„Bushland“, konzervatívna Amerika?

286 : 252 na voliteľov, približne 58,4 : 54,8 mil. na absolútne voličské hlasy, samozrejme, všetko v prospech Busha. Tieto výsledky sú všeobecne známe, preto niekoľko údajov a čísel, ktoré stoja za nimi. Bush výrazne väčšinový u bielych majetnejších mužov, vydatých žien, vojenských rodín, nositeľov zbraní, starších ľudí a, samozrejme, pravidelných návštevníkov bohoslužieb. Geograficky, prakticky celé vnútrozemie, juh a stredozápad, samozrejme vidiek. Kerry naopak – mladší voliči, slobodné matky, celkovo ženy, tradične menšiny (Afroameričania 90 %, voliči ázijského pôvodu 60 %), vzdelanejší, logicky odporcovia vojny a homosexuálne orientovaní a, pochopiteľne, nie pravidelní návštevníci kostolov. Geograficky pobrežia severovýchodu a západu, najmä liberálne bašty Kalifornia a New York a pobrežia Veľkých jazier, celkovo väčšie a veľké mestá. Alebo inak. Morálne hodnoty, ekonomika a pracovné miesta, boj proti terorizmu a Irak. To je poradie hlavných tém, na ktorých sa lámalo rozhodovanie amerických voličov. Pre 22 % voličov, najväčšiu skupinu, boli hlavným volebným motívom morálne hodnoty. A 79 % z nich volilo G. Busha. Pre o niečo menšiu časť voličov to bol boj proti terorizmu a 85 % z nich volilo G. Busha. 7 z 10 voličov vyjadrilo pri voľbách obavu pred ďalšími teroristickými útokmi v USA. (Usáma je asi so svojím predvolebným výstupom spokojný.) V podstate jednoduchá rovnica, silné témy republikánov boli pre voličov rozhodujúcejšie ako silné témy demokratov. Dá sa to povedať aj tak, že strach a morálne hodnoty v utorok vyhrali nad peňaženkami Američanov. Bushov triumf Nad týmito číslami a výsledkami dnes stojí Amerika a svet a snaží sa ich zinterpretovať. Triumfálne víťazstvo prezidenta Busha a konzervatívna Amerika, to je obraz, ktorý sa presadil asi najvýraznejšie. Prvé sedí úplne, druhé viac-menej vôbec. Prečo? To, že prezident Bush zaznamenal minulý utorok triumfálne víťazstvo, je holý fakt. Na rozdiel od „ukradnutých volieb“ roku 2000, keď Bush prehral súboj o absolútne voličské hlasy a o jeho víťazstve rozhodol republikánsky Najvyšší súd, bude jeho minulotýždňové víťazstvo asi ťažko niekto spochybňovať. Jednoznačný, viac ako 3,5-miliónový náskok v absolútnych číslach. Najvyšší počet reálnych voličských hlasov od prezidenta Reagana, pri najvyššej účasti od roku 1968. Historicky jediný syn prezidenta, ktorý obhájil svoj prezidentský post. Navyše, o 4 hlasy posilnená, už 12 rokov trvajúca väčšina republikánov v Snemovni reprezentantov, o 5 hlasov posilnená väčšina v Senáte. To, že prvý raz po 52 rokoch bol porazený vodca strany v Senáte, demokrat T. Daschle, je už len potvrdeným trpkosti zdrvujúcej porážky amerických demokratov. A nakoniec, prvý raz od roku 1900 jedna strana obhájila prezidentský úrad a súčasne svoju väčšinu v oboch komorách Kongresu. Ako inak ako fenomenálny triumf prezidenta Busha a republikánov možno takýto výsledok označiť? Ak k tomu pripočítame väčšinovo konzervatívny Najvyšší súd, možno pokojne skonštatovať, že republikáni na ďalšie roky politicky plne ovládajú krajinu. Aká Amerika? Toto je reálny výsledok 4-ročného súboja, na ktorom niet čo spochybniť. Takto ho však treba aj brať, ako jeden výsledok, jedného volebného súboja. So závermi ohľadne vnútorného charakteru americkej spoločnosti by bolo dobré neunáhliť sa. V prvom rade netreba zabúdať, že voľby sa skončili výsledkom 51 : 48. Už tento základný fakt by mal stačiť na to, aby sme Ameriku neškatuľkovali ako kráľovstvo konzervativizmu. Po druhé, o celkovom výsledku volieb rozhodlo približne 144-tisíc z celkového počtu viac ako 120-miliónov odovzdaných hlasov. To znamená, že keby sa zopár desiatok tisíc voličov Ohia v utorok rozhodlo inak, výsledok by bol úplne iný a o konzervatívnej Amerike by nebolo ani reči. Ale v poriadku, systém má jasné pravidlá a všetci ich musia rešpektovať. Najviac o vnútornom politickom charaktere krajiny nám však hovorí volebná mapa. Na mapu, ktorú asi už všetci poznáme, ukazujúcu Ameriku oblečenú do republikánskej červenej, popri ktorej len na okrajoch vytŕča demokratická modrá, by sme však mali zabudnúť. Reálny obraz politickej Ameriky ponúka mapa, na ktorej, po prvé, veľkosť štátov zodpovedá počtu ich obyvateľov a, po druhé, farebne, a teda stranícky rozdelené sú aj volebné okresy. Tento reálny obraz Ameriky ponúka dva výsledky: po prvé, čisto kvantitatívne je to skoro rovnomerne rozdelená Amerika a, po druhé, je to geograficky veľmi jasne rozdelená Amerika, vidiek plne ovládajú republikáni, mestá väčšinovo demokrati. Jediný správny záver minulotýždňových volieb ohľadne politického charakteru americkej spoločnosti je teda nie ten, že Amerika je väčšinovo konzervatívna, i keď je určite o kus konzervatívnejšia ako Európa, ale ten, že Amerika je dokonale a pomerne zreteľne rozdelená. Hovorí sa tomu „krajina 50 : 50“, resp. krajina 49 : 49, v ktorej je väčšinová raz jedna a raz druhá strana. Fakt je, že v tohtoročných voľbách sa presadila konzervatívna Amerika. Fakt je, že v americkom stredozemí, na vidieku sú pojmy ako liberálny, progresívny, interrupcie, práva homosexuálov a pod. vážnym problémom. Ale faktom je, že existuje aj druhá Amerika. Výsledok 51 : 48 hovorí, že necelá polovica účastníkov volieb politiku prezidenta Busha odmietla. Odmietla prílišný vplyv náboženstva na výkonnú štátnu moc, odmietla prezidenta, ktorý sa v zásadných otázkach radí najmä s „najvyšším“, odmietla vojnu vedenú pod falošnými motívmi a so zatiaľ nie veľmi oslnivými dôsledkami, odmietla daňové darčeky pre milionárov a stratu pracovných miest pre stredné triedy, odmietla obrovský deficit a odmietla politiku strachu a obmedzovania ľudských práv v krajine, kde sloboda jednotlivca je naozaj hodnotou hodnôt. Úspešná, konzervatívna volebná kampaň Je pravdou, že jedným zo základov volebného úspechu prezidenta Busha boli konzervatívne hodnoty. Reálne to však znamená len to, že tieto hodnoty, resp. agenda týchto hodnôt zmobilizovala dostatok konzervatívnych Američanov. Nič menej a nič viac. Je to výsledok konkrétneho volebného súboja, na ktorý mali vplyv konkrétne danosti a faktory tohto súboja. Republikáni boli tentoraz v kampani úspešnejší, svojou profesionalitou a šikovnosťou dostali k volebným urnám viac svojich prívržencov. Tým sa však príbeh končí. O tom, koľko je v Amerike konzervatívcov a koľko liberálov, teda o vnútornom politickom charaktere krajiny, to až tak veľa nehovorí. „Bush vyhral, lebo konzervatívna Amerika je viac úderná a lepšie zorganizovaná ako demokratická,“ vystihol situáciu úplne presne nemecký Spiegel. Okrem odhodlaného boja proti terorizmu to boli naozaj témy morálnych hodnôt a presvedčení konzervatívnej Ameriky, na ktoré Karl Rove vsadil všetky stávky svojej kampane. A témou, ktorá mala priniesť želaný výsledok, sa stali partnerstvá homosexuálov, resp. ochrana tradičnej rodiny. „Anti-gej“ referendá sa konali v 11 štátoch únie, okrem iných rozhodujúcich štátov aj v Ohiu, kde tak ako inde prešlo približne 2/3 podporou. Týmto geniálnym trikom sa republikánom podarilo demokratov v kľúčových štátoch onálepkovať ako odporcov tradičného manželstva a rodiny, to dokonale zmobilizovalo konzervatívny vidiek do voľby ochrancu tradičných amerických hodnôt a to možno, resp. viac-menej určite rozhodlo. Aby sme to zhrnuli, G. W. Bush ostáva v kresle prezidenta nie preto, že Amerika je výrazne väčšinovo konzervatívna, ale preto, lebo republikáni jednoducho tentoraz urobili lepšiu kampaň. Podarilo sa im, za neuveriteľné peniaze, dostatočnú časť Američanov presvedčiť, že John Kerry je politik bez jasného a pevného postoja, čo je v čase rizík a ohrození príliš veľký hazard. A svojho kandidáta sa im podarilo napasovať presne na požiadavky doby, resp. inak, požiadavky doby napasovali na svojho kandidáta. Tri roky usilovne a intenzívne budovali kulisu stavu vojny ako základného rámca a kontextu volebného súboja a svojho lídra profilovali ako vojnového prezidenta. Centrála Republikánskej strany pár dní po katastrofe 11. septembra začala obrovskou direct-mailovou kampaňou šíriť takýto obraz krajiny a prezidenta. Bush II. Otázka, aké bude druhé volebné obdobie prezidenta Busha, zamestnáva pomerne široký okruh politických pozorovateľov a analytikov. Fakt je, že rozhodovací priestor má prezident veľmi široký. Mandát od voličov je nespochybniteľný, väčšiny v komorách Kongresu sú pohodlné, i keď aspoň blokovaciu menšinu demokrati v Senáte udržali, je teda len na rozhodnutí jeho a jeho tímu, kam sa prezidentovanie uberie. Hlasy volajúce po potrebe zjednotenia národa sú dosť silné na to, aby ich nemohol ignorovať. Na druhej strane G. W. Bush je človekom viery a presvedčenia, či teda bude zásadne meniť svoj politický kurz, je viac ako otázne. Rozhodne najskôr to, aký odkaz bude chcieť G. W. Bush po sebe zanechať. Či sa bude chcieť do histórie zapísať veľkými písmenami ako prezident, ktorý dokázal krajinu po ťažkom rozkole opäť zjednotiť, alebo či u neho zvíťazí odhodlanie pretvoriť krajinu na svoj obraz, resp. položiť pevné základy konzervatívnej Ameriky na dlhé desaťročia. Demokrati: „out of touch“ „Stratili sme spojenie s americkým ľudom“ posťažovala sa šéfka demokratickej menšiny v snemovni reprezentantov Nancy Pelosi. „Budeme potrebovať poriadnu revíziu,“ priznal ešte vo volebnú noc najprominentnejší demokratický konzultant James Carville. Demokrati sú po voľbách vo vážnej depresii. Sú vraj „out of touch“ t. j. niečo ako odtrhnutí od reality americkej spoločnosti. Asi najhoršia nálepka, akú môže veľká ľudová strana dostať. Stranu čaká v najbližších mesiacoch ostrý vnútorný boj o to, ktoré krídlo sa presadí. Autentickí ľavičiari Howarda Deana alebo stredoví, konzervatívni demokrati s ikonou Hillary. H. Dean má energiu, ale je naozaj mimo „mainstreamu“, Hillary má všetky základné predpoklady úspechu, no je silne nenávidená republikánmi, a teda mobilizuje súperov. Ľahké to demokrati v každom prípade mať nebudú. To, či je Amerika väčšinovo konzervatívna alebo liberálna, stredoľavá, alebo stredopravá, môžu povedať len hlbšie sociologické výskumy. Vo volebných súbojoch hrá svoju rolu toľko „nesociologických“ faktorov, že majú v tomto smere úplne minimálnu výpovednú hodnotu. Jediné, čo nám minulotýždňový americký utorok povedal, je, že vo voľbách, ktoré sa štylizovali do čierno-bieleho, osudového rozhodnutia medzi absolútnym zlom a dobrom, boli republikáni jednoducho lepší a úspešnejší. Určite neteší, preto aspoň poučiť by mohlo.