V dejinách ľudstva sa odchádzajúce storočie stalo obdobím rozšírenia sociálnodemokratickej ideológie do väčšiny krajín na zemeguli. Táto tendencia je spojená s dvomi faktormi: rastom výrobných síl a rozšírením kultúrneho potenciálu spoločnosti, ktorý vytvoril predpoklady, aby priemerný človek pochopil výhody mierového spolužitia pred donedávna dominujúcim spôsobom silového riešenia konfliktov medzi sociálnymi skupinami a národmi.
Hlavným argumentom v prospech sociálnodemokratickej idey sa javí, že jej nositelia si uvedomujú existenciu vysokej životnej úrovne v krajinách, v ktorých demos odovzdal (demokratickou cestou) moc do rúk predstaviteľov sociálnodemokratickej strany. Za pionierov sociálnodemokratického smerovania je možné právom považovať Švajčiarsko a Fínsko, ktoré idú po tejto ceste zhruba 100 rokov.
Nekomunistická ľavica Niet sa čo diviť, že Rusko sa po krachu ideologickej doktríny, ktorá existovala takmer 80 rokov, nachádza v štádiu aktívneho hľadania cesty svojho ďalšieho smerovania. Väčšina politicky aktívnych občanov vidí konštruktívne a historicky objektívne východisko zo situácie v sociálnodemokratickej orientácii krajiny. Svedčia o tom aj pokusy vybudovať na zrúcaninách bývalej KSSZ, samozrejme mimo KS RF a iných radikálnejších komunistických organizácií, množstvo združení, hnutí a zoskupení s panensky čistou sociálnodemokratickou ideológiou. Ale ani jedno z nich doposiaľ nebolo schopné nielen zadefinovať sa, ale ani sa v praxi obhájiť ako vplyvná alebo čo len povšimnutia hodná politická sila.
Najprirodzenejšou cestou na posilnenie sociálnodemokratických pozícií je pravdepodobne organizačné zjednotenie malých skupín do jedného celku. Pri náklonnosti ústredných médií je v súčasnosti možné zaznamenať ďalší pokus vyriešiť túto rovnicu pomocou známej politickej osobnosti bývalého generálneho tajomníka ÚV KSSZ Michaila Gorbačova. Jednako, je množstvo okolností, ktoré seriózne spochybňujú produktivitu takéhoto smerovania.
Súboj s boľševickou metodológiou Charakteristickou črtou Ruska 90. rokov bola prítomnosť výrobno-ekonomických predpokladov na rýchly a najmä efektívny prechod k sociálnodemokratickej paradigme. Po 10 rokoch sa situácia v ruskej ekonomike vážne zhoršila. V občianskej sfére bolo možné zaznamenať pokusy zjednocovania aktívnej časti občanov do politických organizácií, ktoré sa pokúšajú implantovať sociálnodemokratickú metodológiu do ruského spoločenského života. Stojí zato pripomenúť si, že ide o prvé výhonky novej (sociálnodemokratickej) kultúry na ruskom politickom poli, ktorá si ale musí vybojovať svoje miesto na politickom nebi. Predovšetkým v súboji s všadeprítomnou boľševickou metodológiou, vrátane boja vo vnútri samotných sociálnodemokratických, alebo organizácií, ktoré sa tak označujú. Fakticky je pritom možné tieto organizácie zatiaľ vnímať len ako uzatvorené krúžky, v rámci ktorých sa získavajú nielen nové vedomosti, ale aj spôsoby komunikácie medzi ľuďmi. Komunikácia, ktorá je pre našu spoločnosť principiálne nová. Veľmi vážny je tu priamy kontakt lídra so svojimi ideovými partnermi. V prvej etape je pokus organizačného zjednotenia všetkých malých skupín spojený s nebezpečenstvom odplavenia výhonkov novej politickej kultúry veľkou vodou, pod ktorou sa rozumejú organizačné metódy starej politickej školy (intrigy, princíp nenahraditeľnosti a oddanosti ako základ personálnych procesov…).
Zaručením ďalšieho sociálnodemokratického procesu v Rusku sa zdá byť jeho vhodná podpora orientovaná na rozvoj už začatých politických prvkov, ktoré sa nachádzajú v embryonálnom štádiu svojho vývoja. Je samozrejmé, že vývoj sa musí prísne sledovať a musí prebiehať bez pokusov o umelé doplnkové priživovanie plodu. V tomto štádiu je veľmi ťažké nájsť formu vzájomnej akcie sociálnodemokratických síl vo forme koordinácie ich činnosti pri súbežnom udržaní si organizačnej samostatnosti. To by určite vyprovokovalo urýchlenie vnútorných procesov, rozvoj pestrosti a bohatosti ruskej sociálnodemokratickej kultúry na jednej strane (tá sa bude líšiť od svetových či európskych štandardov), ako i procesu prirodzeného výberu medzi nositeľmi tejto kultúry. Musíme sa oslobodiť aj od ilúzie o možnosti podpory etablovania sociálnej demokracie v Rusku zo strany aktuálnej moci. Stabilizácia sociálnej demokracie by znamenala ohrozenie privilegovanej pozície skupiny terajšej vyššej štátno-straníckej byrokracie. To znamená, že jednotliví predstavitelia súčasnej moci nemôžu podporovať formovanie sociálnej demokracie, ani na neoficiálnej platforme.
Dlhodobá záležitosť Je potrebné vychádzať z toho, že proces ukotvenia sociálnej demokracie v Rusku bude dlhodobou záležitosťou. Otázka príchodu sociálnej demokracie k moci však zaiste dozrie a môže sa položiť len vtedy, ak kádrový potenciál vo vnútri jej hnutia bude pripravený a vychovaný, t.j. ľudia, ktorí budú mať v porovnaní so súčasnou politickou elitou iný svetonázor. Samozrejme, pokiaľ sa situácia vyvinie, je možné a nutné rozumne a efektívne vplývať na proces formovania moci v záujme sociálnodemokratickej budúcnosti Ruska.
Skúsenosť posledných pätnástich rokov potvrdzuje, že politický život Ruska je obmedzený dvomi faktormi. Širokým masám chýbajú potrebné návyky a vedomosti z aplikácie vplyvu a účasti na formovaní orgánov moci prostredníctvom demokratických procedúr. Na druhej strane jestvuje radikálny cynizmus, ktorý sa udomácnil v spoločnosti v období moci triedy nových vlastníkov. Tí jednoducho zneužívali nevedomosť širokých más. Počnúc vedomou manipuláciou spoločenského vedomia a končiac priamym falšovaním výsledkov hlasovania.
Pre sociálnych demokratov má rozhodujúci význam záchrana demokratických procedúr. Prečo? Lebo jedine pomocou nich môžu uskutočňovať politiku smerujúcu k zlepšeniu života rozhodujúcej časti obyvateľstva a pomocou občanov môžu vplývať na formovanie moci. V podmienkach súčasnej ruskej „demokracie“ je sociálnodemokratická ideológia odsúdená na umieranie a súčasne na prežitie ako základňa mozgovej gymnastiky malých a uzavretých krúžkov intelektuálov. Táto perspektíva diktuje všetkým sociálnodemokratickým silám, ktoré zaberajú svojou ideologickou orientáciou miesto v strede ruského politického spektra, aby boli pripravené na reálny boj o moc a podrobne analyzovali rovnováhu politických síl po všetkých voľbách. Aby z pragmatických dôvodov deklarovali svoju podporu len takému kandidátovi, ktorého víťazstvo nebude znamenať sústredenie moci nad zákonodarnou a výkonnou (prezidentskou) vetvou do jedných rúk.
Autor je predseda Prezídia Sociálnodemokratickej strany Ruska
