Cesta k sebe

Vstupom do Európskej únie sa slovenská literatúra a jej tvorcovia ocitli v kvalitatívne novej situácii, v ktorej bude potrebné spoločne využiť nové možnosti i reagovať na nové výzvy. Nastal čas synergického pôsobenia Spolku slovenských spisovateľov v súčinnosti s Asociáciou organizácií spisovateľov Slovenska a osobitne so Slovenským centrom PEN. Verím, že sa postupne podarí prekonať animozity a nedorozumenia medzi spisovateľmi, ktoré často vznikli z rýdzo osobných dôvodov, na základe neprimeraných individuálnych a generačných ambícií, prípadne na rozhraní predchádzajúcich zlomových historických udalostí. Spolok slovenských spisovateľov sa aj doteraz opakovane obracal na vrcholných predstaviteľov Slovenskej republiky s konkrétnymi podnetmi zameranými na podporu slovenskej literatúry a jej prezentácie v zahraniční – osobitne v rámci európskeho integračného procesu. Odozva však zatiaľ nebola adekvátna. Napriek tomu nepoľavuje naše úsilie v oblasti budovania medzinárodných a najmä európskych literárnych vzťahov. V uplynulom období sme popri iných významných projektoch v spolupráci s renomovaným americkým vydavateľstvom Bolchazy-Carducci Publishers vydali dve reprezentatívne antológie súčasnej slovenskej prózy a poézie v angličtine. Prioritami medzinárodných vzťahov Spolku slovenských spisovateľov sú okolité štáty, členské štáty Európskej únie, slovanské krajiny a hlavné jazykové oblasti. Ťažiskom úsilia je prezentácia slovenskej literatúry v rozhodujúcich európskych a globálnych civilizačných tendenciách založených na spoločne uznávaných hodnotách demokracie a humanizmu. Máme podpísané dohody s partnermi v mnohých krajinách, ale realizácia jednotlivých projektov závisí od konkrétnych materiálno-technických možností, ktoré Spolku slovenských spisovateľov poskytuje Ministerstvo kultúry SR. Stav slovenskej kultúry a osobitne literatúry je naďalej poznamenaný skutočnosťou, že jeden hodnotový a spoločenský systém sa rozpadol, ale iný sa na jeho troskách ešte celkom nevytvoril či aspoň nedotvoril. Kedy sa kultúra stane prirodzenou potrebou nových politických a ekonomických elít, je otázka času. Verím, že to nebude trvať pridlho. Kultúra totiž nie je samozrejmosť a je to citlivá sféra, v ktorej každým dňom pribúdajú nenahraditeľné a neobnoviteľné straty. Zrejme si treba aj na prahu Európskej únie zopakovať, že umelec je umelcom, kým sa drží svojho umeleckého kopyta. Keď dá prednosť politickému či podnikateľskému korytu, stáva sa z neho politik či podnikateľ. Lepší či horší. Je to tak isto, ako sa v minulosti z niektorých robotníkov stávali politici a zámožní obyvatelia reprezentačných víl. V tomto zmysle spoločenský proces neúprosne pokračuje. Ľudia – a medzi nimi aj umelci – sú už zväčša apatickí vo vzťahu k politike, ktorou sú znechutení. Ako som si však dovolil nedávno konštatovať – mať svoju vlasť znamená mať vlastnú literatúru i vlastnú politiku. Predstavitelia týchto sfér by mali nájsť k sebe cestu a navzájom sa rešpektovať vo vyššom záujme národného a štátneho spoločenstva. Súčasťou tohto rešpektovania je aj rešpektovanie názorových rozdielov a profesijných špecifík. Teda politici sa majú naučiť rešpektovať umelcov ako umeleckých tvorcov, nie ako politických maskotov a straníckych agitátorov. A umelci by mali rešpektovať politikov, ako ľudí, ktorí potrebujú iný druh talentu, teda nie napríklad básnické nadanie. Politika spoločnosť rozdeľuje na tábory prívržencov jednotlivých strán. Kultúra by mala spoločnosť naopak spájať na základe vedomia celku a spolupatričnosti. Významné miesto v našich úsiliach patrí časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník, ktorý začal vychádzať v roku 1988 ako časopis niekdajšieho Zväzu slovenských spisovateľov, pričom zohral významnú úlohu pri kliesnení demokratizácie a zavŕšení národnoemancipačného pohybu slovenskej spoločnosti. Je symbolickým faktom, že jedným z jeho šéfredaktorov bol súčasný šéfredaktor časopisu Euroreport, významný slovenský prozaik a publicista Ľuboš Jurík. Azda treba pripomenúť, že do roku 1998 LT vychádzal v spolupráci s vtedajším Národným literárnym centrom. Odvtedy zápasíme s reálnym ohrozením jeho existencie. Jediné perspektívne riešenie spočíva v obnovení vzťahu so súčasným Literárnym informačným centrom. Na to však treba najprv vytvoriť zásadné koncepčné, legislatívne, materiálne i personálne predpoklady. Politikom treba naďalej zdôrazňovať, že literatúru nemožno vnímať v priamočiarych súvislostiach nástroja na iniciovanie spoločenských zmien a na podnecovanie riešenia spoločenských problémov. Nielen preto, že v spoločnosti nezvratne dominuje vplyv nových elektronických médií, ale aj z obavy o osud literatúry, ktorá nie je primárne určená na hymnické a agitačné úlohy a svojím uspôsobením je predovšetkým orientovaná na jemnejšie ovplyvňovanie intímnych zákutí ľudskej duše. Medzičasom žijeme v relatívne štandardných podmienkach parlamentnej demokracie s kľúčovou funkciou etablovaných politických strán, a tak jediná cesta do poslaneckých a iných významných kresiel vedie cez stranícke štruktúry relevantných politických subjektov. Stranícke tričká sú však pre umelcov dozaista nevhodným odevom a predstavujú pre umelecké osobnosti okrem iných obmedzení aj riziko prirodzenej straty sympatií v tej časti kultúrnej verejnosti, ktorá sa nestotožňuje s profilom určitej politickej strany. Politici, ktorí sa chcú stať štátnikmi, by sa preto mali postupne naučiť pred volebnými agitátormi spomedzi umelcov uprednostniť syntetizujúcu úlohu národnej kultúry ako nevyhnutnej podmienky pre vnútornú koherentnosť slovenskej spoločnosti, ktorá by mala pôsobiť ako jeden harmonický a funkčný celok, teda nie ako schizofrenické stranícke hryzovisko. Autor je predseda Spolku slovenských spisovateľov Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s textami uverejnenými v rubrike názory