Čerstvý stredobod pozornosti

Každý jeden z nás má svoju viac či menej dobre utajovanú fixnú ideu. Tí vyspelejší si uvedomujú škodlivosť fixných ideí a usilujú sa s nimi čo najskôr a čo najúčinnejšie zúčtovať. Tí, ktorých sexappeal vlastnej fixnej idey nadobro opantal, žijú s ňou v symbióze, neúnavne jej ponúkajúc gurmánske sústa. Aj slovenský minister vnútra, podpredseda mnohorakými spôsobmi vychýreného a výstredne donquijotovského Kresťanskodemokratického hnutia, má svoju fixnú ideu. Tá má nad ministrom zrejme značnú moc, pretože ho neprestajne udržuje v kolobehu sebastrápňovania. Neverím tomu, že staroba pridáva múdrosti, no ani tak by som nechcel byť v koži ministra v okamihu, keď mu jedného dňa starecký vhľad (ak sa niekedy dostaví) umožní uvidieť, čo všetko vo svojom živote pod vražedným vplyvom svojej fixnej idey ponašaškoval. Fixná idea ministra vnútra by sa stručne dala vyjadriť asi takto: Civilizácia je ohrozená, poďme ju (my, kresťania zo Slovenska) zachrániť. Táto mesianistická fixná idea stvára s ministrom vnútra skutočné divy: núti ho nielen k tomu, aby sa vyjadroval písomne, ale aby svoje písačky aj hrdo (hrdinsky) zverejňoval. A nielen to. Minister, zrejme pri pohľade na svoje uverejnené ponášky na úvahy, sa neubráni istému narcizmu, vďaka ktorému má pocit, že je intelektuálom a filozofom. Je to ohromný, opojný pocit. V zajatí takéhoto pocitu si človek uvedomuje, že môže vlastne všetko. Že sa môže vyjadrovať k čomukoľvek. Že môže vynášať súdy o čomkoľvek. O rovnoprávnosti žien, o interrupciách, o homosexualite, o islame a dokonca aj o takej zanedbateľnej veci, akou je napríklad kvalita literárneho diela. Sami uznáte, že diapazón tém tohto človeka je vskutku široký. Táto šírka svedčí buď o tom, že je nesmierne rozhľadený a pracovitý, alebo o tom, že sa nudí a že akosi pričasto strká nos do vecí, o ktorých, ako to napokon z jeho uverejnených písačiek dostatočne explicitne (nehanebne) vyplýva, má, povedzme to takto, zjednodušené predstavy. Svoj nos by teda naozaj nemal kedykoľvek strkať do bársčoho; je predsa vrchným úradníkom policajtsko-bezpečnostného aparátu krajiny, a pokiaľ dobre viem –, viem to však len z perspektívy mizerného daňového poplatníka – nos sa v spomínanom aparáte používa na pátranie po pôvodcoch zločinu, a nie na nekompetentné strkanie do čohokoľvek, čo sa nachádza na míle od tej pracovnej náplne, za ktorú si ministra (nášho služobníka) i celý jeho aparát my, občania tejto republiky, platíme. Pokračujme jedným článkom… V sobotňajšom vydaní (16. 10. 2004) nášho najsilnejšieho mienkotvorného denníka (SME) vyšlo ministrovo „zamyslenie“ (rozhorčenie), z ktorého sa dozvedáme, že čerstvým stredobodom jeho pozornosti sa stala rakúska spisovateľka Elfriede Jelinek, bývalá komunistka, súčasná feministka a teraz už aj nositeľka Nobelovej ceny za literatúru. Aby bolo jasné: ja sa Rakúšanky Jelinek nemienim nijako ohnivo zastávať, s jej textami som sa už stretol, sú vtipné, no až tak ma neohromili. Nechcem obhajovať ani komunistov, lebo tí mi vždy boli podozriví (a najmä ukradnutí), a takisto nemám záujem brániť ani feministky, pretože sa bojím, že keď sa bližšie oboznámim s ich „ideológiou“, začnú mi byť podozrivé. Tak či onak, musím však radikálne odmietnuť väčšinu toho, čo minister vnútra vo svojej „literárnovednej“ „úvahe“ po(na)páchal. Z celého textu, z riadkov i spomedzi nich, oslepujúco vyžaruje ministrova fóbia z ľavicového liberalizmu. K tomu len dve poznámky: s ľuďmi, ktorí mentálne zamrzli v akejsi minulosti a ešte stále tvrdošijne delia politické spektrá na pravicové a ľavicové, škoda debatovať. Druhá poznámka: podľa mojich pozorovaní sme svedkami globálneho prehodnocovania „oporných pilierov“ západnej civilizácie a v tomto veľkom zmätenom preverovaní liberalizmus, či už taký alebo onaký, rozhodne prestáva mať navrch; skôr tu hrozia všelijaké fašizmy, nacionalizmy a fundamentalizmy. Nemyslím, že existuje taký ľavicový liberalizmus, ktorý by ktokoľvek mohol brať vážne, a preto aj hrozby a hrôzy ľavicového liberalizmu buntošia len v hlave ministra vnútra. Minister si, samozrejme, sám vystačí s predstavami o tom, čo zač sú tí ľavicoví liberáli. Sám predsa napísal: „… že ľavicoví liberáli (kam patria propagátori potratov, manželstiev gayov, eutanázie, feminizmu, odporcovia tradičnej rodiny a pod.) sú duševnými spriaznencami komunistov…“ Je obdivuhodné a zarážajúce, že minister odmieta prijať javy – veľmi pálčivé javy – jednej doby, kým modely inej doby (tradičná rodina) sa snaží za každú cenu udržať nad vodou. Voda však rapídne stúpa a je prirodzené, že civilizácie prechádzajú premenami bez ohľadu na to, či sa to nejakému provinčne mysliacemu slovenskému kresťanskému demokratovi bude pozdávať, alebo nie. Voda nakoniec zmyje všetko, čo bolo meravé, nepotrebné a špinavé. V čínskej prírodnej filozofii je voda protikladom všetkej meravosti a strnulosti. Napríklad kríza rodiny na Západe (neviem, ako sa veci presne majú na Východe) ukazuje, že rodina je asi strnulá, čoraz menej funkčná, čoraz deviantnejšia inštitúcia. A táto kríza nevznikla s komunizmom. Túto krízu, ktorú niekto mohol vnímať ako revolúciu, nepriniesli liberáli. Manželské nevery, incest, pedofília, zločiny zo žiarlivosti, týranie manželiek a detí, tyranizovanie manželov (Sokrates a Xantipa) existovali vždy, pred Kristom aj po Kristovi. Minister vnútra, keď sa už tak veľmi zaujíma o všeličo iné, len nie o svoj rezort (udalosti na pošte v Petržalke, vymazanie odpočúvaných materiálov), by si možno aj našiel čas, aby strávil jeden deň v ambulancii klinického psychológa a trpezlivo si vypočul klientov, ktorí tam prichádzajú s tými najdesivejšími rodinnými problémami. Mal by si nájsť čas a oboznámiť sa s traumami, ktoré vznikajú práve preto, lebo ľudia, už ani sami nevedia prečo, znášajú tlak tzv. tradičnej rodiny. A pokiaľ ide o potraty: doprial by som ministrovi mesiac pobytu v nejakom tom ústave pre duševne alebo telesne postihnutých. Neprestávajme pokračovať… Vrátim sa teda k spisovateľke Jelinek, teraz už nositeľke Nobelovej ceny za literatúru. Minister-esejista-literárny vedec jej vyčíta, že v románe Milenky si manželstvo dovoľuje považovať za zničenie ženy. Nuž, pán minister, je privátnou vecou každej ženy, aký má názor na manželstvo, na svoje telo, na svoju sexualitu, na svoj citový svet. S názorom pani Jelinek, že manželstvo ženy (aj mužov) často ničí, sa plne stotožňujem. Pravdu povediac, nestretol som sa ešte s takou ženou, ba ani s mužom, žijúcimi v manželstvách, ktorí by presvedčivo dokázali zastrieť defekt zo straty slobodného pohybu, nezávislého myslenia, oduševnenia, túžob, snov… Manželstvo JE zničujúca inštitúcia. Záleží na majstrovstve jedinca, či sa, ak sa už raz v chomúte manželstva ocitol, dokáže zničeniu vyhnúť. A, ako vieme, majstrov je veľmi málo. Vypomôžem si slovami jedného majstra, autority, ktorá je nejednému slovenskému kresťanskému demokratovi aspoň v rovine teórie, keď už nie praxe, predpokladám, veľmi blízka. Ježiš Kristus o manželstve hovorí: „Niektorí nežijú v manželstve, lebo sú na to od narodenia nespôsobilí; iní nežijú v manželstve, pretože ich nespôsobilými spravili ľudia; a niektorí nežijú v manželstve, pretože sa ho zriekli pre kráľovstvo nebeské. Kto to môžeš pochopiť, pochop.“ (Mt., 19, 10 – 12) Citát vytrhnutý z kontextu Ježišovho učenia? Alebo presnejšie: z kontextu cirkevnej interpretácie Ježišovho učenia? A čo na tom, veď aj minister vnútra, v úlohe spravodlivo rozhorčeného literárneho kritika-moralistu šitej na mieru vytrháva vety z knihy rakúskej spisovateľky bez toho, aby zavnímal text ako celok a v ňom obsiahnutý humor a iróniu. Nuž ale, pokiaľ ide o humor štátneho úradníka, daňový poplatník by nemal mať priveľké ilúzie, všakže. Navyše ministrova citácia je nepresná. Podľa neho totiž Jelinek napísala: „Ženy sa často vydajú alebo sa zničia nejako inak.“ Jelinek však v skutočnosti napísala toto: „Tieto ženy sa často vydajú alebo sa zničia nejako inak.“ (s. 8) Na ukazovacom zámene „tieto“ nesmierne záleží, veď autorka odkazuje na ženy pracujúce (v románe) v konkrétnej (fiktívnej) fabrike, čiže jej výrok sa netýka všetkých žien celého sveta, ale len tých románovo-fabrikových. Pozornosti pána ministra tento fakt asi (celkom pohodlne) unikol. Zrejme sa mu zažiadalo autorkinu vetu „upraviť“ tak, aby nie prostriedky, ale účel bol posvätený. Potreboval autorku vydémonizovať do podoby antimanželskej beštie. Ruku na srdce: je Jelinek naozaj tak ďaleko od skutočného stavu vecí, ak vo svojom románe Milenky vraví: „a všetci nepretržite potrebujú ženy a aj ich používajú, ale sami v nijakom prípade nechcú kúpiť a ďalej používať už použitú ženu. nie. to je potom ťažké. pretože odkiaľ vziať nepoužité ženy, keď sa ženy stále používajú? neexistuje prostitúcia, ale je množstvo nemanželských detí, tá, tá to nemala robiť, ale to urobila, pritom to urobili jej, dôkladne jej to obstarali, a teraz je tu a musí sama robiť, tú prácu, aj tú, ktorú inak robí muž, a dieťa ostane s babkou naplnenou nenávisťou voči matke s dieťaťom. použité ženy si človek berie zriedkakedy, a keď, tak prvý používateľ“?(s. 19) A ďalej: mýli sa Jelinek veľmi, keď o dlhodobom manželstve píše, že: „dvaja starí manželia sú do seba zahryznutí ako hmyz, ako zvieratá, ktoré sa vzájomne požierajú, jedno už do pol tela zažraté do druhého“ ? (s. 86) Neviem, koľko harmonických manželstiev videl a zažil pán minister vnútra. Ja ani jedno. Pokiaľ však on videl aspoň jedno jediné, v ktorom dokázateľne nevládol zákon vzájomného požierania a nivočenia, ešte to neznamená, že manželstvo je tá pravá orechová inštitúcia, ktorá môže byť vyňatá zo všeobecného apokalyptického prehodnocovania ustálených (čoraz menej funkčných) modelov. Pokiaľ pána ministra naozaj trápi, čím by sa manželstvo mohlo nahradiť, potom odpoviem, že ničím takým, čo by ľuďom mala z nejakých nie celkom čitateľných dôvodov nariaďovať (nanucovať) nejaká politická, cirkevná alebo ekonomická autorita. Úchylka mužov… Všetci už na Slovensku vidia, že pán minister vnútra sa stavia do úlohy romantického rytiera (jeho hnutie nedostatkom takýchto rytierov naozaj netrpí), ktorému zo všetkého najväčšmi leží na srdci ďalší osud tzv. tradičnej rodiny. Našťastie, v psychologickej rubrike víkendovej prílohy toho istého SME, v ktorom vyšiel aj ministrov článok, som naďabil na list čitateľa, ktorý v súvislosti s témou týraných žien napísal tieto poučné riadky: „Domáce násilie na ženách a deťoch je druhá najrozšírenejšia úchylka mužov na Slovensku (prvá je chľast). Je to všeobecne tolerované okolím, dokonca rodinou, nehovoriac už o súdnictve a polícii. Domáce bitky, psychologický teror sú samozrejmosťou v mnohých slovenských rodinách. Je evidentné, že táto skutočnosť má tradíciu vo výchove a katolícky zamerané Slovensko si priam voľká v pokrytectve a utrpení…“ Myslím si, že sú to dosť výrečné riadky. Zaujímalo by ma, či si pán minister nájde čas aj na to, aby sa (aspoň teoreticky) zapodieval odtienkami domáceho násilia. Veľmi by som chcel vedieť, či vie presne stanoviť presnú hranicu napríklad medzi prísnou, účinnou výchovou a psychickým terorom. Lebo isté je, že nikdy nebude môcť nahliadnuť ani len do podvedomia a snov svojich najbližších, a tak sa nikdy nebude môcť dozvedieť, do akej miery je model ním toľko okiadzanej tradičnej (rozumej: katolíckej, nie moslimskej) rodiny funkčný a príjemný pre príslušníkov jeho vlastnej rodiny. Človek (na veľké nešťastie pre kresťanských „opravárov“ sveta) ostáva, napriek všetkým možným inštitucionálnym a ideologickým zotročeniam, tvorom, slobodnou a neuchopiteľnou záhadou. Aspoň v podvedomí. Pred fantáziami, pokušeniami, neuspokojenými túžbami, vášňami, frustráciami, potláčanou nenávisťou nie je v bezpečí nijaký smrteľník. Slová pripisované Ježišovi: „Ja vám však hovorím, že každý, kto s hriešnou túžbou pozrie na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt., 5, 28). Kladiem si otázku: čo je väčší podvod a čo je „čestnejšie“ – žiť v manželstve s „hiešnymi“ (rozumej: potláčanými) myšlienkami na iné ženy, na iné ako manželské realizácie sexuality (sem by som zaradil aj onaniu, najmä ak si manžel pri tom nepredstavuje svoju manželku a manželka manžela), alebo sa snažiť so svojimi túžbami „popracovať“ aj za cenu toho, že sa človek dopustí tzv. „manželskej nevery“, a zničí tak svoje manželstvo? Nie sú to práve potláčané túžby, ktoré vedú mužov a ženy do zúfalstva, frustrácie, nenávisti a často aj k tomu, aby sa prejavovali násilnícky? Pokračovanie majú v rukách pandravy… Ďalší (literárny, fiktívny, estetický) fakt, s ktorým sa (náš) pán minister nijako nevie vyrovnať, je autorkin názor na deti. Minister si totiž nijako nevie predstaviť, ako môže nejaká žena považovať deti za „odporné biele vrieskajúce dojčenské pandravy“. Ja si to však viem predstaviť. Viem si predstaviť, že keby sa ženy nebáli (nielen konvencií a frustrovaných mužov, ale často aj samých seba a svojich odvážnych myšlienok a búrlivých citových pochodov), (zavše alebo aj často) vyslovovali by niečo podobné. Deti (niekedy, občas, často) SÚ odporné pandravy. Je to spletitý systém zdedených rituálov konvencie, ktorá nám bráni veci pomenovať tak, ako ich vnímame. Dojčatá sú zúfalé a bezmocné pandravy. Väčšie deti (nie všetky, ale mnohé) už prejavujú sklony k neohraničenému sadizmu, panovačnosti a tyranii. A keď prekročia prah dospelosti, stávajú sa z nich sebastredné a sadistické obludy. Človek JE (zväčša) odporný, smradľavý, slabošský, úlisný a expanzívny tvor. S tým nič nenarobíme, je lepšie si to priznať, než neprestajne ťarbavo zastierať. Je lepšie s tým duševne „pracovať“, než predstierať dokonalosť. Akákoľvek antropocentrická ideológia človeka len ďalej zhoršuje. Na to, čo si Jelinek myslí o mužoch, má ako žena plné právo. Muži SÚ skutočne odporným vesmírnym hmyzom. A ja ešte dodám, že ešte aj hmyzie spoločenstvá sú inteligentnejšie než muži. Nehanbím sa za to, že som muž; hanbím sa len za mužov a za to, čomu sa hovorí „mužský svet“. Spotený, pivný, vulgárny, prdiaci, egocentrický, motoristický, workaholický, športový, sexistický mužský svet. Svet, v ktorom sa cíti dobre každý muž, ktorý s kamarátmi hrával futbal, obdivoval zbrane a motorové vozidlá a ktorý vedel kolektívne šťať a týrať potulné mačky. Hanbím sa za „zdravý“ mužský svet, za svet mužskej zdravosti, v ktorom niet miesta pre nezávislé a citlivé myslenie. Na prahu odmužňujúceho sa sveta… Hanbím sa za svet obchodníckej dravosti a vojnového dobrodružstva, za svet, v ktorom sa manichejsky zmýšľajúci minister slovenského vnútra cíti ako v rodnej telocvični. Počujem jeho prísnu píšťaľku. Tento mužský svet, ktorý náš štátny úradník stotožňuje s civilizáciou, stojí však na hlinených nôžkach. Muži sú už čoraz menej potrební. Čoraz väčšmi zraniteľní. Postaralo sa o to nielen postupujúce zrovnoprávňovanie mužov a žien, nielen civilizačné pliagy, ale aj bleskovo sa zdokonaľujúce technológie. Verím tomu, že do desiatich rokov (a možno aj za menej) budú na svete také elektronické alebo inak napájané sexuálne pomôcky, ktoré mužov dokonale nahradia. Rôzne ipsačné mašiny sú už dnes nekonečne výkonnejšie a trpezlivejšie ako mužské telo. Väčšina mužov sú hulváti a obmedzenci, len nepatrný zlomok mužskej populácie je schopný prejavovať akú-takú nehu, jemnocit, trpezlivosť či porozumenie. Som však presvedčený, že ipsačné stroje sa čoskoro podarí vylepšiť aj o rozmer nehy. Ale pokročme ďalej. Muž ako ploditeľ? Vďaka už existujúcim spermobankám, klonovaniu a umelému oplodňovaniu muži takisto nie sú potrební. Muž ako pomocník v domácnosti? Domácnosť VŽDY spočívala na pleciach ženy v plnej miere. Iste, určite sa našli muži, ktorí takým alebo onakým spôsobom doma vypomáhali. Odteraz však ani títo nebudú potrební, automatizácia nám čoskoro nachystá nejedno (ne)milé prekvapenie. Dnešná žena je sebavedomejšia, sebestačnejšia a vzdelanejšia ako tá včerajšia. Naozaj neviem vymyslieť nijaký dôvod, pre ktorý by mohol byť muž v budúcnosti potrebný či užitočný. Jedna moja známa raz povedala, že muži budú vždy potrební, pretože žena si ťažko vie poradiť s posúvaním a dvíhaním ťažkého nábytku. Myslím si, že aj tento problém bude odbúraný: nábytkárske firmy budúcnosti nebudú váhať vyjsť ženám v ústrety a určite siahnu po ľahkých materiáloch… Nebránim sa predstave, že svet budúcnosti by mohol byť jednopohlavný, ženský. Žena nebude mať pána, nebude týraná, zneužívaná a zaťažovaná tradičným modelom rodiny. Nebude spútavaná nijakým modelom nanucovaným akousi tradíciou. Prestane byť majetkom, predmetom, tovarom. Bude sa môcť slobodne rozhodovať, slobodne konať a potom nebude potrebné ani to, aby spisovateľky ako Elfriede Jelinek museli o odvrátenej stránke ženského pocitového sveta (až tak často) písať v takomto duchu: „v skutočnosti sa brigitte dojčatá hnusia. v skutočnosti by im najradšej dolámala krehké pršteky, bambusovými trieskami by im prešpikovala bezbranné pršteky na nohách a tomu čerstvému stredobodu pozornosti by do huby strčila špinavý vecheť miesto milovaného cumľa, aby už konečne raz zistila, čo to znamená poriadne kričať“. (s. 41 – 42) Strašiak dekonštrukcie… Strašiak dekonštrukcie tak ako všetci strašiaci pochádza z rodu fixných ideí. Minister vnútra sa za svojho vnútorného strašiaka nehanbí a nehanbí sa ani za to, k čomu čítanie Mileniek inšpirovalo: „Dekonštrukcia civilizácie napreduje, treba začať budovať koalície, ktoré sa postavia na odpor. Bude potrebné spojenectvo kresťanov a ľudí, ktorí nie sú deklarovanými kresťanmi, ale majú základné civilizačné inštinkty. Začiatky budú ťažké.“ Skvostné odhodlanie. Razí pátosom potuchliny. Ale aspoň provokuje k otázkam. O akej civilizácii hovorí pán minister? Aj o islamskej, čínskej a indickej? Čím by sa mali zaoberať koalície, ktoré navrhuje budovať? Proti komu a ako – teda aj násilne? – by sa mali stavať na odpor? Čo je to deklarovaný? Ježiš Kristus sa napríklad ani slovkom nezmienil o tom, že by bol kresťanom. A čo sú to tie základné civilizačné inštinkty? Nie je náhodou nejaké to drobnučké protirečenie medzi inštinktom a civilizáciou? Ak má civilizovaný človek civilizačný inštinkt, znamená to, že aj v civilizácii zostáva zvieraťom? Jedna forma civilizácie evidentne slabne, vytráca sa. Je to západná, kresťanská civilizácia. Zdá sa, že boj o sebazdokonaľovanie, boj s vlastnými pudmi hanebne prehráva. Jej úpadok už ťažko urýchlia (väčšmi fiktívni než reálni) ľavicoví liberáli, no zdá sa, že jej chrabrými hrobármi sa stanú tí, ktorí samých seba považujú za horlivých záchrancov. Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami; ani fašizmu nechýbala viera v pozitívne riešenie civilizačných problémov. Isté civilizačné pohyby a transformácie sa nedajú zastaviť. Koniec kresťanskej civilizácie ešte nie je koncom sveta. Ministrov mesianizmus budem teda radšej považovať za milú, mierne anachronickú slovanskú úchylku, a keďže Slovensko je krajina viac-menej (asi) slovanská, spasiteľský komplex prijmem ako (takmer nevinný) exportný artikel celoslovanského folklóru. Pretože mohol by som byť (aj) veľmi (freudisticky) zlomyseľný a v ministrových názoroch najprv odhaľovať sklony k diktátorstvu, k inkvizítorstvu a následne k narcizmu, k homofóbii a k mizogýnii. Nakoniec by som skončil pri tom, že ministra vnútra by som začal považovať za človeka, na ktorom sa prejavujú známky silne potlačovanej, latentnej… Ach, hrôza, toto už naozaj nesmiem napísať… Dúfam teda, že pán minister svoje „hodnotné“ reflexie nespisuje v pracovnom čase a že má pomerne presné informácie napríklad, čo ja viem, o novozámockých nindža-vykrádačoch bytov, o prevádzačských akciách na východnej hranici Slovenska či o korupcii, nehoráznej byrokracii a zneužívaní moci na zastrčených policajných staniciach republiky. Ak však pán minister svoje moralistické „postrehy“ splieta na úkor toho, čo by podľa svojej náplne práce mal robiť, potom musím povedať, že mám strach žiť s týmto človekom v jednej krajine. Uvedomujem si, že minister vnútra sa nemusí zúčastňovať každého pátrania či vyšetrovania osobne; stačí, keď vo svojej kancelárií bude v pravý čas podpisovať pravé dokumenty. Podpisovať, a nie písať literárnovedné analýzy. Ozaj: a keď už má takú potrebu písať a publikovať, a pod publikované sa hrdo podpisovať, tak prečo nie niečo odborné v odborných periodikách? Článkom o Elfriede Jelinek dosiahol len jedno: upriamil pozornosť čitateľov na nepochybne pozoruhodné a zábavné dielo odvážnej rakúskej spisovateľky. Vďaka, pán minister, za čerstvý stredobod pozornosti.