorý vychádzal tu, a ten, ktorý vychádzal na Západe, pôsobí ako knihy od rozdielnych autorov. Do novembra 1989 predošlý režim rezignoval na to, po čom dnes voláme: teoretický rast, nové idey a koncepty, nové stratégie v oblasti ľavice.
Po novembri sme sa ocitli v situácii ako nikdy predtým. Dôležitý moment nebol ani tak pád komunistických režimov ako proces globalizácie. Ten totiž spôsobil, že ak v praktickej rovine formujeme svoje postoje na základe životných skúseností, arzenál skúseností predchádzajúcich generácii je dnes takmer nepoužiteľný. Nepríjemne som si to uvedomil, keď som sa pred niekoľkými rokmi snažil študovať prácu davistov v praktickej rovine. Čo robili, ako sa organizovali, ako komunikovali s verejnosťou, aké podujatia organizovali, ako rozširovali svoje myšlienky. Prišiel som na to, že takmer nič z toho dnes nie je použiteľné. Zmena v spoločnosti je taká hlboká, že nás stavia nielen pred otázky v teoretickej, ale aj v praktickej rovine. Aj keď si ujasníme hodnoty a ciele, obávam sa, že sa nezhodneme na nástrojoch ich realizácie. Ako jednu z axióm by sme mali prijať fakt, že ľavica ako jednotný politický prúd neexistuje a ani existovať nebude. Vždy budú rozdiely medzi sociálnymi demokratmi a komunistami, medzi radikálnou a umiernenou ľavicou a je to tak v poriadku. Nebude možné odpovedať na otázku, kto je väčší ľavičiar.
Ivan Štefunko: – Je to veľmi originálny nápad, ktorý v úvode spomenula Gabika Rothmayerová, sociológovia to už aj robili. Náš problém je však inde. Keby sme takýto dotazník dali vyplniť ľuďom, ktorí nám dnes vládnu a tvrdia, že sú ľavica, tiež by sme asi boli prekvapení. Nevieme síce povedať, kto je väčší ľavičiar, no presne vieme povedať, kto ľavičiar nie je. Ľavičiar nie je ten, kto kradne, alebo umožňuje kradnúť. Dúfam, že v našom čele raz budú stáť ľavičiari, a nie politici, ktorí v ľavicovej rétorike vycítili marketingový potenciál.
Eduard Chmelár: – Diskontinuita s davistami je v poriadku. Nezdá sa mi však v poriadku obrovská diskontinuita v tom, čo táto ľavica dokázala od roku 1989. Mnohí členovia Smeru vyrážajú otvorené dvere. Konferenciu o sociálnom štáte sme organizovali v roku 2000 pod záštitou predsedu parlamentu, SDĽ šermovala pojmom sociálny štát už v 90. rokoch, a nie je pravda, že ho „vynašiel“ Smer v roku 2005. Rovnako nie je pravda, že západná sociálna demokracia opustila sociálny štát. Má ho plné ústa, problém je, že ho nerealizuje – nevie ako, alebo nechce. Sociálny štát vznikol v prostredí nemeckých kresťanských demokratov, nevymyslel ho Marx. Celá ľavica sa nachádza v hodnotovej a myšlienkovej kríze, nie je to slovenské špecifikum. Nikdy však neodpustím Smeru, že zrelativizoval etický zápas v politike. Smer mal obrovskú šancu po nehoráznych ôsmich rokoch dzurindovského rozkrádania predstaviť modernizačnú tvár nielen ľavice, ale politiky ako takej. Mnohí na to boli pripravení. Smer sa spojil so šovinistami a zlodejmi a z hľadiska korupcie pokračuje tam, kde predchádzajúca vláda prestala. Šancu na zlepšenie imidžu ľavice premárnil. Zo slova ľavica sa stala nadávka. Imidž, s ktorým kedysi hrdinsky vstupovala proti mečiarizmu, je preč, začíname od nuly. Sme rozkúskovaní. Pred eurovoľbami naša „stratená generácia 2000“ bola na kandidátke piatich strán. KSS, Smeru, Strany zelených, Ligy, SDKÚ.
Menšinami nie sú len Rómovia a Maďari alebo transvestiti a homosexuáli, ale aj chudobní, bezdomovci, slobodné matky a mnohé iné skupiny, za ktorými ľavica vždy stála. Ľavica sa musí opierať o jednotný hodnotový základ, inak bude prehrávať. Ak má mať eticky navrch pre pravicou, nesmie spochybňovať základné veci a začať od toho, že „pre nás sú dôležité sociálne otázky“. Takýmto spôsobom nabalíte voličov, ale akých?! Čo je to smerácky volič? Pamätám sa, keď boli na internetovej stránke Slova inteligentné diskusie, no dnes ma posielajú do Izraela s tým, že toto je slovenský štát. O identifikovanie s takýmito ľuďmi nestojím. V roku 2006 som verejne povedal, a stojím si za tým, že odmietam, aby ma za takýchto okolností volali ľavičiarom. Čo sa týka Smeru a jeho koalície, často zaznieva, že Smer nemal inú možnosť. Nijaký ekonóm však nepovie, že sociálny štát sa dá vybudovať bez progresívnej dane. V základných otázkach ako dane či dôchodkový systém Smer nepohol ničím. O čo by potom bola jeho vláda s KDH či s Maďarmi horšia?
Ľuboš Blaha: – Ivan Štefunko definuje ľavicu tak, že ľavičiar nekradne. No žiadna strana a žiadna ideológia nie je „o kradnutí“. Na moralizovaní sa nedá budovať definícia. Ak sa v nejakej strane objaví zlodej, nie je preto ľavicová? Malo by ísť o otázku programu, nie o jednotlivcov.
Smer bol prvou stranou, ktorá na sociálnom štáte položila svoju kampaň. Až odvtedy sa o ňom všetci bavia. Nemecký sociálny štát, o ktorom hovoril E. Chmelár, je typický konzervatívny model, ktorý založil ešte Bismarck. Ľavica sa však odvíja od ľudských a sociálnych práv a stojí na úplne iných filozofických konceptoch. Švédi majú ambicióznejší program ako nemecký povojnový model, ktorý hovorí o sociálnom trhovom hospodárstve a vedie ho pravica. Diskutujme preto skôr o švédskom modeli.
K Smeru sa môžeme postaviť dvojako. Môžeme ostať v pozícii nahnevaného intelektuála a nadávať na Smer, ktorý nás pochopiteľne nebude počúvať, aj keby sme mali pravdu. Takto však ničím nepohneme. Druhá taktika je nestáť bokom. Spolupracovať so Smerom. Byť vnútri, snažiť sa zlepšiť, čo sa dá. Odstup zmení menej vecí ako konštruktívny prístup a ľavicová politika sa dnes na Slovensku nedá robiť bez Smeru. Ľavica nie je nadávka. Nie pre bežných ľudí. Uvedomme si situáciu na Slovensku, kde má Smer 40 percent preferencií, lenže čistých ľavicových voličov je najviac 15 percent. To by mohol byť najväčší možný volebný zisk principálne ľavicovej strany. Kto chce čosi presadiť, potrebuje mať väčšinu. Rozhodnutie Smeru bolo preto čisto pragmatické. Ak by na Slovensku hovoril o menšinových postmoderných témach, získa dve percentá, nie štyridsať. Môžem parafrázovať Michala Poláka, ktorý povedal –keby ľavicová strana začala na Slovensku hovoriť o veciach ako marihuana, eutanázia či homosexualita, používajúc liberálny slovník ako západné sociálne demokracie, v našej konzervatívnej spoločnosti by na dedinách stratila aj tých voličov, ktorých mala – a s nimi by stratila aj šancu presadzovať svoj program. Je to otázka taktiky. No nech je to akokoľvek, jeden český profesor mi povedal, že Slovensko má najľavicovejšieho premiéra v Európe.
Michal Feik: – Ľavica má povesť, že rozhadzuje peniaze, nevie ich zarobiť, neefektívne rozdeľuje, rozkráda. Úlohou ľavice v 21. storočí by preto malo byť efektívne riadenie štátu pri dobrom sociálnom systéme. Mať dobré dôchodky a zdravotníctvo, mať školstvo zdarma – a vedieť si na to zarobiť. Mať čoraz viac prostriedkov, ktoré možno rozdeľovať. Bezmocnosť ľavice spočíva v tom, že si nemôže dovoliť progresívne zdaňovanie, ak všetky okolité krajiny robia dumping prostredníctvom daní, sociálnych úľav a deficitu štátneho rozpočtu, ktorý umožňuje štátu lákať investorov a podliezať kritériá. V prípade zdaňovania a redistribúcie prostriedkov potrebujeme silnú Európu, ktorá bude svoje kroky koordinovať. V tomto prípade má jednotná Európa zmysel.
Ľavica má byť aj o tom – a na to sme v tejto chvíli úplne abdikovali – že negatívne zmeny by mali vyvolávať demonštrácie. Ľudia by mali byť v uliciach práve teraz, pretože sociálne práva sa zneužívajú vtedy, keď sú ľudia bezmocní, keď je hospodárska kríza. Kedy, ak nie teraz, má ľavica zabojovať za minimálnu mzdu, za sociálne istoty?
Daniel Šmihula – Pre politika je možnosť dostať sa k moci zaujímavejšia ako dlhodobé vízie, hoci aj vlastnej politickej strany. Nie je to len problém ľavice. Máme tu liberálov, ktorí sa nehanbia žiť zo štátnych dotácii, socialistov, ktorí sa mihnú pri každej privatizácii a kresťanských demokratov, ktorí žijú v zjavnom hriechu. Akýkoľvek model spoločnosti, ktorá je spravodlivá, musí rátať s tým, že táto spoločnosť by mala byť zároveň mocensky, politicky, a ekonomicky efektívnejšia a pripravená na konfrontáciu so spoločnosťami, ktoré chce nahradiť. Mechanizmus kolektívnej evolučnej selekcie totiž nemôžeme obísť.
Ivan Okáli: – Vravelo sa tu, že niet na čo nadväzovať. Davisti naozaj stáli pred inými problémami a v inej situácii. Nehovorí sa však nič o tom, že v Československu sa diskutovalo aj v 60. rokoch 20. storočia a boli to seriózne diskusie, napríklad o prechode na kooperatívny socializmus. Tie koncepty boli veľmi zaujímavé.
Eduard Šebo: – Kríza západnej ľavice pramení zo zle postaveného programu minorít. Človek má z toho pochybnosť, či môže byť socialista, ak nie je transvestita, Róm alebo imigrant. Sociálna demokracia by sa mala točiť okolo problémov pracujúceho človeka, ktorý žije zo mzdy.
Miloslava Necpalová: – Smer predstavuje menšie zlo ako predchádzajúca vláda, napriek tomu už nemám chuť ho v ďalších parlamentných voľbách voliť. Napríklad preto, že medzi menšiny patria aj svetskí humanisti a sociálni demokrati sa k nim však správajú macošsky. Keď bol ministrom financií pravičiar Mikloš, z výnosov z hazardných hier dostali cirkvi 49 percent. Minulý rok, za sociálnodemokratického ministra, dostali sto percent. Aj k 17. novembru vládni rečníci poďakovali cirkvám. Sexuálne menšiny majú vo verejnoprávnom rozhlase svoje programy ako platenú inzerciu a svetským humanistom v TASR odporučili, že ak chcú, aby informovala o ich aktivitách, majú si to zaplatiť.
Braňo Ondruš: – Davisti ani komunistická strana za prvej ČSR nikdy nevládali. V roku 1921 mala KS teoretickú šancu vládnuť so sociálnou demokraciou, no odmietla ísť do koalície so „sociálfašistami“. Ideologický smer, ktorý nemá ambície stať sa základom pre reálnu politiku, je však zbytočný. Úlohou demokratickej ľavice je vládnuť, inak sa politika nedá presadzovať. E. Chmelár povedal, že neodpustí Smeru, že sa spojil so šovinistami a zlodejmi, a zároveň, že osem rokov predchádzajúcej vlády bola katastrofa. Smer sa teda nemal spojiť so šovinistami a zlodejmi, no ani s tými, čo osem rokov robili katastrofu. Možnosť bola aj ostať v opozícii. Potom by sa však spojili šovinisti a zlodeji s tými, čo robili katastrofu. Bolo by to lepšie? Možno by sme sa cítili ako väčší ľavičiari, aj tí v Smere, a možno by im bolo aj príjemnejšie ostať v opozícii a kritizovať. Má však politická činnosť smerovať sem? Podľa mňa nie. Ani za cenu, že vláda teraz nerobí iba ľavicovú politiku. A Smer nebude vo vláde sám, nebude to možné. Prichádzame s nereálnymi očakávaniami a potom podliehame frustrácii.
Eduard Chmelár: – Vláda, prirodzene, nemôže byť ako celok ľavicová. No Smer by sa z činov celej svojej vlády nemal „vyzúvať“. Má moc, akú žiadna strana na Slovensku ešte nemala. Napriek tomu má ministra ako Marek Maďarič, ktorý by si mohol pokojne obliekať dres SNS, a starostu Rače, ktorý zakáže zhromaždenie proti pomníku Andrejovi Hlinkovi. Dôležité sú aj iné otázky ako tie, ktoré vyhrávajú voľby. Ak sa ľavica zbaví týchto otázok, stane sa to, čo v 30. rokoch. Robotníci nešli k ľavici, ale k inému prúdu, ktorý mal tiež sociálnu rétoriku, ale k tomu aj silnú národnú.
Michal Feik: – Globálna ekonomická kríza je zlyhanie ľavice. Za vlády ľavicových strán sme dospeli do stavu, keď Európa podporuje bombardovanie Iraku a kupovanie výrobkov z Číny, kde neexistujú sociálne práva. Kým my sa rozprávame o dátových diaľniciach a raste HDP, pol sveta hladuje a ľavica na tento koncept pokojne pristupuje.
Svetozár Krno: – Úspešná spoločnosť musí byť aj ekonomicky efektívna. Ľavicový prístup by mal dať väčší dôraz na humanizáciu pri vytváraní zdrojov a pri rozdeľovaní. Ľavica je vždy menej elitárska ako ostatné smery, no nemali by sme sa tváriť, že máme patent na rozum a morálku.
Spracovala Eva Blažeková
Foto: Eva Blažeková
