Chceme ovplyvňovať veci verejné

Ľubica Rozborová, predsedníčka Mladých sociálnych demokratov, chce mladých presvedčiť, že solidarita nie je charita a globálne otepľovanie nie je žart Jej najväčšou vášňou je cestovanie. Na svojom cestovateľskom konte má viac ako 25 krajín. Každá krajina je podľa nej výnimočná, ale za najväčší zážitok považuje Rusko, Turecko a Tunis. Má rada nekonečné filozofické rozhovory a zo všetkého najviac neznáša nespravodlivosť. Dlhodobo sa venuje problematike vstupu Turecka do Európskej únie a rozhodne si nemyslí, že na túto otázku existuje v tejto chvíli jednoznačná odpoveď. Takisto sa zasadzuje o striktné oddelenie cirkvi od štátu a verí, že cestou k zbúraniu predsudkov a stereotypov v slovenskej spoločnosti je práve skvalitnenie vzdelávania mladých ľudí na všetkých úrovniach. V roku 2005 viedla stredoškolákov do štrajku proti reforme maturity, bola zakladateľkou Študentskej rady stredných škôl a dlhodobo sa venuje ľudským právam. V roku 2006 sa stala predsedníčkou Mladých sociálnych demokratov a od júla minulého roka pôsobí ako dobrovoľníčka vo francúzskom mestečku Crest. S HOSŤKOU SLOVA SA ZHOVÁRAL KAROL HUTYKA Zdá sa, že mladí ľudia sú na Slovensku čoraz pasívnejší a apatickejší. Čo motivuje teba pracovať v treťom sektore? – Verím, že to, čo robím, má zmysel. Okrem toho, mám rada svoju prácu, pretože si myslím, že je to jedna z ciest, ako niečo ovplyvniť. A ja nemám rada, keď o mne rozhodujú iní! Netvrdím, že sa to vždy podarí, ale ak by som sa prestala snažiť, tak by som to už viac nebola ja. A takisto sú to ľudia, s ktorými pracujem. Vzájomne sa povzbudzujeme a presviedčame jeden druhého, že to čo robíme, má zmysel, že ideme ďalej a nevzdávame sa. To je veľmi dôležité, ten pocit, že človek nie je sám. Okrem toho, neviem si predstaviť život bez stresu a prebdených nocí za počítačom, čo práca v tomto sektore jednoznačne zaručuje. (Úsmev.) Ako vidíš občiansky aktivizmus? Je to cesta, ako niečo ovplyvniť? Dá sa vôbec ísť proti mašinérii politických a podnikateľských záujmov? – Rozhodne áno. Dnes sa hovorí, že médiá majú kontrolovať politikov v ich činnosti, ale kde sú občania? Prečo sa občania tak málo vyjadrujú k tomu, čo sa ich výsostne dotýka? A keď sa vyjadrujú, tak je to väčšinou, prepáčte za výraz, v krčme pri pive. Mám pocit, že v slovenskej spoločnosti vládne dosť silný nezáujem. Akoby ľudia neverili tomu, že môžu niečo ovplyvniť… Ale s tým treba bojovať, spoločnosť nemôže fungovať na princípe – o nás, bez nás. Nemôžeme predsa ísť voliť raz za štyri roky a potom, keď sa nám niečo nepáči, zvaliť vinu na tých, čo sedia v parlamente. Ale ako? Viackrát sme sa stretli s neúspechom občianskych aktivít. Spomeňme napríklad snahu o zrušenie dvoch percent z daní. – Zas úplne zlý začiatok. Prečo sa na Slovensku sústreďujeme len na to, čo sa nepodarilo? Prečo sa radšej vzájomne nepovzbudíme príkladmi, kedy sa občanom niečo podarilo ovplyvniť? Nie som idealistka, takže poviem na rovinu, že sám toho človek veľa nezmení. Ale práve preto je potrebné, aby ľudia hľadali spoločné ciele, nebáli sa spojiť sily a bojovať za to, čomu úprimne veria. Pamätáte si na to, ako sa študentská obec zmobilizovala a vyhlásila štrajkovú pohotovosť proti spoplatneniu vysokého štúdia? Tá aktivita mala hĺbku, myšlienku a z ľudí bolo cítiť, že sa len tak ľahko nevzdajú. A tak aj napriek opakovanému úsiliu vlády a ministra školstva bolo školné pochované. Ale i tak, musíš uznať, že mladí ľudia sú vo všeobecnosti málo aktívni… Prečo? – Áno, to vôbec nepopieram. Problém však vidím v širšom kontexte. Je to niečo ako začarovaný kruh, ktorý jednoznačne musíme niekde preseknúť. Z našej spoločnosti sa čím ďalej, tým väčšmi stáva iba akási konzumná spoločnosť. Sme schopní sledovať to, čo nám médiá predsunú a strácame schopnosť výberu a utvárania vlastného názoru. Vidím veľkú chybu aj v školstve. Vyžadujeme od študentov, aby vedeli veľa faktov, namiesto toho, aby sme ich učili myslieť a chápať veci v súvislostiach. Samozrejme, existujú výnimky, ale ľudia sa v tejto dobe sústavne naháňajú za peniazmi, ktoré sa stali všeobecným predpokladom úspešnosti. Sme schopní tráviť v práci neskutočné množstvo času, aj napriek tomu, že máme rodiny. A najsmutnejšia výhovorka – veď to robím pre rodinu. Potom nemáme čas na deti, a tak ich len posadíme pred televízor alebo počítač a koniec. Tieto prostriedky by im mali dať možnosť na vzdelávanie, na rozširovanie obzorov, ale nie je to tak. Na scénu prichádza americká ,,kultúra“. Dospievajúca mládež nemá poriadne ani možnosť vyberať si. Jediné, čo vidia, je agresivita a honba za peniazmi. Takže nie je to iba na učiteľoch v školách, ale aj na rodičoch, aby sa neuspokojili s takzvaným trendom odkladania detí v domnienke, že to robia pre ne. A čo sa s tým dá konkrétne robiť? – Cestu vidím v skvalitnení vzdelávania mladých ľudí na všetkých úrovniach. V školách aj mimo školy prostredníctvom tzv. neformálneho vzdelávania. A v neposlednom rade, mladým ľuďom treba dať pocit, že ich názor nás zaujíma a sme ochotní s ním pracovať, nie ho iba vypočuť. Učiť mladých ľudí vytvárať si vlastný názor na základe relevantných faktov, dať im možnosť pochopiť veci v kontexte a naučiť ich vnímať aj iné farby, ako sú biela a čierna. Nedávno sa na Slovensku opäť rozpútala široká diskusia o registrovanom partnerstve. Podpredseda vlády Dušan Čaplovič sa k tejto téme síce vyjadruje pozitívne, no premiér Fico sa už nechal počuť, že má iné starosti, ako sa zaoberať homosexuálmi. Nie je to paradoxné, že ani pri vláde, ktorá vyznáva sociálno – demokratické hodnoty, nemá tento zákon zelenú? – Jednou z programových priorít Mladých sociálnych demokratov je aj odstránenie akejkoľvek diskriminácie zo spoločnosti. Odmietame tabuizovanie alebo dokonca vulgarizovanie témy zavedenia inštitútu životného partnerstva do slovenského právneho poriadku. Práve preto oceňujeme iniciatívu pána podpredsedu vlády, ktorý o téme hovorí otvorene. Mali by sme si uvedomiť, že Slovensko sa musí vysporiadať s mnohými vážnymi problémami, ale popritom nemôžeme zabúdať ani na iné, žiaľ nazvem ich – nepopulárne témy. Jednou z nich je práve zavedenie tohto inštitútu, čo jednoznačne vyplýva z hodnôt sociálnej demokracie. Myslíš, že sa verejná mienka na Slovensku v tejto otázke už posunula dopredu? – Často sa stretávam s názorom, že slovenská spoločnosť nie je na niečo takéto pripravená, pretože je veľmi silne kresťansky založená. Ja sa však pýtam – ak je tak kresťansky založená, nemala by byť o to tolerantnejšia? Príkladom by nám mohla byť aj situácia v Českej republike, kde za návrh zákona o registrovanom partnerstve hlasovala aj KDÚ-ČSL. Keď sa porovnávame napríklad so Španielskom, kde je 95 percent obyvateľov kresťanov, mali by sme sa zamyslieť, prečo oni dokázali odstrániť túto diskrimináciu a my sa tomu stále, pre mňa nepochopiteľným spôsobom, vyhýbame. Myslím si, že takéto odkladanie a dusenie problému neprispeje k jeho riešeniu, ale práve naopak, môže spôsobiť jeho silný výbuch. Čo všetko ešte treba urobiť, aby Slovensko plnoprávne rešpektovalo sexuálne menšiny? – V prvom rade treba pracovať na búraní predsudkov a stereotypov. Stále si myslíme, že homosexuáli sú akousi hrozbou pre spoločnosť. Ale prečo? Tvárime sa, že to robíme v záujme spoločnosti, pretože zavedenie životného partnerstva oslabí inštitút rodiny. Výskumy potvrdili, že ani v jednej krajine, kde bolo registrované partnerstvo alebo manželstvo homosexuálnych párov zavedené, neklesol počet uzatvorených manželstiev heterosexuálnych párov. Takisto v dôsledku zavedenia tohto inštitútu neklesla pôrodnosť. Tak prečo? Pretože prvotným a najdôležitejším poslaním manželstva je plodenie detí a keďže toto homosexuálne páry nemôžu, nemôžu spolu uzavrieť zväzok? Bola by som rada, ak by sme sa spoločne pozreli okolo seba a som si istá, že nájdeme mnoho manželských dvojíc, ktoré túto dogmu poprú. Dlhodobo spolupracujeme s organizáciou Iniciatíva Inakosť, ktorá robí úžasnú prácu, pretože sa nebojí otvárať túto tému na verejnosti. To je začiatok na možné nasledujúce kroky. Jeden návrh zákona sme už síce na Slovensku mali, nebol však úspešný. Ako vidíš priechodnosť tohto zákona a hlavne kedy? – V tomto volebnom období to nevidím reálne, ale MSD urobí všetko preto, aby to bolo čo najskôr. Dlhoročne sa zasadzuješ za ľudské práva v rôznych mimovládnych organizáciách. Často upozorňujete na porušovanie týchto práv najmä za hranicami Európskej únie. O čo lepšie je na tom Európa? Netýka sa diskriminácia, rasizmus či xenofóbia aj nás? – Nepovedala by som, že štáty EÚ sú na tom lepšie alebo horšie. Ide o to, že hovoríme o inej úrovni riešenia ľudsko-právnych otázok. V Európskej únii ľudia majú možnosť dožadovať sa svojich práv, môžu ísť až do Štrasburgu. Riešime to, aby sme zo spoločnosti odstránili diskrimináciu, aby sme zabezpečili integráciu imigrantov do, atď. V krajinách tretieho sveta riešime to, aby ženy neboli ukameňované alebo upálené vlastnou rodinou za to, že sa niekomu nepáčilo, čo povedali. Aby desaťročné deti neboli odtrhnuté od svojich rodín a nútené zabíjať vlastných priateľov. Je to veľmi zložitá otázka, ktorá vyplýva nielen zo sociálnych, ale aj kultúrnych odlišností. Treba si však uvedomiť, že ľudské práva sú univerzálne, a preto sa treba opierať o Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijatou OSN, či už v Európe alebo za jej hranicami. Aké sú ohlasy slovenskej verejnosti na upozorňovanie na tieto problémy? Zdá sa, že Slováci sa o zahraničné témy nezaujímajú. Ako reagujú ľudia na ulici, keď k nim prídeš napríklad s petíciou za zatvorenie väznice v Guantáname, či za podporu zrušenia trestu smrti? – Nemám rada zovšeobecňovanie, ale väčšinou sa stretávame s nezáujmom. Reakcie typu – Kto pomôže mne? Kuba je ďaleko, my s tým nič neurobíme – sú na dennom poriadku. Preto si myslím, že zo slovenskej spoločnosti sa do veľkej miery vytráca solidarita. Ťažko sa vysvetľuje ľuďom, že my od nich nechceme charitu, nechceme, aby nám prispievali do kasičky. Iba ich žiadame, aby prejavili solidaritu s človekom v núdzi, ktorý nemá možnosť brániť sa alebo odvolať sa do Štrasburgu, no napriek tomu ten jeden podpis mu môže pomôcť, aby ho vo väzení neoblievali studenou vodou alebo aby ho neubili na smrť. V súčasnosti žiješ už viac ako pol roka vo Francúzsku ako dobrovoľníčka. Prečo Francúzsko a ako si sa tam dostala? – Francúzsko bolo pre mňa z viacerých dôvodov vždy príťažlivé. Najviac zo všetkého asi preto, že som chcela nahliadnuť práve do tejto kultúry, čo sa mi s pomocou mojich francúzskych priateľov do veľkej miery podarilo. Toto nahliadnutie mi umožnilo rozumieť mnohým veciam v širšom kontexte. A ako som sa tam dostala? Bola to francúzska nezisková organizácia, ktorá ma oslovila s ponukou na spoluprácu. Vycestovala som prostredníctvom programu Európskej komisie – Európska dobrovoľnícka služba na jeden rok. Čo o nás vedia Francúzi? Tiež si nás mýlia so Slovinskom a pýtajú sa ťa, či máme internet a mobilné telefóny? – Skúsim to vystihnúť čo najobjektívnejšie. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí vedeli o Slovensku pomerne veľa. Boli to väčšinou učitelia v školách, kde pracujem alebo politicky aktívni ľudia. Pomerne veľa znamená, že vedeli, že sme boli Československo, že sme boli súčasťou komunistického bloku a že hlavné mesto je Bratislava. To sa mi však veľmi často nestáva. Ak sa ma niekto spýta, či je hlavné mesto Praha, považujem to za úspech. Mobilný telefón mám väčšinou položený na stole, takže to sa ma zatiaľ nikto nespýtal. Ale keď ma pozvali do regionálneho rádia, spýtali sa ma, či už som niekedy videla mikrofón, tak som odpovedala, že u nás je to bežné, ale že ma milo prekvapili práve oni so svojou technickou vyspelosťou. (Smiech) Spomínala si, že pracuješ v škole. Čo konkrétne robíš? – Spolupracujem s viacerými neziskovými organizáciami, štátom financovanými inštitúciami a strednými školami. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že informujem o Európskej únii, o možnostiach mládežníckej mobility v rámci krajín EÚ ale i mimo nich a pracujem na európskych projektoch. Môžeš spomenúť nejaké konkrétne aktivity, na ktorých pracuješ? – Momentálne prebiehajú tri zásadné aktivity. Pracujeme na veľkom projekte so Španielskom, Nemeckom, Rumunskom a Anglickom. Cieľom projektu je vzdelať mladých ľudí, ale i širokú verejnosť v oblasti trvalo udržateľného rozvoja. Konkrétny výstup má byť stavba veterných elektrární európskym tímom zloženým zo študentov technických škôl. Ďalšou aktivitou je povzbudenie občianskej participácie na politických rozhodnutiach pred blížiacimi sa voľbami. Usporadúvame diskusné večery pre širokú verejnosť. Akurát pripravujeme večer na tému Prečo voliť? – a ako náš hlas ovplyvní bežný život. A tretia aktivita je usporiadanie mládežníckej výmeny so Slovenskom. Hlavnou témou je diskriminácia na základe sexuálnej orientácie. Ako prebieha tvoj bežný „dobrovoľnícky“ deň? – Nič také neexistuje (úsmev). Nijaký bežný deň, nijaký stereotyp. Pracujem vo viacerých organizáciách a pracovný život rozhodne nie je nudný, fádny alebo pokojný. Nazvala by som ho rýchlym, zmysluplným a plným úsmevných i náročných chvíľ. Jedna vec však na začiatku ktoréhokoľvek dňa zostáva rovnaká, nech sa deje čokoľvek. Ktorá? – Ranná káva. Aké je žiť v inej krajine? Nechýba ti domov? – Samozrejme, že chýba. Chýba mi rodina, priatelia, vlastná posteľ s mojím úžasným matracom… Dala som si poslať aspoň môj termopaplón (úsmev). Fakt je, že som mala šťastie. Narazila som na úžasných ľudí, ktorí absolútne chápu moju situáciu cudzinky a rešpektujú môj uhol pohľadu na veci, aj keď je niekedy odlišný od toho ich. Prvé mesiace boli ťažké, ale dnes už viem, že je to nenahraditeľná skúsenosť. Myslíš si, že je dnes ťažké pre mladého človeka vycestovať za hranice a žiť tam dlhší čas? Čo vlastne ponúka Európska únia na podporu mládežníckej mobility? – Európska únia, OSN, ale takisto mimovládne medzinárodné organizácie ponúkajú neskutočne veľa programov na podporu mládežníckej mobility na účely rozvoja dobrovoľníckej práce, ale i na účely štúdia. Problém nie je, že by tieto programy neexistovali. Problém je nedostatočná informovanosť mladých ľudí o týchto možnostiach. Nájsť inštitúciu, na ktorú sa môže mladý človek obrátiť, aby získal relevantné informácie, je veľmi komplikované. Francúzsko sa v posledných rokoch zmieta v problémoch s imigrantmi. Rezonuje táto téma vo verejnosti stále alebo len vtedy, keď vypuknú nepokoje na predmestí Paríža? – Samozrejme, že keď vypuknú nepokoje v Paríži, počuť o tejto téme hlasnejšie. Ja osobne však vidím problém v tom, že sa hovorí veľa práve o dôsledkoch a veľmi málo sa hovorí o príčinách zložitosti integrovania imigrantov do danej spoločnosti. Ako ale chcete vyriešiť problém bez toho, aby ste pochopili jeho korene? V médiách sa prevažne hovorí o negatívnych stránkach imigrácie, čo len povzbudzuje verejnú mienku, ktorá už i tak nie je veľmi priaznivo naklonená voči imigrantom. Na chvíľku zasa nepokoje utíchnu, ale téma sa nemôže vytratiť. Treba, aby verejnosť pochopila, že integrácia imigrantov je počiatočným krokom k spokojnej multikultúrnej spoločnosti. Teraz je táto téma obzvlášť citlivá. Súčasný francúzsky prezident je dosť zaujatý voči imigrantom. A to som, dovolím si tvrdiť, povedala veľmi diplomaticky. Mnohé opatrenia, ktoré nastolila súčasná francúzska vláda, sú podľa môjho názoru veľmi poburujúce. Ako konkrétny príklad môžem uviesť môjho známeho z USA, ktorý býval vo Francúzsku viac ako štyridsať rokov a pred niekoľkými týždňami musel opustiť krajinu. Je medzi Slovenskom a Francúzskom veľký rozdiel? – Tak ako na Slovensku, nájdete tu dobrých, inteligentných, vzdelaných ľudí, ale i zlodejov a darmožráčov. Mienka o krajine závisí do veľkej miery od ľudí, s ktorými ste v kontakte. Ja vidím jeden veľký rozdiel. Vo Francúzsku ľudia viac veria, že majú možnosť ovplyvňovať dianie. Na Slovensku túto vieru majú skôr mladí ľudia, pričom vo Francúzsku mladí ľudia akoby niečo také ani nepoznali. V mimovládnom sektore chýba mladý svieži vietor a na európskych projektoch vidíte pracovať 60- ročných ľudí na dôchodku. Viete si to predstaviť na Slovensku? Akí sú Francúzi ako ľudia? – Najväčší rozdiel cítim asi v štýle práce. Som zvyknutá, že prácu prekonzultujem, urobím, prednesiem kolegom a v prípade potreby doplním. Oni sú však mnohokrát schopní niekoľko dní diskutovať len o tom, ako začať, kým reálne začnú. Spočiatku som si na to veľmi ťažko zvykala a poriadne ma to vytáčalo. Potom som však začala pozorovať, že tu nejde len o prácu, ale vo všeobecnosti mám pocit, že si veci radi komplikujú a myslia si, že čím sú komplikovanejšie, tým sú lepšie. Samozrejme, aj tu existujú výnimky. Každá vláda sa u nás snaží zoštíhľovať štátnu správu. Ako sú na tom Francúzi? – Tak na to odpoviem veľmi stručne. Ak mi ešte raz niekto povie, že na Slovensku je byrokracia, tak mu odporučím presťahovať sa do Francúzska! Francúzsko je okrem beaujolais a roquefortu povestné aj nespočetným množstvom štrajkov. Dotýka sa to občas aj teba? – V novembri 2007 bolo 15. výročie založenia ECOSY (Európska strešná organizácia mladých sociálnych demokratov). Stretnutie pri tejto príležitosti bolo v Haagu, v Holandsku. Rozhodla som sa cestovať vlakom do Bruselu a z Bruselu s českými kolegami autom do Haagu. To som však ešte nevedela, že v deň mojej cesty bude jeden z najväčších štrajkov dopravy vo Francúzsku. Väčšina Francúzov mi neodporúčala ani skúšať cestovať, vraveli, že je to nemožné, z juhu do Paríža išiel jeden vlak za deň, na ktorý vraj nemám šancu zohnať lístok a keďže v Paríži som mala na prestup z jednej stanice na druhú pol hodiny a parížske metro bolo v štrajku, vraveli, že ak sa rozhodnem predsa len vyraziť, dajú mi aspoň adresy priateľov v Paríži, aby som mala kde prespať. Kúpila som posledný lístok, na vlak do Paríža, do Bruselu som docestovala, trvalo mi to namiesto štvorhodinového priameho spoja trinásť hodín, musela som meniť lístky, doplácať za cestu, ale docestovala som. Takže áno, dotýka sa to aj mňa. Máš pocit, že majú tieto ich aktivity zmysel? – Teraz by som mala povedať, že som na nich veľmi naštvaná? A si? – Úprimne povedané, v ten deň som bola. Kto by nebol? Ale prinútilo ma to zamyslieť sa. Postavili sa za svoje práva, upozornili širokú verejnosť na problém, dosiahli to, čo chceli. Nevzdali sa a dokázali to, čo si vytýčili za svoj cieľ. Takže moja odpoveď znie – áno, ich aktivity rozhodne zmysel majú. Toto je práve jeden z faktorov, ktorý mi len potvrdzuje, že vo Francúzsku je vo všeobecnosti omnoho väčšia viera v možnosť zmeniť aj politické rozhodnutia prostredníctvom občianskej participácie, ako na Slovensku. Mladí sociálni demokrati (predtým Mladá demokratická ľavica) sú občianske združenie, ktorého prakticky na Slovensku pôsobí už takmer 17 rokov. Za toto obdobie prešlo všeličím. Ty si na jej čele už rok a pol. Kam sa posunulo MSD za ten čas? – Dalo by sa povedať, že sme začali od nuly. Kontaktovali sme starších členov, ktorí mali záujem aktivizovať sa, obnovili staršie kluby a potom sme začali oslovovať nových mladých ľudí, o ktorých sme od našich partnerov vedeli, že sú motivovaní zasadzovať sa za sociálno-demokratické hodnoty prostredníctvom aktivít príznačných pre mládežnícku politickú organizáciu. V oblasti ekonomickej sme museli tiež tvrdo pracovať. Rovnako sme si museli ujasniť, s akými ďalšími organizáciami bude MSD spolupracovať, aké sú jej vízie, aké oblasti chce ovplyvňovať. Na to potrebuje partnerov. Mnohé vzťahy s inými organizáciami boli zamrznuté a bolo treba ich oživiť. Dnes môžem povedať, že MSD obnovilo spoluprácu s nadáciou Friedrich Ebert Stifftung, už rok a pol úzko spolupracujeme s Iniciatívou Inakosť, organizáciou AKO (Alternatíva-Komunikácia-Občania), Štrajkovým výborom študentov, Radou mládeže Slovenska a pracujeme na obnovení spolupráce s Ľuďmi proti rasizmu. Takisto pri novelizácii zákona o vysokých školách bolo MSD schopné okamžite odborne reagovať a vďaka spolupráci so stranou Smer-SD naše pripomienky brali do úvahy a predniesli sa v Národnej rade. A čo oblasť zahraničia? – V oblasti zahraničia môžem hovoriť o dvoch vzájomne prepojených aktivitách. Prvou sú vzdelávacie mládežnícke projekty a druhou politická kooperácia. V rámci mládežníckych štruktúr sa obnovila spolupráca s krajinami V4. Prvá spoločná aktivita bol seminár na tému politická kultúra v strednej Európe organizovaná českými MSD. Ďalšia by sa mala odohrať na Slovensku. Témou má byť zamestnanosť mladých ľudí v krajinách strednej Európy. V Bratislave sa konal seminár, ktorého hlavná téma bol boj proti pravicovému extrémizmu. Takisto výborne funguje spolupráca s českými partnermi a keďže neexistuje jazyková bariéra, vzájomne sa prizývame na naše aktivity a takisto spoločne konzultujeme európske otázky. V súčasnosti pracujeme na nadviazaní užšej spolupráce s francúzskymi sociálnymi demokratmi. Veľmi dôležitá spolupráca, ktorá by sa mala v najbližšom období obnoviť je so slovenskou sociálno-demokratickou delegáciou v Európskom parlamente, kde sme intenzívnejšie začali komunikovať s europoslancom Vladimírom Maňkom. MSD je plnoprávnym členom ECOSY, čo je politický partner PES. Ako vnímajú jej členské organizácie situáciu na Slovensku? Tiež odmietajú členstvo Smer-SD v Strane európskych socialistov (PES)? – Po zostavení súčasnej vlády boli nálady rôzne. Bolo to spôsobené nedostatočnou komunikáciou a skreslenými informáciami. Dnes už môžem povedať, že väčšina členských organizácií ECOSY vníma pozastavenie členstva Smeru-SD ako dočasné. MSD čaká ďalší snem. Pravdepodobne pôjde aj o akýsi míľnik v živote MSD. Kam sa budete po sneme uberať? Bude to viac politická alebo občianska rovina? – O tejto otázke jednoznačne rozhodne snem. MSD však bolo vždy v tejto otázke veľmi zásadové. Mladí sociálni demokrati boli vždy mládežníckou politickou organizáciou. To znamená, že z tej definície sa nesmie vytratiť ani jeden, ani druhý prívlastok. Čo to znamená v praxi? – Cieľom MSD je zapájať mladých ľudí do rozhodovania v spoločnosti a ovplyvňovať veci verejné na všetkých úrovniach – v politickom, spoločenskom, ale aj bežnom živote. MSD nesmie prestať vzdelávať a motivovať mladých ľudí. Ako mládežnícka politická organizácia musí pracovať na aktivitách pre mládež, pretože to jasne vyplýva z hodnôt, ktoré vyznávame. Ak však chceme byť aj politickou organizáciou, aby sme mohli priamo ovplyvňovať dianie v spoločnosti a konzultovať zákony týkajúce sa výsostne mladých ľudí, potrebujeme politického partnera, ktorý bude chcieť vypočuť názory nás, mladú generáciu sociálnych demokratov. Zdá sa, že Mladí sociálni demokrati boli v minulosti voči Smeru akýsi, nazvime to, rezervovaní. Prečo? Ako je to dnes? – O teoretickej spolupráci s politickou stranou Smer-SD sa rozhodlo už na poslednom sneme MSD pred rokom a pol, keď bolo zvolené predsedníctvo v zložení, aké ho poznáte teraz. Dnes začína fungovať spolupráca na viacerých úrovniach. Z našej strany ide prevažne o vypracovávanie odborných analýz na témy, ktoré sa dotýkajú mladých ľudí. Akú úlohu zohráva mládežnícka politická organizácia v časoch sociálno-demokratickej vlády? – Sme mladí, ctíme si sociálno-demokratické hodnoty a máme konkrétne predstavy o tom, ako ich premietnuť do reálneho života. Takže naša úloha je jasná – vysvetľovať mladým ľuďom, čo je to sociálna demokracia. Dať im možnosť pochopiť, že solidarita nie je charita, že globálne otepľovanie nie je žart, že dodržiavanie ľudských práv je základným predpokladom fungovania demokracie, že trhová ekonomika neznamená trhovú spoločnosť, že spoplatnenie vysokého štúdia znamená porušenie rovnosti príležitostí a zároveň musíme byť tými, ktorí toto všetko budú svojim starším kolegom pripomínať. Majú mládežnícke politické organizácie ešte svoje opodstatnenie? Je to len zdanie alebo o nich naozaj nepočuť? – Vy máte pocit, že nie je počuť o mládežníckych politických organizáciách. Ja mám pocit, že nie je počuť o celom treťom sektore. A určite to nie je tým, že tí ľudia nič nerobia. Poznám organizácie a ľudí, ktorí bojujú za lepši svet každý deň a absolútne nie sú ohodnotení tak, ako by si zaslúžili. A to nehovorím o finančnom ohodnotení. A o čom teda? – O ocenení ich práce napríklad tým, že by aj široká verejnosť mala možnosť dozvedieť sa viac o ich aktivitách. Je to veľmi smutné, ale médiá na Slovensku sa zameriavajú doslova na to, kto s kým a kedy, a na kritiku súčasnej vlády. Len čo by však mali dať vedieť o nejakej hlbšej aktivite, tak sa ohradia, že to nie je mediálne zaujímavé. Ale kto rozhoduje o tom, čo je a čo nie je zaujímavé? Bohužiaľ, ľudia čítajú to, čo im noviny ponúknu a pozerajú to, čo v televízii dávajú. Stáva sa mi dosť často, že som veľmi sklamaná zo slovenských médií, ale nedávno som doslova neverila vlastným očiam. Aktivisti z Amnesty International na celom svete robili pokojný protest za zatvorenie väznice Guantánamo, pretože bolo šieste výročie odo dňa, keď na základňu priviezli prvích väzňov. Slovenskí aktivisti stáli celý deň pred veľvyslanectvom USA v Bratislave a oslovovali ľudí, aby na protest zapálili sviečku na narodeninovej torte Guantánama, ktorú vlastnoručne vyrobili. Slovenské médiá ponúkli medzinárodné zábery z Austrálie a z Nemecka namiesto toho, aby ocenili, že i na Slovensku sa niekto zaujíma o dianie vo svete a bojuje za dodržiavanie ľudských práv. Bolo to veľmi smutné.