Caput mundi; Centrum sveta

Konečne som v New Yorku, na mieste, kde sú slová „cudzí“ a „iný“ celkom bezvýznamné. Je to tu iné ako kdekoľvek inde na svete: pestrá zmes hľadačov šťastia – a všetci prichádzajú odniekiaľ zďaleka.

Už týždeň po prílete na letisko JFK som sa dostal do kontaktu s Newyorským bohom peňazí – hoci len na krátko. V hosteli som na nástenke našiel inzerát, že niekto hľadá pomocníka pri upratovaní pivnice, a ja som sa spolu s mladým Austrálčanom Jimom vydal za hlasom peňazí. Len o chvíľu neskôr stojím v niekoľkoposchodovom dome v meste, na Upper West Side, a zariadenie bytu mi pripomína honosné miestnosti v cisárskom sídle viedenského Schönbrunnu: starí holandskí majstri vo vycifrovaných rámoch, štukatúry a fresky na plafónoch, posteľ s baldachýnom vo farbe červeného vína, obrovské čínske vázy, tapety zdobené zlatou napodobeninou výšivky a ťažké brokátové závesy.

Kým nás majiteľka bytu, nevýrazná päťdesiatnička, vedie niekoľkými poschodiami a zhľadúva pritom nevyhnutné čistiace prostriedky, kladiem si otázku, ako sa môže ktokoľvek uprostred tejto nepotrebnej nádhery cítiť čo i len sekundu dobre.

+++
Bono, trochu mrzutý.
Jim a ja sa cez obednú prestávku zastavíme v jedálni na Broadway. Ešte si ani poriadne neobjednáme, už vidíme Bona, lídra írskej rockovej kapely U2, ktorý sedí o niekoľko stolov ďalej, číta noviny New York Times a zajedá ich hamburgerom. Nikdy som nebol fanúšikom U2, napriek tomu ma prítomnosť tohto muža, ku ktorého každodennej činnosti patria vystúpenia pred tisíckami ľudí, krátko fascinuje. Mám chuť spýtať sa ho, či si človek na pocit, že je hviezdou, niekedy zvykne. A v tej chvíli sa zo mňa stáva tínedžer. Odhadzujem všetku sebaúctu, vstanem a kráčam k Bonovmu stolu, opatrne pred neho položím zápisník a pero a zamrmlem: I´m an aspiring musician (Snažím sa byť hudobníkom). Rockový poloboh zdvihne oči od rozčítaných novín, trochu mrzuto sa na mňa pozrie, vezme do ruky pero a do zápisníka mi napíše: Never aspire, conspire, perspire for hire (Nikdy sa nesnaž, nekonšpiruj a nepoť pre peniaze).

+++
O päť mesiacov neskôr. Sedem hodín večer.
Vlak o siedmej opúšťa Times Square, zastavuje v staniciach Piata Avenue a Grand Central, prechádza East river, vo štvrti Queens sa vynorí z podzemia a slúži ako vyhliadková veža, zabočuje na sever, ide rovnobežne s riekou kde sa cestujúcim naskytne výhľad na Midtown Manhattan – už len preň sa do New Yorku oplatilo prísť. Vlak za sebou necháva mrakodrapy, na trati držanej niekoľkometrovými stĺpmi obchádza administratívne budovy, okrúhle vodné nádoby na plochých strechách a neforemné sýpky obývané ľuďmi, zastavuje v írskej štvrti Woodside, potom v indickej štvrti Jackson Heights a nakoniec vo štvrti Flushing obývanej Číňanmi a Kórejčanmi. Vlak o siedmej, ktorému sa hovorí aj International Express – medzinárodný expres – prechádza štvrťou Queens, tou Newyorskou štvrťou, v ktorej sa hovorí stopäťdesiatimi jazykmi, v ktorej sa čítajú noviny v deväťdesiatich jazykoch a v ktorej nájdete toľko rozdielnych etník ako na nijakom inom mieste na svete.

Zo stanice metra Woodside je to peši presne dvanásť minút, okolo piatich Irish pubov, po malý dvojposchodový domček z červených tehál, v ktorom už štvrtý mesiac bývam a v ktorom dnes Xenia organizuje večeru. Okrem našej spolubývajúcej Rosalby sú tu aj Yo, Bangham, Paulina, Anna a Liz. Paulina, Anna a Liz majú ruských predkov, rodičia Xenie pochádzajú z Filipín, Rosalbiny príbuzní sú z Panamy, Yo je pôvodom z Číny a rodičia Banghamu emigrovali v šesťdesiatych rokoch z Kórey. Nehoda? Nie. Teroristický útok.

Keď som pred niekoľkými mesiacmi spoznal Xeniiných rodičov, pristihol som sa pri tom, že si pri každom stretnutí uvedomujem ich pôvod. Zakaždým, keď som sa stretol s Yo, som si nevdojak pomyslel: pozerám sa do tváre Číňanovi. Svoju reakciu som pripisoval skutočnosti, že v Rakúsku som nemal jediného priateľa či známeho, ktorý by pochádzal z inej krajiny. O niekoľko mesiacov neskôr som so zadosťučinením zistil, že som to prestal rozlišovať, že sa dívam za tváre, a tak som sa konečne zžil s New Yorkom, s miestom, kde sú slová „cudzí“ a „iný“ celkom bezvýznamné. Veď tu nie je nič normálnejšie, ako byť cudzí či iný.

+++
O osem mesiacov neskôr. Deväť hodín ráno.
Sedím v knižnici Music Institute CCNY (City College of New York). Práve počúvam Beethovena, keď mi zamestnankyňa knižnice oznámi, že do jednej z budov Svetového obchodného centra práve narazilo lietadlo. Nehoda, hovorí. Ani nie o štvrť hodiny neskôr prichádza znova a hovorí, že lietadlo narazilo aj do druhej z budov. Pravdepodobne nejde o nehodu, ale o teroristický útok. Odchádzam z knižnice a nasledujúcich niekoľko hodín trávim spolu so stovkami ostatných študentov pred veľkou televíznou obrazovkou na chodbe hlavnej univerzitnej budovy. Sledujem tam, ako sa obe budovy Svetového obchodného centra, vzdialené len niekoľko desiatok kilometrov odo mňa, jedna po druhej rúcajú k zemi.

Potom odchádzam z kampusu a pokúšam sa, keďže metro z bezpečnostných dôvodov nepremáva, dostať sa do centra autobusom. Nakoniec pokračujem v ceste predsa len peši. O dve hodiny neskôr som na Queensboro Bridge, ktorý pre autá uzavreli, a som tu jeden z tisícou ostatných ľudí, ktorí pripomínajú exodus, keď sa pokúšajú dostať sa peši z Manhattanu do Queens. Niekoľko minút postojím pri zábradlí mostu, a ponad East River sa pozerám smerom na juh, na stúpajúci dym, ktorý sa tam dvíha nad Financial District k žiarivo modrej oblohe. Pokúšam sa pochopiť nepochopiteľné.

+++
O tri mesiace neskôr. Sťahovanie na Manhattan.
Či, lepšie povedané, sťahovanie do Dominikánskej republiky, do štvrti na severnom cípe Manhattanu, medzi riekami Hudson a East River, ktorá je obývaná prisťahovalcami z karibských štátov a neoficiálne sa považuje za ich druhé najväčšie mesto. V celej štvrti Inwood sa hovorí po španielsky: v predajniach lahôdok, v samoobsluhách a reštauráciách. Freddie a Charles, moji spolubývajúci, však nie sú z Domikánskej republiky, ale z Nigérie. Charles je občanom Spojených štátov, vyštudoval CCNY a pracuje pre zahraničnú spoločnosť. Freddie je jeho bratanec a živí sa ako umývač áut; polovicu príjmu posiela svojej rodine do Nigérie a zvyšok peňazí dáva cirkvi.

+++
O šesť mesiacov neskôr. Jedna hodina ráno.
Yves prichádza na Hub, parkovisko rikší. Vodiči rikší sedia vo svojich vozidlách, posilňujú sa, porovnávajú svoje denné zárobky a vymieňajú si skúsenosti z predchádzajúceho dňa. Yves sa usmieva, je spokojný – rovnako, ako väčšina ostatných vodičov. Piatky sú vždy dobré, a navyše je začiatok mesiaca, výplaty sú ešte čerstvé a prepitné vysoké, a okrem toho prší, a za dažďa sa ešte viac ľudí dá odviezť. Yves pracuje na Manhattane ako taxikár na bicykli už piaty rok. Francúz, ktorý sa po skončení štúdia vydal na bicykli na cesty a vrátil sa až po siedmich rokoch. Na jednej z posledných etáp svojej cesty sa spoznal s Newyorčanom Robertom, ktorý mu porozprával o práci vo svojom rodnom meste, ktorou sa vraj dá dobre zarobiť. Mimochodom, sám Robert pracuje ako vodič rikše len štyri mesiace do roka, a zvyšok času cestuje po svete. Peši. Práve teraz je v Chile. Okrem toho je tu Petar, vojnový utečenec zo Srbska, Kevin, ktorý má už vyše šesťdesiat rokov, Lu, malý a krehko vyzerajúci Číňan, Henry z Kolumbie, ktorý svojich klientov zabáva opernými áriami, takže si na prepitnom zarobí obrovské sumy. Je tu aj celý kŕdeľ hercov, hudobníkov, modeliek, autorov scenárov, študentov a, pravdaže, k skupine pestrých hľadačov šťastia patrím aj ja – napriek Bonovej dobre mienenej rade, aby som sa pre peniaze nikdy nepotil. Všetci si ceníme a užívame výhody tohto nezvyčajného zamestnania: pohyblivú pracovnú dobu, ktorú si stanovujeme len a len sami, a úplnú slobodu. Pretože George Bliss, ktorý na začiatku deväťdesiatych rokov rozbehol túto firmu s niekoľkými rikšami, aby tak ekologicky prispel ku každodennému chaosu newyorskej premávky, nie je naším zamestnávateľom. Nie je nikým iným ako prenajímateľom vozidiel – rikší, ktoré nám prenajíma za poplatok za ich údržbu a garážovanie.

Krátko po Yvesovi sa so svojou rikšou vracia aj Pat. Už zďaleka vidno, ako sa raduje, naťahuje pred seba pravú nohu, ktorá je, na rozdiel od ľavej, bosá, v ruke do výšky zdvíha bankovku, a my všetci vieme, že Pat mal dnes šťastný deň. Na Times Square sa stretol s tým bláznom, ktorý raz za čas za upršaných letných nocí zastavuje okoloidúcich vodičov rikší, aby od nich za sto dolárov odkúpil jednu z dvoch upotených a pouličnou špinou nasiaknutých ponožiek. Také niečo nájdete len v New Yorku. Caput mundi. V hlavnom meste bláznov, v hlavnom meste sveta.

Text vyšiel v pravidelnej rubrike Meine Amerika – Moja Amerika.
Preložila Svetlana Žuchová Z
droj: www.derstandard.at

O autorovi
Arthur Fürnhammer sa narodil v roku 1972 v rakúskom Linzi, vyštudoval právo v Salzburgu. Po ročnej praxi na súde strávil tri roky v New Yorku. V roku 2008 mu vo vydavateľstve Iatros vyšla prvá kniha – Unterwegs nach Albanien – Der Gastfreund (Cesta do Albánska – Hosťujúci priateľ). Je pravidelným spolupracovníkom viedenských novín. Žije a pracuje vo Viedni.

(Celkovo 2 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter