Pokojná atmosféra južného malomesta v teplý májový deň. Popoludnie. Na hlavnej ulici niet veľa ľudí, turisti ešte len prídu. Pred mestským úradom, niekoľko desiatok krokov od torza mosta, stojí zopár áut. Stránky sú už vybavené, iba mladý pár s kočíkom vychádza z budovy.
Zástupca primátora, Ladislav Fekete, nás víta na pôde Mestského úradu v Štúrove. Ponúka miesto, občerstvenie. Zdá sa, akoby nič nenarušilo pokoj mestečka. Miestni už len s nostalgiou spomínajú na udalosti z roku 1998. Počas povestného štúrovského referenda si publicity a ruchu užili až-až. Už vtedy sa Štúrovčania na čele s primátorom Jánom Oravcom prejavili ako sebavedomí občania.
Prečo práve Štúrovo? Omnoho skôr ako počas referenda sa však začala dobrá spolupráca mesta s tzv. tretím sektorom. Dlhšia je aj kooperácia s jednou z najväčších nadácií na Slovensku, venujúcou sa podpore občianskej spoločnosti – s Nadáciou Občan a demokracia – Minority Rights Group – Slovakia. Táto nezávislá organizácia je známa najmä aktivitami počas mobilizácie voličov pred parlamentnými voľbami v roku 1998 a nedávno sa angažovala v kampani pri presadzovaní zákona o prístupe k informáciám. „Aj projekt Cesta do Európy, ktorého súčasťou je verejný okrúhly stôl starostov pohraničných obcí a miest, spojených mostom, sa zameriava na občiansku angažovanosť, na zbližovanie, špeciálne v pohraničných slovensko-maďarských, ale aj slovensko-rakúskych lokalitách,“ informuje koordinátorka akcie Diana Némethová.
Štúrovo je ideálnym miestom, kde možno kontakty zbližovania priamo nahmatať. Vzájomnú kultúrnu blízkosť hatí iba prírodná prekážka – rieka. Preto bude prepojenie Ostrihomu a Štúrova znovupostavením mosta nielen fyzickým spojením dvoch protiľahlých brehov, ale aj symbolickým prepojením dvoch miest, ktoré by pokojne mohli byť i jedným mestom. Na oboch stranách sa dá dohovoriť po slovensky aj po maďarsky, ľudia sa dobre navzájom poznajú a navštevujú sa. Kedysi chodili Parkančania za lekárom na druhú stranu rieky. I dnes je najbližšia nemocnica práve v Ostrihome. Napriek malej vzdušnej vzdialenosti však tam suchou nohou zo Štúrova tak rýchlo neprídete. Ak nepremáva kompa, musíte cestovať až do Komárna, kde prekročíte rieku, a z maďarského Komáromu pokračujete do Ostrihomu. Hromadnou dopravou sa to podľa znalcov dá stihnúť za tri hodiny. Osobným autom to trvá o čosi kratšie.
Hostia z pohraničia Most medzi Štúrovom a Ostrihomom zatiaľ nestojí. Slovensko však spájajú so susedmi už reálne fungujúce i pomyselné mosty na iných miestach republiky. Ľuďmi, ktorí zažívajú prekračovanie rieky – hranice častejšie ako „vnútrozemci“, sú obyvatelia pohraničných obcí a miest. Práve ich starostovia sa prišli podeliť o svoje zážitky s občanmi Štúrova. Už od začiatku hovoria najmä o moste medzi Štúrovom a Ostrihomom. „Môj starý otec mal odložené tri fľaše veľmi dobrého vína,“ spomína si Gyula Ocskay, regionálny koordinátor mesta Ostrihom, „prvou sme si pripili na odchod Červenej armády, druhou sme oslávili zastavenie výstavby priehrady v Nagymarosi a poslednú vypijeme na znovuotvorenie mosta. Veľmi rád by som ju už otvoril.“ A pokračuje ďalej: „Most Márie Valérie postavili pred 105 rokmi, z toho bol 63 rokov zvalený. Je našou povinnosťou postaviť ho znovu.“
História mosta cez Dunaj V roku 1842 postavili medzi Parkanom a Ostrihomom pontónový most. O polstoročie neskôr, v roku 1893, zadal rakúsko-uhorský štát objednávku na vybudovanie železničného mosta. O rok neskôr už boli hotové pobrežné opory a prvé piliere a v roku 1895 – dva roky od zadania – stavbu odovzdali do užívania. Vyše 400 robotníkov zabudovalo 2500 ton železa a vyše 17-tisíc kubíkov kameňa medzi oboma brehmi rieky. Most pomenovali podľa princeznej Márie Valérie, dcére Františka Jozefa, ktorá sa narodila v Budapešti. Krátko po vzniku ČSR sa Dunaj stal geograficky prirodzenou hranicou. Kultúrne a etnicky však táto hranica neprirodzene zasiahla do života regiónu. Počas bojov s revolučnou Maďarskou republikou rád v roku 1919, keď boli obe strany mosta podmínované, zavinila česká posádka neopatrným narábaním s náložou výbuch pri prvom pilieri v Parkane. V roku 1927 most opravili a prvý oblúk opäť položili na pilier. Dielo skazy však dokonali ustupujúce nemecké vojská, ktoré vyhodili na Vianoce roku 1944 do povetria tri prostredné oblúky a nadlho znemožnili dopravu.
Najnovšia história je zatiaľ plná nesplnených nádejí. Povojnové roky priniesli viaceré zmeny. Prvou bolo premenovanie mesta Parkan na Štúrovo. Okrem názvu sa však zmenilo mnoho iného. Prišla traumatizujúca repatriácia a násilná reslovakizácia. Len most zostal nedostavaný. Až v roku 1989 vzniklo z iniciatívy samosprávy oboch miest za obnovu mosta Márie Valérie. Vlády oboch štátov v hlavných mestách ale veľa snahy po obnove nepreukazovali. Napriek prísľubom podpísali ministri dopravy Slovenska a Maďarska spoločné vyhlásenie až v novembri 1998. V ňom sa zaviazali, že spoločným úsilím dielo obnovia a odovzdajú do užívania najneskôr do roku 2002. Premiéri Mikuláš Dzurinda a Viktor Orbán s veľkou pompou podpísali dohodu o spoločnej obnove mosta 16. septembra 1999. „Stavebné povolenia na budovanie mosta sú už právoplatné, ale stále nie je známy dodávateľ stavby. Jeho výber sa má ukončiť do konca júna,“ hovorí primátor Štúrova Oravec a pokračuje: „v júli majú vyhodnotiť tender v Bruseli a nazdávam sa, že začiatkom augusta, najneskôr však na jeseň, by sa mohli začať stavebné práce.“
Výhody pre región Oproti iným dopravným a národohospodárskym stavbám v Maďarsku i na Slovensku sú finančné náklady na dostavbu mosta „zanedbateľné“. Celkové náklady boli v čase dohody plánované na 19,404 milióna euro (1 euro = 43 Sk) a podiel slovenskej strany bol vyčíslený na 10,9 milióna euro. Program PHARE sa bude na tejto sume podieľať 5 miliónmi euro a zvyšok uhradí maďarská strana. Dostavba mosta bude mať pre mesto a región viaceré výhody. Ján Oravec tvrdí: „Máme predstavu o vybudovaní turisticko-relaxačného centra v Ostrihome a v Štúrove. Ostrihom ročne navštívi milión turistov, z ktorých časť chceme prilákať aj na našu stranu. My ponúkame rekreáciu pri vode na termálnom kúpalisku a Ostrihom je bohatý na kultúrne pamiatky. Bude to ideálna kombinácia.“ Ďalšou výhodou bude možnosť dochádzať za prácou do Maďarska. „V Štúrove máme vysokú nezamestnanosť,“ pripomína, „v Ostrihome je fabrika firmy Suzuki, ktorá plánuje zvýšiť výrobu zo 70- na 100-tisíc osobných motorových vozidiel ročne a potrebuje kvalifikované pracovné sily. Hovorí sa aj o tom, že Nokia chce v blízkej budúcnosti postaviť novú továreň, kde sa môžu tiež uplatniť naši ľudia. Prínos mosta bude teda viacnásobný.“
Suchou nohou ponad Moravu O tom, že most nie je len možnosťou, ktorá pomáha fyzicky spojiť dva brehy rieky kvôli obchodu a preprave tovaru, ale aj symbolickým prostriedkom na zbližovanie ľudí, hovoria ostatní zúčastnení. Most cez rieku Moravu medzi obcami Moravský Svätý Ján a Hohenau fungoval už za 1. ČSR. Počas vojny ho vyhodili do vzduchu a dlho sa ho nepodarilo obnoviť. Okolo rieky bol po nástupe komunizmu postavený ostnatý drôt, Morava sa stala hranicou medzi Východom a Západom – oddeľovala dva svety. „V septembri 1994 sme obnovili hraničný prechod,“ vysvetľuje Štúrovčanom starosta Moravského Svätého Jána Jozef Zajíc. „Stalo sa tak aj preto, že sa istému brnenskému podnikateľovi podarilo kúpiť pontónový most od armády. Prevádzkoval ho už od roku 1992. Postupne začal most slúžiť nielen na prepravu surovín pre blízky cukrovar v Hohenau, ale aj pre občanov. Dnes je otvorený od šiestej ráno do desiatej večer.“ Obnovením mosta, aj keď zatiaľ len provizórneho, stratili obyvatelia Moravského Svätého Jána pocit vytesnenia, že sú na okraji. „Pre obyvateľov sa neotvorili iba možnosti na návštevy a nákup v susednom Rakúsku, ale mnohí si na druhej strane našli aj prácu,“ zdôrazňuje starosta Zajíc. „Obnovili sme športové a kultúrne kontakty. Musím povedať, že pred obnovením mosta sa v Hohenau konalo referendum, ktoré sa skončilo v prospech jeho otvorenia. Obávali sme sa, že Rakúšania budú mať strach, že narastie kriminalita a podobne. Môžem však konštatovať, že dodnes z druhej strany Moravy nehlásili žiadnu krádež, spôsobenú slovenským občanom.“
Pomoc z programu PHARE Moravský Svätý Ján susedí so Záhorskou Vsou. „Medzi Záhorskou Vsou a Angernom na rakúskej strane rieky most nikdy nebol,“ vysvetľuje starosta Jozef Doršic a pre poslucháčov v kultúrnom dome dodáva: „Získali sme prostriedky z programu PHARE, za ktoré ideme sprevádzkovať kompu. Zo slovenskej strany sme práce dokončili už vlani v novembri, teraz čakáme len na rakúsku stranu, kým vybuduje colnicu a pozemnú komunikáciu. Určite plánujeme predĺžiť cykloturistickú trasu popri Morave z Devína až do Záhorskej Vsi, od nás cez rieku do Angernu, a odtiaľ do Hohenau, a tak spojiť naše obce.“ Most medzi Salkou a Letkéšom na rieke Ipeľ fungoval po celé stáročia. V roku 1944 ho vyhodili do vzduchu. Opätovne ho vybudovali pre vojenské účely v roku 1950. Starosta Salky Viliam Ziman: „Most sa podarilo pre bežných smrteľníkov obnoviť až v roku 1994. Zo začiatku fungoval v zime iba od ôsmej ráno do štvrtej popoludní, teraz je otvorený až do ôsmej večer. Usilujeme sa dosiahnuť celodennú prevádzku a umožniť prechod aj nákladným automobilom“. István Kovács, starosta obce Letkéš, kontruje: „Teraz je most už v prevádzke a my sa snažíme ďalej prehlbovať spoluprácu. V súčasnosti chceme zaviesť pravidelnú linku medzi Vácom a Novými Zámkami, ktorá by premávala aspoň dvakrát týždenne.“
Silnejšie postavenie oblasti „Tým, že sme stratili most, stratili sme aj regionálne silnejšie postavenie,“ hovorí Gyula Ocskay. „Obnovou mosta sa postavenie miest posilní a zvýši sa tak ich regionálna úloha. Ešte tento rok dostaneme štatút okresného mesta. Do roku 2004 má byť hotová nová cesta do Budapešti. Po obnove mosta bude možné prejsť cez Dunaj kedykoľvek a nielen vtedy, keď premáva kompa. Večer ide napríklad posledná o siedmej,“ dodáva. Medzitým sa rozprúdila diskusia v sále kultúrneho domu. Viacerí z asi päťdesiatky občanov vyjadrovali svoj názor. Starší pán vysvetľuje situáciu nasledovne: „Ako sa tak obzerám, neprišlo na túto diskusiu veľa ľudí. Musím však povedať, že sa pod slabú účasť podpísala beznádej. Tunajší ľudia už 55 rokov živia túžbu a nádej na obnovu mosta. Chcem poprosiť všetkých, ktorí môžu pomôcť, aby propagovali myšlienku obnovy mosta a vysvetľovali obyvateľom Slovenska, že most bude na prospech všetkých. Na Slovensku počuť viaceré šumy, že most bude veľa stáť, že sú dôležitejšie projekty atď. Chcem všetkých ubezpečiť, že treba naozaj dobudovať len oblúky. To hlavné – piliere – dávno stoja,“ obhajoval stavbu jej vášnivý stúpenec.
Ako povedal ďalší z diskutujúcich, nejde len o hospodárstvo, turistiku a obchod. „Obnova mosta znamená pre Štúrovo aj cestu do Európy, potvrdenie správnosti nastúpenej cesty celého Slovenska.“ Aj podpore, ktorej sa dostalo mostu tým, že jeho obnova bude čiastočne financovaná z programu PHARE, hovorí o tom, že most je aj návratom do Európy. Prinajmenšom pre obyvateľov Štúrova, Ostrihomu a blízkeho okolia. A tým vlastne oboch našich štátov.
Občan a demokracia Dva susedné štáty sú si blízke predovšetkým tým, že si rozumejú ich občania. V tom majú prím najmä pohraničné mestá a dediny. Je viac ako isté, že podmienkou pre upevnenie demokratického režimu na Slovensku je vybudovanie dobrých cezhraničných vzťahov smerom navonok, aj medzietnických vzťahov vnútri krajiny. A vôbec nejde o to, či je to potrebné pre našu integráciu alebo nie. V tomto procese môže významne pomôcť mimovládna sféra. Dá sa povedať, že vyše desať rokov po páde komunizmu je Slovensko – aj „vďaka“ mečiarizmu – v budovaní občianskej spoločnosti ďalej, ako mnohé iné krajiny s komunistickou skúsenosťou. Súčasťou tejto siete mimovládnych organizácií je aj Nadácia Občan a demokracia – Minority Rights Group – Slovakia. Jej projekt okrúhleho stola starostov obcí, spojených naozajstným či symbolickým mostom – Cesta do Európy, je dôkazom životaschopnosti takýchto podujatí. Zo Štúrova sme z tohto pohľadu odchádzali spokojní. Už len prechádzka po moste… do Európy?
Autor (1975) pracuje v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku ako redaktor časopisu Listy SFPA
