Do roku 2542 som bol na tom zdravotne vcelku obstojne. Úrazy sa mi okrem niekoľkonásobne rozbitých kolien pri naháňačkách v detstve vyhýbali. Až prišiel 31. október 2542…
Nie, nejde o sci-fi. Stačilo nasadnúť do lietadla a prekonať zo osemtisíc kilometrov. V Thajskom kráľovstve totiž počítajú letopočet od chvíle, čo sa narodil princ Siddhárta. Neskôr sa pod menom Gautama Budha preslávil ako zakladateľ najtolerantnejšieho náboženstva.
Krajina úsmevov Toto označenie štátu, rozlohou i počtom obyvateľstva dvanásťkrát väčšieho ako Slovensko, nie je iba sloganom turistických príručiek. Keď oslovíte Thajčanov (bodaj by u nás toľkí ovládali angličtinu), naozaj sa usmievajú. Avšak nie strojeným úsmevom čínskych politikov, ale úprimne – očami. Vari to bude budhizmom, ktorý vedie ľudí k duševnej rovnováhe, k pokojnému životnému rytmu. Ktovie, čo raz napíšu thajskí historici o trendoch „svojho“ 26. storočia. Súčasníci sa však rozprávaniu o tých, čo v súvislosti s príchodom kresťanského roku 2000 hovoria o konci sveta, schuti zasmiali. Thajská spoločnosť po 1. januári bude fungovať, trojkolesové taxíky tuk-tuky budú naďalej premávať po uliciach a ani roľníci na ryžových poliach sa nechystajú zložiť ruky.
Sympatický Bambi Ktovie, čo nás čaká v 26. storočí, ale 31. október 2542 (dni a mesiace Thajčania prevzali od Európanov) nepatril medzi moje najšťastnejšie. Deň predtým sme putovanie po džungli na severe krajiny začali na sloních chrbtoch. Honey bola mimoriadne počúvna. Na povel „huj“ sa pohla dopredu, na „hav“ zastala. Vždy som si myslel, že slony majú hrubú kožu, tvrdú ako pancier. Honeyina však bola prekrvená a horúca, že som jej teplo cítil aj cez podošvu na botaskách. Chobotom ma občas pľacla po ruke. Pochopil som a sám som odháňal dotieravé muchy spred jej štice na hlave. Táto symbióza bola podstatne dokonalejšia ako u našich spolucestujúcich na statnom samcovi, ktorý každú chvíľu zbiehal z cesty, jedol všetko, čo mu prišlo pod „nos“. Pre niekoľko šťavnatých halúzok dokonca vytrhol aj s koreňmi celý banánovník. Čo by na to povedali zamestnanci bratislavskej botanickej záhrady? Najväčšej popularite sa tešilo sloníča Bambi, ktorý napriek niekoľkým metrickým centom poskakoval okolo nás natešene ako šteňa. Nosil z lesa svojej pracovne zaneprázdnenej matke najsladšie výhonky a keď vyhladol, kolóna musela zastať, kým sa drobček nenasýtil hlbokými dúškami mlieka.
Keď som zliezol zo slonice, dopustil som sa zásadnej chyby. Neprebehol som popod jej brucho, čo vraj prináša šťastie. Ale pokiaľ som sa zdržiaval v Budhovej pôsobnosti, osud mi ostával naklonený. Ako inak by sa mi podarilo s pomocou miestnych sprievodcov prejsť po vyvrátenom strome ponad rozvodnenú riavu a nestretnúť ani jedného z vyše tisícky druhov tamojších hadov. Domorodci nás upokojovali, že iba tristo z nich sú jedovaté. Po uštipnutí si stačí pamätať farbu plaza, aby nám podľa toho lekár pichol sérum.
U Pána zeme a vody Bez ujmy som prežil noc strávenú v osade jedného z horských kmeňov, ktorá pozostávala z tucta drevených chatrčí na koloch. Pod nimi nocovali čierne prasce, kury, kozy, psy a byvoly s obrovskými rohami. Kareni sú na rozdiel od Thajčanov animisti, uctievajú Pána zeme a vody, ale i malých bôžikov, ktorí sídlia v prírode. Možno aj v meter vysokom mravenisku uprostred dedinky. Ľudia ho s rešpektom obchádzali, no duchovia prevtelení do sliepok sa k nemu správali veľmi prozaicky, doslova hrabavo. Najviac im chutili mravčie larvy. Naša skupina pre zmenu na večeru zošrotovala štyri lavóre dobrého, no ťažko identifikovateľného jedla. Základ tvorila ryža, množstvo všakovakej zeleniny a mäsa. Platí zásada: thajské špeciality treba jesť bez toho, aby ste sa prizerali na ich prípravu, a pre istotu zaliať borovičkou. V tzv. Zlatom trojuholníku na rozhraní s Barmou a Laosom sa ročne z nedozretých makovíc vyprodukuje asi 700 ton surového ópia. Namiesto heroínu nám však domáci ponúkali iba hašiš, ktorý tu podľa žltkastej farby zubov konzumujú dospelí aj deti. Našli sa takí Slováci, čo neodolali. Jedna študentka si po niekoľkých šlukoch nahlas vzdychla: „Vynikajúce, cítim sa úplne ako doma.“
Ktovie, koľko Karenom vynáša turistický ruch. Jedna dievčina tu predávala pitnú vodu v umelohmotných fľašiach a pivo v konzervách za dvojnásobnú cenu ako v meste. Po pestrofarebných krojoch, známych z propagačných materiálov, by ste sliedili rovnako márne ako v Detve. Aj tu nosia najmä tričká s americkými nápismi. Trochu exotiky predstavovala iba žena, ktorá predávala za bagateľ sušené lesné plody, navlečené na nitky. Ušné laloky mala prederavené a tak natiahnuté, že si cez ne mohla pretiahnuť veľké gombíky s gorálkami.
Priepastné rozdiely Obrovské sociálne rozdiely, keď si život vrchárov, ktorí si nemôžu dovoliť kúpiť ani sviečky (ako svietidlo používajú horiace drievka), porovnáme s pomermi v moderných štvrtiach Bangkoku. Tamojšie mrakodrapy patria skôr do budúceho storočia, a Kareni do prvotnopospolnej spoločnosti. „A vy sa čudujete,“ pýta sa počas rozhovoru po večeri vedúci sprievodcov Sat, „keď utekajú do veľkomesta? Hoci tam živoria v slumoch a na rozdiel od života v horách neraz strácajú ľudskú dôstojnosť.“ Možno myslel na stovky dievčat i chlapcov z go-go barov v Patpongu. Táto štvrť v Bangkoku vznikla počas vietnamskej vojny, keď sa sem na krátkodobé dovolenky chodievali odreagovať americkí vojaci. Na pódiách nočných podnikov tancujú polonahé, sotva 16-ročné „dámy“ a unudení mládenci v slipoch aj bez nich. Ako vstupné si tu objednáte pivo v hodnote našich 80 korún. Ak nie ste pri peniazoch, tak sa neoplatí dlhšie obdivovať vnady tanečníc. Rýchlo si to všimnú a počas najbližšej prestávky sa už k vám tlačia a dožadujú sa prinajmenšom toho, aby ste im zaplatili pohárik.
Návšteva týchto lokálov síce býva v programe aj našich cestovných kancelárií, no najčastejšími hosťami sú Američania, Angličania, Nemci a Holanďania, z ktorých mnohí odtiaľto počas dovolenky ani päty nevytiahnu. Sexturistikou sa v Thajsku zaoberá približne 200-tisíc ľudí. Medzi prostitútkami a prostitútmi uprednostňujú deti z chudobných rodín práve zo severných regiónov, ktorých obyvatelia majú údajne bledšiu pleť ako Thajčania na juhu. „Vo väčších mestách,“ tvrdí Sat, „je lekárska starostlivosť na úrovni, no v horách sú odkázaní ľudia sami na seba – na korienky, zaklínania. Vysoká býva úmrtnosť na zápal slepého čreva, ale aj iné banálne choroby.“ Hoci náš spolubesedník má už 30 rokov, v zahraničí bol iba v susednej Barme. Dvakrát navštívil Bangkok, ale more nevidel napriek tomu, že Thajsko obmývajú vody dvoch oceánov – Indického a Tichého. A v živote nevidel ešte jedno – sneh. Vrchy tu síce dosahujú takmer takú výšku ako Tatry, ale trópy sú trópy. Preto si nevie predstaviť, že sa jednou z hlavných položiek rozpočtu slovenskej rodiny stávajú poplatky za vykurovanie bytov. „U nás máme zase značné výdavky za ventiláciu,“ kontruje Sat, no vzápätí uznáva, že bez aircondition sa dá žiť a v Thajsku si ho málokto môže dovoliť.
Bohovia ma opustili Po raňajkách a poldňovom pochode schádzam dole príkrym svahom. Dlhé dažde, aké tu mimo monzúnového obdobia vraj desať rokov nezažili, poznačili prírodu. Rozmočená pôda je klzká a mastná. Koruny stromov sa zrazu rozprestrú a podo mnou sa objaví ryžové pole. Na okraji stoja tri chyže.
„Konečne si trocha oddýchnem,“ zašepkám. Vykročím, zrazu začujem rachot a ocitnem sa na zemi.
„Čo sa stalo?“ pribehne ku mne preľaknutá Jarka.
„Niečo sa zlomilo,“ hovorím, „moja palica alebo noha.“
Zdvihnem bambusovú bakuľu. Je celá. Pokúšam sa vstať, no padám ako podťatý.
„To iste bude iba výron,“ utešuje mňa aj ostatných vedúci zájazdu, keď ma dovliekli pod striešku pri chatrči.
Ale pravá noha pod členkom vôbec neposlúcha. Po krátkej porade sa dohodnú, že zavolajú slona. Ostanú pri mne dvaja Thajčania, ostatní sa poponáhľajú, aby do večera prišli do ďalšej osady. Kchun, menší z dvojice opatrovateľov, sa však vracia so zlou správou. Mobilom sa síce dovolal do mesta Chiang Mai, no slon by také kusisko džungľou do zotmenia nestihol. Príde po mňa terénne vozidlo, ale treba vyjsť na najbližšiu lesnú cestu.
Kam, o čosi vyšší mládenec – mne po plecia, zhotoví z bambusu provizórnu barlu. Opriem sa aj oňho, no čoskoro sa prť natoľko zúži, že musím krivkať sám. Chvíľu skackám, pokúšam sa prebrodiť potok, šmyknem sa. Dvíhajú ma, ako-tak ideme, no čaká nás strmé úbočie.
„Takto to nepôjde,“ ukážem na kolená. Pochopia. Zaviažu mi okolo nich šatky. Kchun mačetou odsekáva kríky, čo mi stoja v ceste. Kam predo mnou zabodne palicu, ja sa jej chytím a prisuniem zvyšok tela. Znovu mi predloží bakuľu a som o jeden „krok“ vyššie. Rovinka. Zase sa zíde barla, potom opäť štvornožky. Pomedzi to niekoľko pádov, kropaje potu, blato a roje komárov. Chvíle odpočinku, počas ktorých sa ma opatrovatelia pýtajú na vlasť, len aby som neklesal na duchu. Slovensko im nič nehovorí, ale keď poviem Czechoslovakia, hneď zareagujú: „Čeko.“ Kchun dodá, že vyrábame vynikajúce kanóny. Vo Vietname sa proti Američanom osvedčili. Mám sa z toho tešiť?
Po prekonaní druhého kopca začujem hlasy. „Hurá, auto,“ skrsne vo mne. Radosť sa ukazuje ako predčasná. Zo šiesti nám vyšli v ústrety, no musíme zdolať ešte jeden horský chrbát. Pokúšajú sa ma striedavo niesť na chrbte. To ako keby ja som mal vláčiť Bambiho. A tak odrežú bambusový strom a pripevnia naň deku, do ktorej ma položia ako zastreleného tigra. „Keby ma teraz ktosi z Bratislavy videl,“ uškrniem sa, „tak sa urehoce k smrti.“
Nemocnica v Chiang Mai Po štyroch hodinách dosiahneme hrebeň, kde nás čaká vetrieska. A potom už za tmy lesná cesta, plná výmoľov, serpentín a ďalšia hodina po asfaltke do mesta. V nemocnici zistia, že mám dvojitú zlomeninu nohy. Rovno ma berú na operačný stôl. Nevedel som, ako to bude s platením prostredníctvom poisťovne, preto som sa radšej pýtal do lacnejšej izby. Tu ležal tucet pacientov. Vedľa mňa chlapec, ktorý pri nehode na motorke utrpel úraz hlavy. Na vonkajšie vnemy reagoval iba pohnutím palca. Starala sa oňho aj matka, ktorej povolili nocovať pod synovou posteľou. Príbuzní ostatných hospitalizovaných, ktorí neboli z Chiang Maia, sa po desiatej večer (dovtedy boli návštevné hodiny), mohli prespať iba na rohožiach pre bránou nemocnice.
Dva razy denne nás všetkých umývali, pudrovali a preobliekali do čistých pyžám. Pri strave som uprednostnil thajskú pred americkou. Podávala sa v šiestich nerezových mištičkách s pokrievkami. Samé dobroty. Všade úzkostlivo čisto. Z množstva zdravotného personálu, posilneného študentkami strednej školy, asi tretinu tvorili muži. Stačilo zdvihnúť hlavu a hneď sa ktosi objavil pri posteli. Zhodou okolností bola v tom čase v nemocnici aj moja mama, pravdaže v Bratislave. A tak sme to mohli neskôr porovnávať. Nechcite odo mňa komentár.
Po piatich dňoch ma letecky previezli domov. Teraz ležím s nohou v sadre a v najbližších týždňoch mi zrejme neostáva nič iné ako sa držať rád budhistov: k oslobodeniu vedie mravné správanie (nič iné mi v tejto situácii neostáva) a vytrvalá meditácia. Najlepšie je, keď sa zameriate na jeden bod. Tým vraj človek dospeje k hlbokému ponoru, upokojeniu mysle a plne sa rozvinie ostrá vnímavosť. Potom údajne uvidí veci také, ako v skutočnosti sú, zmizne nevedomosť a strasť, až dosiahne stav blaženosti, nirvánu. Tú zrejme budeme v novom roku potrebovať všetci. Najmä keď z postele sledujem televízne správy o politickom dianí u nás i vo svete.
