Cena osobnosti

(Ne)doznievajúci prípad Augusta Pinocheta priniesol vo svojom závere (ak za záver považujeme ex-diktátorov návrat do vlasti) ako poučenie interpretačnú schému – odteraz si žiadny diktátor nemôže byť istý premlčaním preukázaných trestných činov, obzvlášť tých, ktoré spáchal voči vlastným spoluobčanom, no nielen voči nim. Prinajmenšom Pinochet a Saddám Husajn sú dnes pre svetovú verejnosť, najmä euroatlantickú, najviditeľnejšími „diktátormi“, pričom slovo diktátor je ňou spontánne vnímané ako negatívne.

Sémantické významové jadro tohoto špecifického politicko-sociálneho a historického pojmu spojeného v počiatkoch s latinsko-rímskou civilizáciou, sa vďaka tragickým skúsenostiam ľudstva postupom storočí – najmä dvadsiateho – „nabalilo“ do svojej dnešnej asociatívnej podoby Gorgony Medúzy paralyzujúcej zhrozenú verejnosť, hoci vo svojich počiatkoch bezpochyby obsahovalo prvky demokracie.

Genealógia pojmu diktátora V súvislosti s diktatúrami a diktátorom je však prednostne potrebné diskutovať nielen o sklze sémantického významu, ale najmä o správnosti uvažovania v dimenziách diktátor = automaticky despota, kolegiátny orgán = automaticky záruka spravodlivosti a objektivity. Začať je možné poukázaním na to, kto je vlastne diktátor z formálneho, funkčného hľadiska. Diktátor je pôvodne vysoká úradnícka funkcia z čias republikánskeho Ríma a ako taká patrila k vyšším mimoriadnym magistratúram. Znamená to, že Rím, ktorý sa zbavil poručníctva etruskej kráľovskej dynastie Tarquiniovcov, po nej siahal v mimoriadnych situáciách vyžadujúcich si zosilnené právomoci výnimočného a akceptovaného jednotlivca, ktoré išli ruka v ruke s jeho zvýšenou osobnou zodpovednosťou. Teda tam, kde nestačili konzuli a senát. Diktátor, predovšetkým ako veliteľ armády, mal právomoci zverené a ľudovým zhromaždením potvrdené na určité časovo obmedzené obdobie, spravidla 6 mesiacov. Až v 1. storočí pred Kristom sa stali doživotnými diktátormi Lucius Cornelius Sulla a po ňom Gaius Iulius Caesar. Kým Sulla sa akoby prozreteľne stiahol do úzadia a dožíval v pokoji ako súkromná osoba, Caesarovi najvyššia možná funkcia nestačila a za daných okolností stratil všetko.

Imperium Celkom inou, sofistikovanejšou cestou budovania osobnej moci, sa uberal jeho nástupca Octavianus. Ten si dal via facti dosiahnutý mocenský mandát (jeho legitímnym jadrom bola adopcia Caesarom) po porážke Pompeiových synov a Antonia ako jediný hegemón potvrdiť senátom i zhromaždeniami rímskych občanov, delegujúcich naň tribunicia potestas – právomoci ľudového tribúna. Granitovým jadrom neotrasiteľného inštitucionálneho postavenia Oktaviána i jeho nástupcov, rímskych cisárov, bolo imperium – najvyššie vojenské a odvodene i správne právomoci. Napriek tomuto faktu nehovoril by pravdu ten, kto by sa snažil poprieť súhlas (nie zmierenie sa) rímskej spoločnosti unavenej občianskymi vojnami – onú požadovanú celospoločenskú formulu – s takýmto spôsobom usporiadania vecí v štáte.

Dejiny rímskeho cisárstva asociujúce súčasníkom diktátorstvo v tej najhoršej podobe poznajú rozsiahly panteón konkrétnych osôb a osobností. K tým, ktorí zneužívali svoje postavenie, sa najčastejšie priraďujú Caligula, Nero, Domicián, Commodus. Je potrebné zdôrazniť, že dosah ich excesov väčšinou nepresiahol hranice cisárskeho paláca a týkal sa len dvornej kamarily. Decius alebo Dioklecián napríklad však už nie sú hodnotení (ani vnímaní!) ako diktátori, pretože v zmysle dobového chápania nerobili nič zlé, „len“ sa usilovali o stabilizovanie rímskej spoločnosti na doposiaľ klasických princípoch jej existencie (hierarchický pohanský polyteizmus). Aj napriek tomu, že za ich panovania zahynuli desaťtisíce kresťanov v dôsledku masového prenasledovania po celej ríši. Je seriózne odmietnuť historickú rekrimináciu s retroaktívnym účinkom, teda hodnotenie minulosti podľa kritérií dneška, pretože príčiny doposiaľ vždy predchádzali následkom. Iná vec však je, že každý sa môže prejaviť podľa svojej osobnosti a svojho gusta. Uvedené príklady navyše potvrdzujú fenomén nadčasového vybavovania si osobných účtov s neobľúbenými alebo padlými figúrami či figúrkami od písacieho stola, charakteristické pre mnohých historikov, neskorších kresťanských nevynímajúc. Moderná historická veda a komplexný výskum dokázali vrátiť tvár tým, ktorí ju až donedávna mali podľa dobových svedectiev veľmi zašpinenú (napr. Gallienus) a naopak, poodhaliť záves skrývajúci smeti zametené pod koberec u tých, ktorých sochy sa zachovali neporušené (Konštantínovci). A to by malo rovnako platiť o diktátoroch i „diktátoroch“ dneška.

Dejinné pozadie princípu legitimity Po zániku Ríma existovalo až do obdobia Karola Veľkého jediné cisárstvo – byzantské. Reštauráciou západného cisárstva, neskoršej Svätej ríše rímskej nemeckého národa, v európskom civilizačnom okruhu jestvovali dva najvyššie legitímne vrcholy moci, po páde Konštantinopolu sa centrum druhého prenieslo do Moskvy (teória „Tretieho Ríma“). Korunovácia Napoleona I. (1805) znamenala vzkriesenie západného cisárstva na spôsob Karola Veľkého, pretože Habsburgovci boli vnímaní už len ako nemeckí cisári, keďže cisárstvo sa feudálno-dynasticky spojilo s jediným konštitujúcim ho národom a stratilo svoj vnútorný náboj univerzalizmu ako conditio sine qua non. V tomto pohľade je Napoleonovo cisárstvo možné vnímať aj v jeho snahe o pôvodný širší occidentálny záber, tentoraz frankorománsky proti germánskemu, resp. panslavisticko-ortodoxnému. Staré európske dynastie vnútorne nikdy neprijali Napoleona za rovnocenného a legitímneho vládcu, čo sa odrazilo aj v reštaurácii Bourbonov vo Francúzsku. Vojensky nezlomená Veľká Británia neuznávala cisára Napoleona I. ani oficiálne. Britská dobová tlač sa vytrvalo zmieňuje len o Bonapartovi, výnimočne o pánovi Bonapartovi s ironickým podtextom. Následná možnosť aplikácie poučného príbehu o líške a kyslých hroznách je v tomto prípade na mieste. Aj taká silná osobnosť, akou bol nepochybne britský panovník s kráľovským titulom v európskom meradle, sa napokon predsa len stal cisárom – aspoň pre Indov (Viktória).

Noví diktátori Po páde väčšiny európskych dynastií, vrátane Turecka, ktoré so sebou priniesol jej záver, povstali vďaka vlastným individuálnym schopnostiam a sile vlastnej individuálnej autority noví silní muži, ktorí svoju moc odvodzovali bezprostredne od národa, resp. ľudu. Známymi z tých menej uvádzaných sú nielen Mustafa Kemal Paša – Atatürk, či Benito Mussolini, ale aj Pilsudski a Hindenburg. V neúprosných bojoch medzi pravicou a ľavicou sa formovali ďalší, ktorých čas prišiel o čosi neskôr. Je symptomatické, že oba najradikálnejšie póly európskeho politického rozpätia mali mať svojich zástupcov. Novým diktátorom (s výnimkou juhoamerických „klasikov“) už nestačili tituly a právomoci minulosti, potrebovali niečo iné. No nielen oni, ale aj masy, ktoré vycítili a pochopili, že éra klasických monarchií je preč. Vytvorili sa nové označenia monokratických funkcií ako duce a führer, caudillo, poglavnik i conducator, vo svojej mocenskej podstate absolutistickejších, než zastávali egyptskí faraóni alebo byzantskí caesaropapistickí cisári. Popri nich pôsobia „absolutistickí“ monarchovia 17.-18. storočia ako spolok filantropov, ktorými neraz vo svojej ľudskej, neinštitucionálnej podstate aj boli (Mária Terézia, Jozef II.). Nové funkcie odrážali novú realitu, až hyper-realitu výdatne živenú agresívnymi ideológiami. S výnimkou anglosaského sveta, ktorý si dokázal uchovať svoje tradičné konštanty, ako v prípade Veľkej Británie, alebo mal dostatok času a ekonomické predpoklady na precizovanie svojho modelu usporiadania a realizácie suverenity dovnútra i navonok ako Spojené štáty severoamerické. Aj ten však prijal osvedčený rímsky model politického usporiadania republikánskej spoločnosti koncentrovaný do dvoch silných strán – optimátov (aristokratickej – konzervatívci) a populárov (ľudovej – socialisti, demokrati, labouristi) so silným premiérom, resp. prezidentom (diktátorom, nie doživotným).

Puritánsky diktátor V súvislosti s anglosaským okruhom možno uviesť príklad nezmieriteľného Olivera Cromwella (sugestívne stvárneného Richardom Harrisom v rovnomennom filme). Ten váhajúcemu parlamentu vtlačí svoju vôľu, vedie armádu rebelov proti rojalistom, rozhodujúcim spôsobom sa zasadí za popravu kráľa Karola I. Stuarta a napokon rozdrví povstanie levellerov mylne sa nazdávajúcich, že revolúcia, ktorú na bojiskách vyživovali vlastnou krvou, sa uskutočnila aj v ich prospech. Cromwell, apelujúci na landlords a peers, toryov i whigov, členov parlamentu, aby sa správali iniciatívne, odvážne a zásadovo, ich v podstate nadmierou svojej prirodzenej autority nútil ešte viac chúliť sa v laviciach a utekať pred jeho pohľadom. Kto prijímal faktické rozhodnutia? Kolektívne grémium – parlament – iba odkleplo to, čo briskný politický intelekt a reálny mocenský faktor, oba zlúčené v jednej osobe, predostreli.

Vodcovia revolúcií Po puritánovi Cromwellovi prišiel le citoyen Robespierre – sprvoti provinčný právnik, svojím spôsobom výnimočný, povahou vášnivý a neznášanlivý, ktorý nechcel – súc inšpirovaný svojím vzorom Rousseauom – mizantropicky a humanisticky zároveň nič iné, „len“ blaho a dôstojnosť ľudstva. Preto mu vôbec neprichodilo strašné šíriť revolučný teror po celom Francúzsku nielen proti pro-rojalistickým chouanom vo Vendée a vzdorovitému Lyonu, ale aj proti nič netušiacim nevinným ľuďom vraždeným tými najperverznejšími spôsobmi. Napríklad takými, aké predviedlo v druhom najväčšom francúzskom meste (premenovanom za trest na Ville Affranchie – Oslobodené mesto) duo ľudových komisárov Collot d´Herbois a Joseph Fouché, predĺžených to ramien „revolučnej spravodlivosti a hnevu ľudu“. Podoba s Októbrovou revolúciou boľševikov v roku 1917 a jej krvavými sprievodnými dejmi je absolútne nenáhodná. Robespierrove a Saint-Justove (Leninove, Stalinove) rozhodnutia odobroval Konvent (Politbyro, soviety) súhlasným kývaním hláv ako stádo baranov, až kým spoločný strach neurobil zo zbabelcov hrdinov (thermidor 1794, 20. zjazd KSSZ 1956). Z jakobínskej diktatúry (diktatúry proletariátu) sa Francúzsko (Sovietsky zväz) prehupli do novej fázy vlády dekadentného a poživačného Direktória (Brežnevovej éry), ktorá síce vlastných občanov fyzicky likvidovala menej, ale kde najvyšším štátnym záujmom bolo predovšetkým bezostyšné naplnenie si vlastných vreciek vládnucou elitou (triedou).

Podstata a kulisy Takto by bolo možné pokračovať. Nemenila by sa podstata, len dobové kulisy a množstvo konkrétnych príkladov, nejeden zo súčasnosti. Systémy budovania spoločnosti, ako ich poznáme dnes, boli známe už v antike, moderná doba ich len modifikovala, niekde akcenty pridala, niekde ubrala, niektoré sa stali tabu. Aristoteles je prvý známy učenec v našom civilizačnom okruhu, u ktorého sa objavuje pojem syntézy cností ľudského indivídua a politicko-spoločenských kvalít občana (lat. virtus). S týmto pojmom pracuje po svojom na rozhraní stredoveku a novoveku Machiavelli, ale aj Hobbes a Carlyle, postupne i moderní sociológovia (Mosca, Pareto). So stručným poukázaním na minulosť sa možno domnievať, že úlohou budúcnosti by nemalo byť vytváranie formálnych, inštitucionálnych konštrukcií nahrádzajúcich tie sprofanované, ale dosahovanie kvality personálneho substrátu spoločnosti na báze vyváženosti ľudskej individuality a kolektívov ľudí cez vyššie spoločenské celky až po štát a medzinárodné, či nadnárodné organizácie.

Kto reálne vládne Natíska sa totiž otázka: neabsorbuje a nevytvára sa napokon aj atlantická demokracia prirodzenou cestou a zákonite ako systém, kde za inštitúciami stoja konkrétni ľudia, obsah vyslovený Džingischánom v Jasse? „Iba jedna moc môže vládnuť, hoc aj vykonávaná prostredníctvom ďalších, ktorí sa jej však musia prispôsobiť a rešpektovať ju!“ Pre nekritických obdivovateľov sterilného obrazu anglosaskej demokracie to bude znieť možno ako heréza, ale táto myšlienka by sa pokojne mohla vzťahovať aj na právomoci britského premiéra počas vojnového konfliktu, napríklad Winstona Churchilla, v istom zmysle nie nepodobného rímskemu diktátorovi v období republiky s dočasnými právomocami (viď predchádzajúce) – aj keď anglosaskej demokracii v tomto porovnaní treba priznať efektívne kontrolné právomoci. Ak sa zamyslíme nad podstatou tejto argumentácie, potom, bez ohľadu na bariéry času, kultúrno-antropologické okruhy a civilizácie, môžeme dospieť k názoru, že všetko ostatné (t.j. inštitúcie a ich názvy) doposiaľ bolo, je a bude o kvalite osobností vo všetkých aspektoch a o ich prístupoch k realizácii moci. Bude to zároveň o takých, v podstate jednoduchých i keď nadmernou rétorikou sprofanovaných, a predsa principiálnych veciach, akými sú napríklad ľudskosť, znášanlivosť a rešpekt voči všeobecne uznávaným hodnotám.

Nerobiť cisára O rímskom cisárovi Hadriánovi, ktorý počas viac ako dvadsaťročnej vlády navštívil takmer všetky provincie svojej obrovskej ríše, sa v prameňoch zachovalo, že raz ho pristavila jednoduchá žena a žiadala ho o posúdenie svojej žiadosti. Hadrián, ktorý bol telom i dušou perfekcionista a workoholik, žiadateľku odbil – dnes nemám síl ani času. „Tak nerob cisára!“, zaznela karhavá ženičkina replika. Nie, odvážlivkyňu nikto nezrazil za trúfalosť na kolená a neodťal jej hlavu, akoby sa mohol nazdať súčasník. Cisár a pán sveta sa so sklonenou hlavou okamžite zastavil a začal sa venovať žiadateľke.

Autor (1958) je pracovník MZV SR

(Celkovo 6 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter