Scenár k filmu Children of Men mexického režiséra Alfonsa Cuaróna (Y tu mamá también, 2001, Harry Potter and the Prisoner of Azbakan, 2004) bol napísaný podľa rovnomennej knihy P. D. Jamesovej. Film sa odohráva v roku 2027. Ženy sa stali neplodnými, a na svete sa už osemnásť rokov nenarodilo ani jediné dieťa. Británia je neradostné miesto plné chaosu a útlaku, kde s ilegálnymi prisťahovalcami nazývanými „fugees” nemá nikto zľutovania.
Vzduch aj voda sú jedovaté. Medzi ľuďmi vznikli zvláštne, zúfalé kulty. „Svet sa zrútil,“ hlásajú orwellovské slogany, „len Británia sa nevzdáva.“ Starnúcim a zúfalým ľuďom ponúka vláda „samovražednú krabičku prvej pomoci“. Skupina známa pod menom Fishes plánuje vzburu proti štátnej moci. V prvých okamihoch filmu vybuchne v kaviarni na jednej z londýnskych ulíc bomba. Jedna z postáv, Theodore Faron (Clive Owen), bol za mladi radikál, teraz pôsobí zodrato a ubito. „Ani si nepamätám, kedy som naposledy cítil nádej,“ hovorí. „A určite si nepamätám, kedy cítil štipku nádeje ktokoľvek iný. Pretože v čo ešte môže človek dúfať, odkedy ženy nemôžu mať deti?“ Thea na ulici unesú zamaskovaní muži. Privedú ho k vodkyni skupiny Fishes, k jeho bývalej manželke Julian (Julianne Moore), ktorá ho požiada, aby prostredníctvom svojho bratranca, vysokopostaveného vládneho úradníka, získal cestovné povolenie. Isté dievča, Kee (Claire-Hope Ashitey), sa totiž potrebuje z neznámeho dôvodu dostať na pobrežie. Theovi za jeho službu sľúbi nemalý obnos peňazí, takže Theo súhlasí. Ukáže sa, že Kee je gravidná a Julianina skupina sa, ako sa zdá, pokúša dostať ju bezpečne pod ochranu Human Project, tajomnej organizácie, do ktorej vkladá všetku nádej pre ľudstvo. Film potom sleduje Theovu snahu chrániť Kate a jej bábätko, zatiaľ čo okolo nich navzájom bojujú teroristi, rozzúrené davy, zúfalí utečenci a brutálna moc. Theovi pomáha starnúci, veselý „hipík“ Jasper (Michael Caine), ktorý s postihnutou manželkou žije utiahnuto hlboko v lesoch.
Obrazy zo súčasnosti
Film bol nakrútený podľa románu, ktorý pred niekoľkými rokmi napísala zbožná anglikánka P. D. Jamesová. Spasiteľský podtón filmu sa nedá prepočuť („Tvoje dieťa je zázrak, na ktorý čakal celý svet,“ hovorí Caineova postava). Divák sa dozvedá, že všeobecná neplodnosť je pravdepodobne buď výsledok znečistenia životného prostredia alebo akejsi choroby, ale môže to byť aj Boží trest hriešneho ľudstva, ktoré sklamalo. Scenárista Timothy Sexton podľa všetkého v spolupráci s Owenom doplnil film odkazmi na svet po 11. septembri. Niektoré sú dosť pichľavé. Leitmotívom celého filmu je útlak ilegálnych prisťahovalcov. Imigranti žijú v klietkach na rohoch ulíc a pravidelne ich bijú. Súčasťou snahy Thea a Kee dostať sa na pobrežie a nasadnúť na loď, ktorá ich tu údajne čaká, je aj úloha preniknúť do záchytného tábora, v ktorom vládnu príšerné podmienky. Keď doň Theo s dievčaťom v noci autobusom prídu, vchádzajú do budovy, v ktorej je opäť niekoľko klietok – a tu tvorcovia filmu zámerne znázornili jednotlivé postavy v postojoch, ktoré sa preslávili vďaka fotografiám z väzenia Abú Ghraib. Autobusy, ktoré odvážajú zadržaných utečencov, sú označené výrazným nápisom Homeland Security. Thea a Kee nakoniec zachráni rómska žena, čo je tiež jeden z výstižných odkazov na súčasnosť. V jednej zo scén filmu sa Theo pokúša nájsť Kee v obytnej budove plnej civilistov, na ktorú práve v tej chvíli zaútočia vládne jednotky. Obrazy sú tu nesmierne presvedčivé a jednoznačne sa snažia divákovi sprostredkovať, aké to musí byť, keď je človek účastníkom prepadu po zuby ozbrojeného nepriateľa, napríklad amerických jednotiek v obytnom dome v Bagdade.
Režisérov pohľad
Niektoré z obrazov vo filme sú teda skutočne cenné, dojímavé a chytia diváka za srdce. Pramenia z úprimných obáv tvorcov filmu. Film je dobre zrežírovaný, Cuarón vie, čo robí. „Videl som krásne vesmírne zábery Zeme,“ hovorí Cuarón vo svojich poznámkach k výrobe filmu. „Človek tam vidí nebo a obrysy svetadielov… ale nevidí farby jednotlivých krajín tak, ako ich vidno na politických mapách. Tieto neviditeľné čiary sú vytvárané ideológiami, a to niekedy veľmi absurdnými. Kladiem si otázku, aké máme právo zatvárať dvere pred ľuďmi, ktorí sú v núdzi? Názory na tieto témy sa v Amerike a v Európe veľmi líšia. Ako sa zachováme k prisťahovalcom, utečencom či žiadateľom o politický azyl? Deje sa to práve teraz. Tá blízka budúcnosť je práve teraz. Myslím, že všetci, ktorí sme pracovali na tomto filme, zastávame názor, že sociálnu a politickú skúsenosť môžeme sprostredkovať len vtedy, ak sa nám podarí sprostredkovať skúsenosť ľudskú. Treba tu viac súcitu než ideológie.“ Súcit by sa nám bez pochyby naozaj zišiel. V rozhovore pre MovieWeb Cuarón vysvetľuje: „Keď vidíme Guantánamo a Abú Ghraib, sú to narážky na to isté, čo boli ako koncentračné tábory počas druhej svetovej vojny. Dívam sa veľmi pochmúrne nie do budúcnosti, ale na prítomnosť. Do budúcnosti sa dívam s nádejou… Verím, že tu prebieha evolúcia, evolúcia ľudského porozumenia, ktorá sa odohráva v najmladšej generácii. Myslím si, že najmladšia generácia, generácia, ktorá ešte len príde, je tá, ktorá prinesie nový pohľad na veci.“
Mať nádej je dobré, ale ešte lepšie je mať nádej na základe nejakej podstatnej a dobre premyslenej predstavy. Problémom je, že rôzne prvky filmu celkom nedržia pokope. Pozoruhodné fragmenty ostávajú fragmentmi a strácajú tak veľa zo svojej sily. Cuarón si dáva veľmi záležať na tom, aby presvedčil verejnosť, že nenakrútil sci-fi. Children of Men je podľa jeho interpretácie skôr úvahou o súčasnosti a potenciálne blízkej budúcnosti. Ďalej zdôrazňuje, že represívnym režimom nemusí byť nutne diktatúra, lebo „sama skutočnosť, že máme demokraciu, ešte neznamená, že ľudia si vyberajú to, čo je správne alebo spravodlivé.“ Čo sa týka útlaku prisťahovalcov a žiadateľov o azyl, Cuarón opäť zdôrazňuje, že vlády „boli, to treba opäť zdôrazniť, demokraticky zvolené. Nedá sa povedať, že je tu nejaký netvor, ktorý je za všetko zodpovedný, niekto ako Hitler. Je to demokraticky zvolená pozícia. Ako ľudstvo rozhodujeme sami.“ Ekonomická neistota či vplyv médií určite hrajú dôležitú úlohu. Hovoriť však o útoku na prisťahovalcov a utečencov ako o „demokratickej voľbe“ je veľmi scestné. V skutočnosti voliči nemajú veľkú právomoc rozhodovať v takýchto záležitostiach.
Nejasné korene
Film Children of Men sa nijako nepokúša vysvetliť, ako sa britská spoločnosť stala takou krutou. Útlak prisťahovalcov akoby vôbec, či len málo súvisel so všeobecne neradostnou ekonomickou situáciou. Zdá sa, akoby bol len čistým dôsledkom zlovoľnosti. Nanešťastie toto nie je ojedinelá chyba. Rovnako sa ani Stevenovi Spielbergovi vo filme Minority Report, ani Jamesovi McTeigueovi v V For Vendetta nepodarilo uveriteľne vysvetliť, prečo očakávajú takú budúcnosť, akú vo svojich filmoch zobrazujú. Predtuchy umelcov o tejto možnosti a podobe vojensko-policajného režimu sú oveľa pokročilejšie, ako ich vhľad do faktorov, ktoré k nemu vedú.
Prednosti a slabiny filmu Children of Men do veľkej miery súvisia so spoločenským procesom. Niektoré prvky v rámci všeobecného filmového priemyslu reagujú na skutočné udalosti, na narastajúcu krutosť v mene „vojny proti terorizmu“ či na krutosť rôznych vládnucich režimov, či už sú „demokratické“ alebo nie. Pociťujú skutočnú, ale nejasnú naliehavosť. Politická situácia v Mexiku, kde skorumpovaná a všeobecne nenávidená politická smotánka manipuluje s voľbami podľa ľubovôle a je celkom ľahostajná k utrpeniu obyvateľstva, je možno zvlášť odporná. No hoci tvorcovia filmov reagujú na pálčivé témy, nedokážu pritom prekročiť vlastný tieň. Do veľkej miery im chýba politické a historické vzdelanie, zastávajú preto veľa protirečivých a nedôsledných názorov na spoločnosť. Vzniká zmes z trošky pacifizmu, trošky radikálnejšieho slovníka, ktorý „odkukali“ od svojich rodičov či starších súrodencov z generácie roku 1968. Takýto eklekticizmus občas vedie k tomu, že sa sem zamieša aj veľa nezmyslov.
Tvorcov filmov, ktorí boli v deväťdesiatych rokoch viac-menej spokojní, na súčasnom stave spoločnosti tu a tam niečo znepokojuje, ale dôsledne odmietnuť spoločenský poriadok ostáva pre väčšinu z nich niečím nepredstaviteľným. Navyše sú súčasní filmoví umelci intelektuálne leniví. Okrem toho sú vo väčšine prípadov za svoje úsilie odmeňovaní nemalými sumami peňazí, a to hrá, ako všetci vieme, dôležitú úlohu. Takže súcit a úprimnosť sa mieša s túžbou vystavovať sa na obdiv.
Niektoré okamihy filmov sú hlboko dojímavé, ale zároveň sa objavuje priveľa ligotavých bublín. Technickými zázrakmi sa to tu len tak hemží, ale myšlienky nie sú zvlášť silné. Scenáristi a režiséri sú spokojní, keď objasnia jednu-dve veci a nechajú to tak. Napínavé scény sú dokonale vypracované, ale výpoveď skrytá za nimi je neveľká.
Keďže dialógy nie sú presvedčivé, musia sa tvorcovia opäť uchýliť k akčným prvkom, lebo nemajú toho zase toľko čo povedať. Filmy sú všeobecne príliš akčné a zároveň myšlienkovo podvyživené. Divákovi sa pri odchode z predstavenia mihajú pred očami jednotlivé obrazy, lebo filmy hovoria o skutočných a vážnych problémoch, ale chýba odhodlanie dopátrať sa pravdy, i hlbšie pochopenie spoločenského procesu. A to hovorím o tých lepších filmoch predchádzajúcej filmovej sezóny.
Autor je filmový kritik
Children of Men
Réžia: Alfons Cuarón
Scenár: Alfons Cuarón a Timothy J. Sexton
Podľa rovnomennej knihy P. D. Jamesovej
Zdroj: World Socialist Website (http://www.wsws.org/articles/2007/jan2007/chil-j13.shtml)
Vychádza so súhlasom pôvodného vydavateľa
Preložila a upravila Svetlana Žuchová
