Chaos namiesto hudby a hudba namiesto chaosu – Komorná hudba Ladislava Kupkoviča

Nová myšlienka vývoja v 19. storočí hlboko ovplyvnila pohľad človeka na svet. Od základov zmenila prírodné i humanitné vedy a čoskoro prenikla aj do spoločenských vied a umenia. Viera v ideu vývoja a pokrok slávila úspech všade, kam vstúpila. Umelecká avantgarda 20. storočia sa zrodila v mene tejto viery i ako následok zrýchlenia spoločensko-politických premien. Nadšenie hudobnej avantgardy z dobývania neznámych priestorov sformovalo „kánon zakázaného“ (Thomas Mann), prikazujúci amputáciu celej tradície v mene neznámej budúcnosti. Tento imperatív sformoval najmä Viedenčan Arnold Schönberg v prvých desaťročiach storočia, jeho nasledovníci neakceptovali z hudobnej minulosti vôbec nič, iba tento „kánonický“ imperatív. Hudba, ktorá túto axiómu neakceptovala, nemala mať nielen budúcnosť, ale ani prítomnosť. Hudobná avantgarda sa na Slovensku rodila oneskorene koncom 50. rokov 20. storočia. Jej nositeľom bola novonastupujúca skladateľská generácia. Nadviazať na aktuálny vývoj európskej hudby a začleniť slovenskú hudbu do európskeho kontextu – to boli ciele generácie šesťdesiatych rokov. V skladateľskej generácii Zeljenku, Bergera, Bázlika, Malovca, Paríka, Pospíšila, Kolmana sa čoskoro ozval aj najradikálnejší hlas domácej avantgardy – hlas huslistu, dirigenta a skladateľa Ladislava Kupkoviča. Kupkovič bol skladateľským samoukom, nezaťaženým tradíciou kompozičnej výučby. Jeho hudobnícka prax bola oveľa pestrejšia ako prax jeho kolegov, a tak sa čoskoro stal dynamizujúcim ohnivkom celej generácie. Sformoval súbor Hudba dneška, ktorý sa stal laboratóriom pre nové skladateľské iniciatívy. Hudba dneška premiérovala nielen skladby Kupkovičovej generácie, čoskoro si ju všimli aj kľúčové osobnosti európskej avantgardy. Avantgardista Kupkovič niesol vlajku evolúcie, prijal nielen výdobytky druhej viedenskej školy, ale patril k domácim priekopníkom aleatorických hudobných koncepcií, grafickej hudby, elektronickej hudby, hudobnej koláže, hudobného divadla i happeningových podujatí. Radikálnosť jeho nonkonformizmu vzbudzovala úžas i strach. Po okupácii našej vlasti Kupkovič emigroval do Nemeckej spolkovej republiky. Normalizácia odstránila nielen idey a výdobytky hudobnej avantgardy, vymazala aj meno Kupkovič z dejín slovenskej hudby. Kupkovič bol odsúdený za trestný čin opustenia republiky, jeho diela sa dôsledne tabuizovali, Hudba dneška ukončila svoju činnosť. Počas normalizácie som sa stretol s jeho dielom len trikrát – sovietsky huslista Gidon Kremer zahral na recitáli v bratislavskej Redute ako prídavok Kupkovičov Souvenir, tú istú skladbu vsunula neadaptabilná Věra Chytilová anonymne do svojho filmu Faunovo velmi pozdní odpoledne a u Hansiho Albrechta som počul Kupkovičovu autorskú platňu. Tu sme sa aj po prvýkrát osobne stretli v roku 1988, keď si spolu s Hansim zaspomínali na vlastne prvý domáci súbor pre Novú hudbu. Bolo to sláčikové trio KAF (Kupkovič, Albrecht, Filip), ktoré vzniklo v roku 1957. V jeho repertoári boli diela autorov druhej viedenskej školy i aktuálne domáce avantgardné kompozície. Hudobná avantgarda si verila, no jej výtvory si získali neveľkú spoločenskú dôveru a otvorené nepriateľstvo hlavných európskych totalít 20. storočia. „Chaos namiesto hudby“ – tak sa nazýval článok, ktorým sa roku 1936 začalo prenasledovanie súčasnej hudby v Sovietskom zväze. V nacistickom Nemecku mníchovskú výstavu „degenerovaného umenia“ („Entartete Kunst“) z júla 1937 nasledovala výstava „Entartete Musik“, otvorená 24. mája 1938. Avantgarda tu získala politické nálepky kozmopolitného protiľudového či židoboľševického degenerovaného umenia a jej predstavitelia boli vystavení rôznym podobám násilia. Po druhej svetovej vojne a po skúsenostiach s nacizmom si západná spoločnosť už nedovolila autoritatívne obmedzovať umeleckú slobodu, no stalinizmus prešiel roku 1949 prostredníctvom Ždanova do druhej fázy masírovania umenia, ktorá tentoraz zasiahla celý východný blok. Vývoj umenia v Európe rozdelenej železnou oponou postupoval neúprosne divergentne. Štátna starostlivosť o hudbu zasadila predmet svojho záujmu do kontextu „všezahŕňajúcej“ ideológie. Domáca umelecká vzbura šesťdesiatych rokov bola tiež vzburou voči pozostatkom stalinizmu a snažila sa spochybniť koncept socialistického realizmu. No následná normalizácia v umení u nás na dlhé roky fixovala vnútený status quo. Ideologizácia umenia vnútená politikou vytvárala neprekročiteľné bariéry. Rozdelená umelecká Európa sa už len veľmi ťažko dorozumela. Idea vývoja sa zavŕšila v umeleckej explózii šesťdesiatych rokov. Všetky hranice boli už dosiahnuté. Hlavní predstavitelia avantgardy si začali uvedomovať možnosť odlišných pohľadov na fenomén hudby – zrodila sa postmoderna. Kým domáci slovenskí skladatelia, postihnutí normalizáciou, udržiavali uprostred represívnej spoločnosti ohníček viery v evolúciu, lebo strata tejto viery znamenala ohrozenie ich osobnej integrity i prejav súhlasu so štátnou diktatúrou, Kupkovič si v Nemecku sformoval novú koncepciu hudby, ktorá bola zdanlivo presným protikladom avantgardného postoja. Negoval ideu usmernenej evolúcie, naplno sa vrátil do čias pred nástupom avantgardy, k tonalite, k historickým formám, metódam i prostriedkom formovania hudby. Jeho novonadobudnuté remeslo a vitálne muzikantstvo mu umožnilo napísať množstvo kompozícií, ktoré si poslucháč ľahko pomýli s dielami majstrov klasicizmu, romantizmu či baroka. Prestal veriť aj v donedávna neotrasiteľné rovnice atonálnosť = komplikovanosť a tonálnosť = jednoduchosť a svoj nový historizmus zdôvodňoval jednoduchým tvrdením, že „pre správne skladby nie sú zlé storočia a naopak“. Kupkovič, ktorý sa po novembri 1989 vrátil do slovenskej kultúry, hlásal negáciu avantgardy rovnako radikálne ako kedysi kliesnil cestu hudobnej avantgarde. Prvá radosť zo znovuzvítania sa u jeho generačných kolegov veľmi rýchlo zmenila na údiv a čoskoro sa začalo aj odsudzovanie renegáta Kupkoviča. Jeho tonálne diela sú dnes na našich festivaloch súčasnej hudby rovnako zakázané, ako boli za čias normalizácie zakázané jeho avantgardné kompozície. Písať „hudbu namiesto chaosu“ možno len v prostredí, kde Ždanov neexistuje. Stalinistické zjednodušovanie umeleckej skutočnosti na prípustné a neprípustné prejavy zapustilo na Slovensku tuhé korene a Ždanov by ľahko našiel svojich potomkov práve v prostredí domácej avantgardy. Dnešní Ždanovovia odmietajú Kupkoviča, hoci na skutočnú slovnú polemiku nemajú odvahu a namiesto slov bojujú svojimi funkciami.