Chceme, aby sa náš názor bral do úvahy

Igor Neverov, riaditeľ sekcie Severnej Ameriky na Ministerstve zahraničných vecí Ruskej federácie Po skončení studenej vojny a rozpade bipolárneho sveta sa postupne začali meniť vzťahy a mocenské pomery v medzinárodnej politike. Rozpad Sovietskeho zväzu znamenal aj zánik vojenského paktu Varšavskej zmluvy. Naopak, jej dlhoročný súper NATO rozšíril svoje rady o krajiny, ktoré boli členmi Varšavskej zmluvy a vplyv Ruska ako nástupníckeho štátu po Sovietskom zväze výrazne upadal. V poslednom čase sa však Rusko opäť hlási o slovo a spory so Spojenými štátmi americkými sa znovu začínajú vyostrovať. Zdá sa, že najvypuklejším problémom je plán USA postaviť radar v Česku a raketovú základňu v Poľsku. O tomto spore a o pozícii a plánoch Ruska hovorí Igor Neverov. S hosťom Slova sa zhováral Radovan Geist Spojené štáty americké tvrdia, že systém protiraketovej obrany nie je namierený proti Rusku. Prečo si Ruská federácia myslí, že ho môže ohrozovať? – Systémy protiraketovej obrany boli obmedzené americko – ruskou dohodou, podpísanou v roku 1972. Vtedy sme vychádzali z logiky, že rozvoj strategickej protiraketovej obrany provokuje rozvoj útočných kapacít. A túto logiku zatiaľ nik nezmenil. Na základe týchto faktov sme proti tomu, aby Spojené štáty americké rozvíjali globálny systém protiraketovej obrany. Amerika sa však rozhodla ísť inou cestou. Vystúpila z dohody o protiraketovej obrane a to vytvára novú strategickú realitu. Naše vojenské plánovanie musí zákonite reagovať. Nemôžeme sa rozhodovať podľa toho, aký systém protiraketovej obrany stavajú Američania dnes, ale aký môže z neho vzniknúť v budúcnosti. Dnes, to treba povedať, je systém protiraketovej obrany nepotrebný. Amerika ani žiadna európska krajina nečelí hrozbám, na ktoré by mohol podobný systém reagovať. Irán nemá rakety, ktoré by mohli zasiahnuť Európu. Američania tvrdia, že na nich Irán pracuje a robia to aj niektoré iné krajiny. Preto by mohlo byť logické rozvíjať systémy protiraketovej obrany. Rusko si však myslí, že to nemusia byť systémy toho druhu, aký sa má vybudovať v Českej republike a Poľsku. Existujú prostriedky, ohraničené, ktoré na to možno použiť. Na úrovni Rusko – NATO vedieme práve dialóg o ich spoločnom využití. Globálny protiraketový systém, ktorý sa USA snažia rozvinúť, podľa nás nie je potrebný. Je podľa vás vôbec technicky možné a finančne únosné vyrobiť taký obranný systém, ktorý by akokoľvek významnejšie dokázal obmedziť ruské raketové kapacity? – Vychádzame z toho, že vojenská konfrontácia medzi našimi krajinami nemôže nastať v nijakom prípade. Žijeme v inej dobe, odlišnej od studenej vojny, a Spojené štáty americké nepredstavujú pre Rusko hrozbu. Rovnako ani Európa nie je vojenským ani politickým nebezpečenstvom. Náš raketový strategický potenciál reprezentuje pre Rusko garanciu nezávislosti. Ale žiaden racionálny politik ani predstaviteľ armády neplánuje použiť tento strategický potenciál. Problémom však je, že keď vzniká nový strategický element, je s ním potrebné vo vojenskom plánovaní kalkulovať. Ak je aj dnes americký protiraketový systém obmedzený a ako taký nepredstavuje hrozbu pre náš strategický raketový potenciál, musíme rozmýšľať o tom, ako sa to bude vyvíjať v budúcnosti. A pravdou je, že tento systém vzniká veľmi blízko našich hraníc. Okrem toho môže ruské záujmy poškodzovať aj iným spôsobom. Radar bude sledovať aj priestor nad ruským územím, a to je z hľadiska vojenského plánovania veľmi dôležité. Znamená to, že ho vnímate ako hrozbu? – Politicky ani vojensky nevnímame zo strany USA ani zo strany krajín NATO nijaké hrozby. Chceme však rokovať o plánoch Spojených štátov amerických rozmiestniť v Európe systém protiraketovej obrany. Nemyslíte si, že úsilie Spojených štátov zvyšovať vojenský potenciál je spojené len s osobou prezidenta Busha, a preto po prípadnej výmene administratívy budú niektoré z týchto plánov odložené? – O vnútropolitickej situácii v Spojených štátoch si nevytvárame nijaké konštrukcie ani nádeje. Samozrejme, že tam budú voľby, zmení sa vláda, ale dnes ešte nevieme, aká vláda to bude, či demokratická alebo republikánska. Preto musíme vychádzať z toho, že súčasná vláda plánuje vytvoriť systém globálnej protiraketovej obrany. Navyše, tieto plány sú populárne v tábore republikánov aj demokratov. Samozrejme, v budúcnosti počítame s ich možnou korekciou. A my sa usilujeme presvedčiť našich amerických kolegov, že niektoré korekcie sú potrebné. Korekcie, ktoré by reagovali na reálnu situáciu. Ale v súčasnosti ale niet takých vojenských hrozieb, na ktoré chce súčasná administratíva systémom protiraketovej obrany reagovať. Podčiarkujem však, že my vedieme rokovania s našimi partnermi v Spojených štátoch bez ohľadu na to, aká politická strana vládne v Bielom dome. Rokujeme s vládou krajiny, nie s politickou stranou. Spojené štáty tvrdia, že systém je namierený proti krajinám ako Irán či Severná Kórea, ktoré by mohli použiť balistické rakety s jadrovými hlavicami na útok proti USA alebo Európe. Ruská federácia navrhla Washingtonu ako alternatívu k stavbe radaru a raketovej základne v Českej republike a Poľsku spoluprácu a využitie niektorých jej vlastných zariadení, napríklad základne v Azerbajdžane. Znamená to, že aj vy vnímate krajiny ako Irán ako potenciálnu hrozbu? – Nie, takto to nie je. Samozrejme, raketová hrozba môže vzniknúť a my musíme premýšľať o všetkých scenároch, vrátane hrozby, že sa rakety dostanú do rúk extrémistov či teroristov. V súčasnosti sú možno tieto scenáre málo pravdepodobné, ale treba priznať, že na juh od ruských hraníc vládne nestabilita a v tomto regióne sa súčasne nachádzajú rakety – a tie by mohli byť zneužité. Myslím si však, že nie je správne označovať niektoré krajiny za zdroj hrozieb. Aj Irán, aj Severná Kórea sú plnoprávnymi členmi medzinárodného spoločenstva. A ak v súvislosti s nimi existuje nejaký problém, mal by sa podľa toho riešiť. Čo sa týka Severnej Kórey, problém jej jadrového programu sa má v súčasnosti riešiť diplomatickými rokovaniami. Treba tiež povedať, že Severná Kórea dnes nepredstavuje hrozbu jadrového charakteru. Má rakety a má jadrový program, ale to možno riešiť politicky, rokovaniami a garanciami, že jadrové technológie budú použité len na mierové účely. Rusko je v princípe proti deleniu krajín na nejaké kategórie. Spojené štáty však tento postup používajú, hovoria o „darebáckych štátoch“, o krajinách podporujúcich terorizmus a nedemokratických štátoch. My si myslíme, že ak existujú problémy, mali by sa riešiť kolektívne. O akýchkoľvek krokoch by mala rozhodovať Bezpečnostná rada OSN. Ak Bezpečnostná rada prijme nejaké rozhodnutie – či už v prípade Iránu alebo Severnej Kórey – potom ho treba rešpektovať. Čiže – akékoľvek sankcie proti ktorémukoľvek režimu sa musia prijímať kolektívne. Ako v tomto kontexte vnímate politiku hrozieb, ktorou sa Spojené štáty, ale aj niektoré európske krajiny, snažia riešiť podobné potenciálne problémy? Môže to byť efektívne, ako politika „cukru a biča“, alebo to skôr tlačí režimy k ešte väčšiemu radikalizmu a zbrojeniu? – Samozrejme, uvalenie ekonomických sankcií je krajný nástroj. A opäť opakujem, o uvalení sankcií sa môže rozhodnúť len kolektívne, na pôde Bezpečnostnej rady OSN. Potom majú sankcie z hľadiska medzinárodného práva zákonný charakter. V Spojených štátoch existujú vnútroštátne zákony, ktoré im umožňujú uvaliť jednostranné sankcie. Nepovažujeme to za správne – vnútroštátne americké zákony majú dopad na medzinárodnej úrovni, majú exteritoriálny účinok. Pre nás je to však principiálna otázka – ak hovoríme o sankciách ako o krajnom prostriedku nevojenského charakteru, môžu byť len výsledkom rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Vráťme sa k protiraketovej obrane. Nakoľko je otázka stavby radaru a raketovej základne v Českej republike a Poľsku pre Ruskú federáciu symbolická? Ešte donedávna bolo Rusko považované za upadajúcu veľmoc, teraz však jeho význam opäť rastie a ruská zahraničná politika je čoraz väčšmi asertívna. A teraz, pri plánoch stavby protiraketového systému, Spojené štáty tvrdia, že bez ohľadu na blízkosť k ruským hraniciam je to čisto bilaterálna otázka ich a hostiteľskej krajiny a Ruská federácia nemá právo sa k tomu vyjadrovať. Nakoľko teda pre vás ide o otázku medzinárodného statusu Ruska? – Rozvoj dvojstranných zahraničných vzťahov, a to aj vo vojenskej oblasti, je, pochopiteľne, suverénne právo každého štátu. A my ho nemôžeme nijako obmedzovať. Ale môžeme vysloviť svoju mienku. V tomto prípade hovoríme, že aj keď ide o dvojstrannú záležitosť, ak ide o otázku, ktorá sa týka všetkých a mení bezpečnostné strategické prostredie na globálnej úrovni, chceme, aby sa náš názor bral do úvahy. Rusko a NATO sú partneri, pravidelne diskutujeme na spoločnom fóre a ako partneri môžeme prejaviť svoj názor. Nie je to zasahovanie do dvojstranných vzťahov. Vyjadrujeme sa len k otázke, ktorá sa v konečnom dôsledku týka mnohých, nielen USA a hostiteľskej krajiny. Je to teda pre vás aj symbolická otázka týkajúca sa vnímania pozície Ruska v medzinárodnej politike? – Stavba nových vojenských objektov v srdci Európy nie je symbolicky práve ten signál, ktorý by sme chceli od svojich partnerov vidieť. Z vojenského hľadiska totiž možno hrozby, pred ktorými majú tieto objekty údajne strážiť, riešiť iným spôsobom – či už rokovaniami, diplomaciou alebo kolektívnym úsilím. Symbolický význam má pre nás bezpochyby to, že v srdci Európy, blízko našej hranice, sa vyvíja prvok so strategickým potenciálom. V dlhodobej perspektíve s tým vo svojom vojenskom plánovaní jednoducho musíme počítať. A ako v Rusku túto otázku hodnotí verejná mienka? Nakoľko sa o celej záležitosti diskutuje a ako vníma stavbu objektov ruská verejnosť? – Verejnosť táto otázka zaujíma. Veľa sa o nej píše, diskutuje. Ľudia si chcú byť istí, že vo vojensko-politickej oblasti je všetko v poriadku. A ak sa v nej začne niečo diať, ak sa začínajú procesy, ktorých výsledok nie je známy, verejnosť sa o to začne prirodzene zaujímať. Neviem o tom, či sa u nás k tejto otázke uskutočnil nejaký prieskum verejnej mienky. Som však presvedčený, že u ruskej verejnosti prevláda negatívne vnímanie stavby radaru a raketovej základne. Ako v tejto súvislosti vnímate pozíciu európskych krajín? Viacerí európski politici vyjadrili zo stavby základní obavy… – Každý má právo povedať svoj názor. A pri rozhodovaní by sa mali brať do úvahy všetky hlasy. Ak vznikajú nejaké nedorozumenia, treba ich riešiť rokovaniami. Bez ohľadu na postoj Ruskej federácie k týmto zariadeniam – myslíte si, že stavba radaru v Českej republike a raketovej základne v Poľsku prispeje k bezpečnosti európskych krajín? – To nie je taká jednoduchá otázka. Teraz budem hovoriť svoj osobný názor, pretože rozliční experti si môžu myslieť rôzne veci. Myslím si, že stavba systému nijako nezvýši bezpečnosť európskych krajín, pretože dnes niet takých hrozieb, pred ktorými by mohol európske krajiny brániť. To neznamená, že nepremýšľame o príprave na budúce hrozby – lenže aj tie bude možné riešiť iným spôsobom. Blízky východ je nestabilný región, a preto vnímame, že v budúcnosti by sa hrozbou mohol stať Irán. Alebo by sa mohli objaviť nám zatiaľ neznáme sily, napríklad ak by sa k raketám a zbraniam hromadného ničenia dostali extrémisti, teroristi. No aj v tomto prípade budú existovať aj iné riešenia. Čo považujete za najhorší a najlepší scenár, akým môže prebiehať diskusia o amerických raketových základniach, a aká by bola v tomto najlepšom a najhoršom scenári ruská reakcia? – Najlepším scenárom by bolo, ak by sme v spolupráci s inými krajinami vytvorili systém garancií proti akýmkoľvek budúcim raketovým hrozbám. Môžu to byť garancie vojenského charakteru, aj politické. Po vojenskej stránke by bolo možné použiť napríklad existujúce systémy protiraketovej obrany, ktoré môžu byť mobilné, môžu reagovať na existujúce hrozby. Usilujeme sa, aby mali všetci rovnoprávny štatút. A nechceme prijímať také opatrenia, ktoré by sme v budúcnosti mohli ľutovať. Preto ponúkame spoluprácu, ponúkame použitie nášho radaru v Azerbajdžane. To je pre nás ten najlepší scenár, v ktorom sa Rusko bude cítiť spokojné, v ktorom budeme budovať skutočne hlboké, strategické partnerstvo. Negatívnym scenárom by bolo, ak by boli jednostranne vybudované objekty v Českej republike a Poľsku, a potom sa objavili plány na ich rozšírenie. Ak potom budú na území Európy budované zariadenia, ktoré budú zasahovať na územie Ruska, ktoré budú obmedzovať ruský vojenský potenciál, Rusko bude musieť prijať patričné odvetné opatrenia.