Chaotické reformy víťazov bez pokory

Minuloročné výsledky volieb do Národnej rady SR zrodili súčasnú vládnu koalíciu. Je to koalícia, ktorú od roku 1992 volilo najmenej oprávnených voličov. Iba 29,4 percenta oprávnených voličov hlasovalo za vládnuce koaličné strany. To je oproti roku 1992, keď to bolo 36,9 percenta, v roku 1994 už menej, iba 35,4 percenta a v roku 1998 najviac, až 48,5 percenta, zásadná zmena. Princípy parlamentnej demokracie však umožňujú tomuto zoskupeniu výkonne viesť Slovensko. Je to aj napriek tomu, že 70,6 percenta oprávnených voličov nie je stotožnených s programom vládnucich strán. Vládnuca moc nabrala odvahu uskutočniť zmeny, s ktorými sa nestotožňujú viacej ako dve tretiny dospelého obyvateľstva Slovenska. Už temer rok dokazuje, ako sa dajú uskutočňovať zásadné spoločenské zmeny bez podpory verejnosti. Ešte väčšou aroganciou ako iné minulé moci, ešte výraznejšou nadradenosťou a nadutou neomylnosťou. Nastala len modifikácia známeho hesla z roku 1994, že „víťaz berie všetko“. Akosi sa im pritom vytratila skúsenosť ľudstva, že víťaz bez pokory vždy napáchal veľké škody v spoločnosti. Lenže mocou opití víťazi z jesene 2002 sa rozhodli pamäť ľudstva nebrať do úvahy. Dominantné reformy vlády Výkon svojej moci založili na niekoľkých dominantných reformách. Jednou z nich je aj reforma dôchodkového systému. Zmietli zo stola koncepciu reformy, ktorú odobril minulý parlament s počtom hlasov výrazne nad 100, teda aj za podpory vtedajšej opozície a stotožnili sa s ňou aj sociálni partneri. Voči takejto koncepcii sa ozývali v roku 2001 a 2002 kruhy blízke nebankovým subjektom, rôzni finanční díleri a analytici, neoliberálni rojkovia, za výraznej podpory pravicových médií. Nová politická moc zastavila účinnosť nového zákona o sociálnom poistení, ktorý zásadne zefektívňuje systém priebežného financovania všetkých druhov sociálnych dôchodkov. Barnumskou reklamou začali ohurovať verejnosť o všelieku a výhodách plynúcich z ich stratégie. Naberali k tomu odvahu na uzatvorených diskusných stretnutiach pre vyvolených, za účasti rôznych apologétov aj zo zahraničia. Po budovateľskom a revolučnom ošiali prichádza aj čas vytriezvenia. Bilančné rovnice sú neúprosné. Dôchodková reforma nie je totiž samoúčelnou akciou pre zabezpečenie príjmov dílerov na kapitálovom trhu, či výnosov komerčných správcov aktív sporiteľov, či soliérnych politikov. Je to mimoriadne zložitý systém, v ktorom je zakódovaná minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. No nielen budúcnosť o dvadsať rokov, ale aj o polroka, rok, tri, päť, desať. Dnes žijúcich dôchodcov nie je možné vylúčiť zo spoločnosti a ani tých, čo pôjdu do dôchodku na budúci rok, či o päť rokov. Medzigeneračná solidarita je genetickým kódom ľudstva od nepamäti a nedá sa zmiesť do histórie pre eufóriu skupiny neoliberálov. Navrhované riešenia v navrhovanom novom zákone o sociálnom poistení a zákone o dôchodkovom sporení však ukázali, že je veľmi jednoduché všeobecne deklarovať zásady, ale oveľa ťažšie sa dajú vložiť do reálnej sústavy, ktorá musí byť funkčná autonómne, ale aj vcelku a to dnes, zajtra aj pozajtra. Nepriechodnosť navrhovaných riešení Našla sa príčina nedokonalosti. Nepriechodnosť navrhovaných riešení v zmenách v sociálnych dôchodkoch sa formálne deklarovala ako spor medzi urýchleným zavedením euromeny na Slovensku a navrhovaným postupom v dôchodkovej reforme. Nie je to pravdivo definovaný problém. Tento spor len naplno odhalil nepreviazanosť autonómnych zmien v jednotlivých oblastiach fungovania štátu, bez dôkladnej znalosti ich stavu, intenzita ich účinku na iné oblasti, na schopnosť a čas adaptácie občanov, ale aj jednotlivých sektorov slovenskej spoločnosti. Spor je výsledkom pochabých a halabala namiešaných zmien, ktoré sa honosne nazývajú reformami. Umením politika nie je bezducho prepísať učebnicové príklady zo zahraničnej literatúry do vládnych dokumentov, ale tvorivo a veľmi citlivo a efektívne pripraviť taký mix súboru zmien, ktoré majú kladný vplyv na vývoj hospodárstva, sociálny stav občanov, na kultúru, na medziľudské vzťahy. To však minuloroční víťazi bez pokory nevedia. Ich arogantná viera vo vlastnú jedinečnosť a ojedinelosť vo svetovom meradle, ich životná neskúsenosť a z toho plynúca samovražedná odvaha im to nedovoľuje. Spor o EURO – falošný problém Nedávny spor o tom, či rýchlo zaviesť euro, alebo šarlatánsku reformu sociálnych dôchodkov, je nepravdivým sporom. Je len jedným z vyústení praktických výsledkov mocou opitej súčasnej vlády na Slovensku. Vládne a „dynamicky“ koná bez podpory verejnosti, proti životu nielen súčasnej generácie dôchodcov, ale aj väčšieho počtu generácií. Erich Fromm v roku 1965 napísal, že pri zmenách politického systému a ekonomických krízach je každodenné rozhodovanie sprevádzané neistotou a pocitom ohrozenia. Tým vzniká živná pôda pre podporu presvedčenia, aby hlavné rozhodnutia týkajúce sa života jedinca boli postúpené vyššej autorite, či už jednotlivcovi, skupine alebo organizácii. Človek v takom prípade síce stráca slobodu, ale zato získava istotu. To je cesta k náhrade demokratických inštitúcií vládou silnej ruky, nastoľujúcej autoritatívne alebo totalitné mocenské vzťahy. Zdá sa, akoby sa táto vízia začala napĺňať aj na Slovensku. Hračičky o tajných sprisahaniach, proces čoraz väčšieho rozhodovacieho práva v rukách úzkych skupín má ďaleko k tomu, čo sa nazýva demokratická, či občianska spoločnosť. Nezáleží na tom, že tak konajú tí, ktorí mali na svojom začiatku plné ústa demokracie a občianskej spoločnosti. Víťazovi, ktorému chýba pokora, však býva víťazstvo začiatkom jeho pádu.