Čas poľskej pravice

Návrat pravice v Poľsku: po prvýkrát od minuloročných volieb má poľská vláda v parlamente väčšinu. Cenou za ňu však bude zahraničnopolitická izolácia. Minister zahraničných vecí Stefan Meller, ktorý garantoval dobré vzťahy s EÚ, odstúpil. Strana spravodlivosti, ktorá doteraz riadila menšinovú vládu, vstúpila do koalície s populistickou stranou poľnohospodárov Sebaobrana a s krajne pravicovou Ligou poľských rodín (LPR). Tým sa dvojičkám Kaczynským – z ktorých jeden je prezidentom, druhý predsedom strany – podarilo získať parlamentnú väčšinu. Za získaný vnútropolitický taktický priestor však zaplatia draho. Nestranícky minister zahraničných vecí Stefan Meller oznámil svoje odstúpenie z funkcie vzápätí po tom, čo bol oficiálne potvrdený vstup Sebaobrany do koalície – pravdepodobne s vedomím, že hľadanie nástupcu prinesie skutočné ťažkosti. Medzi alternatívy sa dostal aj minister obrany Radoslaw Sikorski: – 84-ročný expert na nemeckú politiku Władysław Bartoszewski kandidatúru odmietol, oficiálne z dôvodu vysokého veku. Naviac sa v pondelok stiahla aj splnomocnenkyňa pre nemecko-poľské vzťahy Irena Lipowiczová. Známe postavy novej vlády „Nová vláda bude xenofóbna, ideologická, euroskeptická a neprofesionálna,“ tvrdí publicista Janusz Rolicki v denníku Gazeta Wyborcza. Lídri malých strán Andrzej Lepper a Roman Giertych, ktorí budú vicepremiérmi a dostanú pridelený ministerský post, sú považovaní za radikálnych populistov. Lepper sa v 90. rokoch zviditeľnil ako vodca protestov poľských poľnohospodárov a známym sa stal najmä „politickým chuligánstvom“. Otvorene vyzýval na to, aby neobľúbení úradníci obviňovaní z predaja krajiny Európskej únii boli vyhodení na hnojisko. Pri blokádach ciest organizovaných Lepperom boli viackrát zranení aj zahraniční vodiči kamiónov. Teraz sa bývalý boxer usiluje o zmenu imidžu. Účasťou na vláde sa priučí salónnej politike a v budúcich prezidentských voľbách chce byť kandidátom číslo jeden. Roman Giertych sa má stať ministrom školstva. Známy je hlavne svojimi výrazne pravicovo-konzervatívnymi prejavmi. Podmienkou pre vstup LPR do vlády bolo pre Gietrycha opätovné prerokovanie prístupovej zmluvy Poľska do EÚ. Mládežnícka organizácia Celopoľská mládež, obnovená samotných Giertychom, spája už od roku 1989 členstvo v únii s pôsobením „cudzincov a homosexuálov“. Predseda LPR dokáže rétoricky spájať minulosť s prítomnosťou: zatiaľ čo Poliakom má v budúcnosti ostať iba podradná práca v západných supermarketoch, v ich vlastnej krajine majú byť tabuľky „Len pre Nemcov.“ Plán zmeny Prezident Lech Kaczyński vidí v koalícii, ktorá poskytne vláde väčšinu 243 z 460 mandátov v parlamente, teda žiadnu ústavnú väčšinu, historickú príležitosť. „Táto vláda má len jednu šancu – zmeniť život spoločnosti.“ Šanca, ktorá tu dlhé roky nebola, pretože ekonomický rozvoj uspokojujúci. Nástrojom na zmenu má byť idea „solidárneho národa“ propagovaná Stranou spravodlivosti. Tá má spájať rýchly ekonomický pokrok posledných rokov s vlasteneckými a katolíckymi hodnotami. Pre tých, ktorí transformáciou poľskej ekonomiky strácajú, dobre znejú sľuby sociálneho zabezpečenia rodín, posilnenia domácich podnikateľov či zastavenie procesu prijímania eura. Po podpise pod koaličnú zmluvu sa všetci účastníci zaviazali k „rýchlym krokom“. Strana spravodlivosti tak vďaka získanej parlamentnej väčšine vytvorí úrad boja proti korupcii, čo umožní priviesť páchateľov pred súd za niekoľko dní. Lepper sa bude ako minister poľnohospodárstva starať o vytváranie poľnohospodárskej infraštruktúry, čím sa bude, paradoxne, usilovať o získanie viac peňazí z kritizovanej EÚ. Obete zmeny To, že v mene tohto vnútropolitického usporiadania musel byť obetovaný Meller, je trpký úder. Bratia Kaczyńskí si ho vybrali ako diplomata starej školy, ktorý mal naprávať protieurópsky imidž ich strany. Medzi súčasnými kádrami sa nenachádza nik, kto by mal formát potrebný na integrované pôsobenie v Európe. Kaczyńskí sú však dosť pragmatickí na to, aby konfrontáciou s EÚ nevsadili do hry ekonomickú budúcnosť krajiny. Pri súčasnej vládnej konštelácii však veľa pozitívnych impulzov voči EÚ nemožno očakávať. Mocensky najmenej dôležitými známymi postavami sú premiér Kazimierz Marcinkiewicz a ministerka financií Zyta Gilowska. Nie je možné predpovedať, ako dlho vo vláde ostanú. Marcinkiewicz sa stal po voľbách šéfom vlády len ako jediné prijateľné riešenie, ktoré neohrozí prezidentské ambície Lecha Kaczyńského. Na verejnosti je síce obľúbený, z hľadiska rozloženia moci však už teraz nič nebráni tomu, aby bol vymenený za Jaroslawa Kaczyńského – to by bol dvojitý zásah, po ktorom bratia Kaczyńskí dlho túžia. Gilowska je považovaná za presadzovateľku reforiem. V minulom roku sa ešte zapojila do prípravy projektu rovnej dane, predstaveného liberálno-konzervatívnou Občianskou platformou (OP), ktorý sa však v predvolebnom boji zmenil na voličskú katastrofu. Krokom, ktorý bol namierený na oslabenie liberálnej opozície, sa vo februári Jaroslawovi Kaczyńskému podarilo získať liberálnu profesorku ekonómie do vlády. Ak by sa vláda chcela v blízkej budúcnosti vyhnúť ďalšej výmene stoličiek, z taktického hľadiska už Gilowska svoju úlohu splnila. Jej politická budúcnosť bude pravdepodobne závisieť od toho, ako sa dokáže prispôsobiť populizmu, ktorý vyžaduje Lepper a LPR. Článok bol uverejnený v internetovom vydaní týždenníka Die Zeit www.diezeit.de Redakčne upravené