Lúčnica zablahoželala 21. apríla v Divadle Andreja Bagara v Nitre svojmu dlhoročnému vedúcemu a horeografovi Štefanovi Nosáľovi k udeleniu Ceny Pavla Straussa tancom. A zatancovala aj druhému jej tohtoročnému nositeľovi, fotografovi Karolovi Kállayovi. Oboch umelcov si cenou nazvanou po významnom slovenskom lekárovi, spisovateľovi a humanistovi uctila Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, jej Filozofická fakulta, Katedra kulturológie a Kulturologická spoločnosť. Na návrh študentov a pedagógov školy ju udeľujú už piaty rok významným osobnostiam, ktoré svojím celoživotným dielom výrazne prispeli k obohateniu slovenskej kultúry, umenia a iných spoločenských oblastí. Cez prácu a lásku ku kráse Karol Kállay, 84-ročný rodák z Čadce, považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností slovenskej fotografie, v ďakovnej reči zdôraznil potrebu ustavičnej práce na sebe, bez ktorej by nik nedosiahol úspech. Štefan Nosáľ zakladateľ, choreograf a dlhoročný umelecký vedúci súboru Lúčnica, ktorý sa pred 83 rokmi narodil v Hriňovej, obrátil pozornosť prítomných na lásku. Na lásku k ľuďom, s ktorými pracuje, na lásku k práci, k umeniu, ku kráse a k svojej krajine. Celý život sa usiloval preniesť krásu Podpoľania a tradícií do súčasného sveta prostredníctvom spevu a tanca. Cena – drevená plastika od umeleckého rezbára Miroslava Poláka a grafický list od akademického maliara Petra Galvánka, ktorú odovzdával jej zakladateľ, vedúci Katedry kulturológie profesor Jozef Leikert, akoby túto myšlienku podčiarkli. Oceneným zatlieskala nielen moderátorská dvojica Alena Heribanová a Martin Nikodým, ale aj publikum slávnostného galaprogramu. Tí všetci týmto spôsobom vzdali hold aj tomu, po kom cenu pomenovali. Vzácny súcit s trpiacimi Život Pavla Straussa (1912, Liptovský Mikuláš – 1994, Nitra) výrazne ovplyvnilo láskyplné rodinné prostredie. Nič na tom nezmenilo ani to, že mu otec rok po jeho narodení narukoval a musel bojovať v prvej svetovej vojne, takže doma bol málo. Pavol napriek tomu svoje detstvo vnímal ako svet plný poézie, údivu a nepoznanej miloty. Po citlivej, ťažko chorej matke zdedil vzťah k hudbe a nadanie na jazyky a pod vplyvom starého otca, lekára Bartolomeja Kuxa sa rozhodol, že bude takým istým dobrým odborníkom ako on. Podarilo sa. Pacienti hovorili, že sa im venoval s milosrdnou láskou, pretože mal mimoriadny dar pokoja, citu, obetavosti a láskavosti. Celý jeho život bol pretkaný láskou k hudbe a literatúre, predovšetkým k poézii a aj vzťahom k Bohu. A hoci to vždy nebolo jednoduché, nebál sa utrpenia, ktoré s tým bolo spojené. Odpovedal naň takto: „Svet má jednu odpoveď na úprimnosť a jednoznačnosť: umlčať! Svet má jednu odpoveď na snahu po rýdzosti: tresnúť po hlave! Svet má jednu zbraň pre tých, čo chcú byť čistí: odstrániť alebo vyhlásiť za blázna! Kto neverí, nemá schopnosť veriť, že iní veria. Ja verím tým, čo za svoju ideu vedia trpieť.“ Od študenta k doktorovi Študentovi Straussovi v roku 1936 vyšla po nemecky napísaná básnická zbierka Kanóny na vajciach, neskôr tiež v nemčine Čierne verše. Po čase vydal cestopis zo Švajčiarska Všetko je rovnako blízke i ďaleké, eseje Mozaika nádeje, básne v próze Stĺpy. V 50. rokoch minulého storočia ho politicky prenasledovali a ako autor nemal šancu. Jeho ďalšie knihy Aforistické diárium, Krížová cesta pre chorých, Postila dneška vyšli v Ríme, ale Zápisky diletanta v roku 1968 a Zákruty bez ciest v roku 1971 už na Slovensku. Roztrhnutá opona však vyšla zasa v Ríme. Potom sa „ozval“ až po novembri 1989 knihami Rekviem za živých (v roku 1991 za ňu získal Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ), Nádhera nečakaného, Úsmev nad úsmevom, Kvety z popola, Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána, A slovo zadúchal duch (spolu s Milanom Rúfusom). V roku 1992 mu Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach udelila čestný titul doktor filozofických vied. Vyznamenanie cenou spojenou s jeho menom je česť, ktorá zároveň znamená aj hold jeho osobnosti a dielu. Dosiaľ sa ňou hrdia, ale aj umeniu ňou klaňajú aj Ján Chryzostom kardinál Korec, herečka Emília Vášáryová, básnik Milan Rúfus, operný spevák Peter Dvorský, husľový virtuóz Peter Michalica, lekár a esejista Jaroslav Siman, výtvarník Miroslav Cipár a spevák Pavol Hammel. Autorka študuje kulturológiu na UKF v Nitre
