Priznám sa, že som chcel písať glosu o niečom úplne inom, aj som začal, napísal som niekoľko viet, aj sa mi zdalo, že sa novinárska múza približuje – veď prečo by aj nie, po pravici som mal pivo, vonku padal sneh, čo ma vždy dostáva do zvláštnej nálady, a navyše som sedel v jednom pohostinnom zariadení na známom bratislavskom trhovisku – skrátka a jednoducho, práve som sa chystal nad niečím pekelne pálčivým rozčuľovať, keď namiesto múzy prišiel usmiaty muž v károvanej vetrovke. Ahoj, ťahavo pozdravil. Vstal som: My sa odniekiaľ poznáme? zbystril som pozornosť. Ty ma nespoznávaš? zaiskrili jeho kávové oči. Fakt, nie… Ale ma nes… Kde si bol na vojne? V Martine, priznal som sa idiotsky. No vidíš, a to nepoznáš svojho kuchára? Však som ti prilepšoval! Čumím, hľadím a pozerám, keď si odmyslím plnšie líca a čas, ktorý si značí ľudí, hádam, možno… No? súri ma. Podám mu ruku. Čo tu robíš? obzerá si papier na stole. Píšem do redakcie, hneď to musím zaniesť, zdôrazňujem naliehavým tónom. Fakt? Ty ideš do roboty? Presvedčivo prikývnem. No ja cvičím karate, pochváli sa. Kde? pýtam sa naivne. Tu, vedľa, odvetí a ja čakám na tú banálnu vetu typu – cestujem domov, do Košíc, a nemám na vlak, požičaj mi, vrátim. Ale miesto toho prichádza originálna ponuka: Nepotrebuješ niekoho vybúchať? Zaváham tak na tri žmurknutia: Niekto by sa našiel… Há? ožije. Povedz! Uškrniem sa: Vládu! Živé oči sa oprú do klesajúcej peny v mojom pohári: Zaplať pivo, povie tajomne.
