Obeťami súčasných sociálnych výbuchov vo Francúzsku nie sú len autá, obchody či verejné budovy na predmestiach Paríža, Marseille, Dijonu a Rouenu. Vážne hrozí, že obeťou bude aj racionálna predstava o tom, ako by mala európska spoločnosť vyzerať.
Je v podstate isté, že v ideologickej rovine budú tieto sociálne nepokoje použité na diskreditáciu takého usporiadania spoločnosti, ktoré môže ako jediný pomôcť podobným javom predchádzať. Na prvý pohľad totiž vyzerajú ako dôkaz, že multikultúrna spoločnosť nie je mo-žná, že pokus o ňu nevyhnutne vedie k rozpadu. Ak sa presadí takáto interpretácia, francúzske sociálne výbuchy nebudú tragédiou len tu a teraz, ale posunú Európu k stále väčšej paranoji, stále prísnejšiemu obmedzovaniu slobody.
Sociálny obsah práv Budeme počuť dosť rečí o tom, že spolužitie rozličných kultúr nie je dlhodobo možné. Že „oni“ sa musia prispôsobiť „nám“. Že slobodu a politické práva je možné dať len ľuďom, ktorí si ich „zaslúžia“. Skutočným odkazom sociálnych nepokojov však je, že sloboda a politické práva majú nevyhnutne svoj sociálnych rozmer. Bez neho sú len prázdnou formou, fasádou, za ktorou sa ukrýva segregovaná, vnútorne nestabilná spoločnosť. Francúzsko sa dlho hrdilo svojím „republikanizom“ – systémom, v ktorom neexistujú rozdiely, pretože existovať nesmú. Ako však vo víkendovom The Observer píše Trevor Phillips, „stovky áut, ktoré teraz horia na francúzskych uliciach, sú hranicami označujúcimi odchod francúzskej ilúzie – že zvolanie ‚sloboda, rovnosť, bratstvo‘ akosi zamaskuje realitu života nebielych francúzskych mužov a žien: represiu, diskrimináciu a segregáciu.“ Nie je náhoda, že sociálne výbuchy sa objavili na predmestiach, kde ako v gete žijú prisťahovalci z bývalých francúzskych kolónií a ich potomkovia. S nezamestnanosťou dosahujúcou 40 percent, bez šance na výrazný spoločenský postup (nad pozíciu „supervízora“ v supermarkete či McDonalde), bez dostačujúceho vzdelania, obklopení malým každodenným zločinom, nenávidení stále väčšou časťou „bieleho“ Francúzska (pretože „robia problémy“), bez reálnej nádeje, že nejaká časť politickej elity poskytne odpovede na ich otázky. Títo ľudia majú práva ako každý iný francúzsky občan – no bez reálneho obsahu, ktorý by im dal sociálny rozmer. Multikultúrna spoločnosť sa určite vytvára aj na poli kultúrnom – keď môže každá komunita (v rámci spoločných pravidiel) rozvíjať svoju špecifickosť, keď dá spoločnosť každému jednotlivcovi možnosť vybrať si životný štýl. V konečnom dôsledku však jej efektívne fungovanie stojí na „obyčajných“ veciach. Nemôže fungovať, ak má jednotlivec obmedzený prístup k zamestnaniu, vzdelávaniu, životným príležitostiam, len preto, že je zaradený (alebo že sa zaraďuje) do nejakej (menšinovej) komunity. V konečnom dôsledku ide o „obyčajnú“ sociálnu rovnoprávnosť.
Nebezpečný konzervatívny populizmus Problémy so segregovanou spoločnosťou, v ktorej vnútorné napätie prerastá do konfliktu, nemá len Francúzsko. A podobajú sa aj reakcie na ne – v Holandsku, Británii, Nemecku, Rakúsku, i v mnohých iných krajinách sa na konflikte priživujú politici ochotní vytĺcť z neho politický kapitál. Francúzsky minister vnútra nazval účastníkov nepokojov „zberbou“ – slovenský premiér hovoril pri „rómskych rabovačkách“ o „kriminálnych živloch“ a jedinou odpoveďou, o ktorej bola vláda ochotná uvažovať, bolo nasadenie ozbrojených síl. A v tom spočíva druhé nebezpečenstvo. Spontánne sociálne výbuchy môžu byť (a bývajú) manipulované politickými cieľmi. Mocenský establišment ich využíva na upevnenie svojej pozície a jeho kroky namiesto riešenia problémov ich len zhoršujú. Je to však hra s ohňom. Francúzsky minister Sarkozy i slovenský premiér Dzurinda sa určite cítili bezpečne, keď spoza chrbtov svojej ochranky vykrikovali o potrebe „tvrdej odpovede“. Väčšina obyvateľov si však takýto bezpečnostný komfort nemôže dovoliť. Ba čo viac, logika veci káže, že títo ľudia sa nesmú cítiť bezpečne – pretože ich pocit ohrozenia je politický kapitál, ktorý treba využiť. Riziko paranoje Multikultúrna spoločnosť postavená na pevnom základe sociálnej rovnoprávnosti je racionálnym a udržateľným spôsobom, ako podobným situáciám predchádzať. Bohužiaľ, nie je jediným riešením. Politické kruhy hlásajúce z pozície extrémneho konzervativizmu koniec multikulturalizmu majú iné predstavy. Kam však vedú? Ich spoločnosť je spoločnosťou paranoje, ktorá v mene udržania vnútornej kohézie obmedzuje akýkoľvek kontakt, a teda aj dialóg vlastnej kultúry (v širokom zmysle slova „kultúra“) s inými. Od vonkajšieho sveta musí byť takáto spoločnosť oddelená vysokou hradbou strážených hraníc a vojenskej sily. Dovnútra je zas jej jedinou možnosťou homogenizovať existujúcu rozmanitosť – každý „iný“ je potenciálny nepriateľ, narúšateľ zhora diktovanej harmónie. Je len prirodzené, že spoločnosť postavená na paranoji nemôže byť slobodná. Kultúrna rozmanitosť a oslabovanie sociálneho štátu sa ukazujú ako nebezpečná zmes. Slobodná multikultúrna spoločnosť nemôže koexistovať s neoliberálnymi predstavami o (ne)pôsobení štátu. Európa sa môže vzdať multikulturalizmu, alebo neoliberalizmu. Ak urobí to prvé, budeme musieť zabudnúť na úroveň slobody, ktorú dnes považujeme za samozrejmú.
