Je možné zachrániť kapitalizmus? Áno, ale len pri otvorenej a úprimnej diskusii o jeho prednostiach a problémoch. Silou kapitalizmu je paradoxne aj jeho slabosť. Trh vedie k sledovaniu individualistického osobného záujmu a je preto takmer patologicky inovatívny. Individuálna schopnosť podstupovať riziko, podnikateľský duch, technologické inovácie a pokrok v produktivite presahujú rovnaké parametre v akomkoľvek inom známom ekonomickom systéme. Treba sa však rovnako pýtať, kde kapitalizmus zlyháva. Nerozdeľuje spravodlivo ovocie ekonomického rastu. Je to spôsobené tým, že majitelia sa usilujú znižovať náklady, aby maximalizovali zisk a hodnotu svojho podielu. To znamená znižovanie podielu pracujúcich na zisku, znižovanie nákladov na zachovanie životného prostredia, od ktorého ekonomická aktivita závisí. Výsledkom je svet, ktorý je stále viac rozdelený medzi tých, čo majú, a tých, čo nie, biosféra vážne narušená sledovaním vlastného záujmu bez pocitu kolektívnej zodpovednosti. Aká môže byť odpoveď? V globálne prepojenom svete, kde sme stále zraniteľnejší konaním ostatných a naše prežitie závisí od ich vôle, je nádejou ľudstva vytvorenie aristotelovskej rovnováhy medzi podporou podnikateľského ducha a kontrolou jeho trvalej náchylnosti k nekontrolovateľnosti a koncentrovaniu moci na vrchole globálnej korporátnej pyramídy. Protiváha – silné odborové hnutie, rôznorodá a zdravá občianska spoločnosť, politické strany – musí brániť možnému zneužívaniu kapitalistických praktík tým, že zabezpečí spravodlivé delenie ziskov trhu a adekvátnu sociálnu sieť, no bez udusenia iniciatívy. Vyžaduje si to neľahké hľadanie rovnováhy. Kapitalizmus a socializmus by sme mali považovať za komplementárne „viditeľné ruky“, ktoré neprestajne vyvažujú osobný záujem na trhu zmyslom pre spoločenskú zodpovednosť za blahobyt iných členov spoločnosti. Ak nie je individuálny materiálny záujem brzdený spoločenskou zodpovednosťou, v spoločnosti vzniká riziko narcistickej fragmentácie a zneužívania mnohých úzkou skupinou. Ak zmysel pre spoločenskú zodpovednosť nevytvára priestor na individuálny záujem, strácame osobnú zodpovednosť a riskujeme vládu paternalistického teroru zo strany všemocného štátu. Model sociálnej trhovej ekonomiky praktizovaný v členských krajinách EÚ je najbližšie k mechanizmu „viditeľnej ruky“, o ktorom som hovoril. Bohužiaľ, prebiehajúca ekonomická debata v Európe vytvára riziko polarizácie verejnej mienky do extrémnych polôh – stavia do protikladu neregulované sily trhu a byrokratický diktát sociálneho štátu. Je neľahké sledovať inteligentný a sofistikovaný kurz, ktorý vyvažuje napätie medzi podnikateľským duchom kapitalizmu a sociálnou solidaritou socializmu bez toho, aby ktorákoľvek z týchto dvoch vízií vytlačila ducha tej druhej. Koniec koncov, každý z nás nesie v sebe podiel oboch duchov. Želáme si presadzovať vlastný záujem, súčasne však dbáme na zodpovednosť voči ostatným ľudským bytostiam. Modelom, ktorý by mal zvyšok sveta nasledovať, je reformovaná európska sociálna ekonomika, ktorá umožňuje prekvitať obom aspektom ľudského správania sa. Článok bol uverejnený v jarnom vydaní štvrťročníka Social Europe www.social-europe.com
