Len pred pár dňami Slovensko navštívil bývalý minister čilskej fašistickej vlády, aby nám oznámil, že slovenskí politici s nami hrajú pyramídovú hru. Takto označil priebežný dôchodkový systém v správe štátu. Slovenské média ho otitulovali slovom expert a poskytli mu veľký priestor. Rovnako veľký ako ďalším expertom, ktorí sa v nasledujúcich sekundách či na nasledujúcich stranách vyjadrovali ku kríze amerického finančného trhu. Pyramídovú hru síce nespomínali, ale párkrát so všetkou opatrnosťou padlo slovo bublina. Samozrejme bez toho, aby niekomu napadlo, že tam, kde sa objavia bubliny, býva aj bublifuk – a niekto doň fúka. Na analýzy finančnej krízy bude ešte dosť miesta a času. Omnoho viac než by sa pozdávalo každému, koho zasiahla a koho ešte zasiahne. Takýchto ľudí nie je málo a bude ich žiaľ omnoho viac. Zdá sa, že zatiaľ nikoho nezaujímajú, aj keď ich už dnes je niekoľko miliónov. Prišli o strechu nad hlavou, o niekoľkoročné úspory aj o prácu a len ťažko si nájdu novú. Ako keby nikoho nezaujímali. Ale nie je to celkom tak. Aj oni by totiž mali zohrať kľúčovú úlohu pri záchrane americkej ekonomiky. Sedemsto miliárd dolárov – toľko by mali vyzbierať daňoví poplatníci, aby sa na finančné trhy vrátila dôvera. A čomu by mali dôverovať oni? Finančným trhom asi ťažko – aj keď… Nie je to tak dávno, čo skrachovala mamutia korporácia Enron a potopila státisíce ľudí, ktorí v nej mali vložené celoživotné úspory na dôchodok. Účtovníctvo a finančnú kontrolu v nej vykonávala firma Andersen a bolo jasné, že je v celom podvode namočená až po uši. Zanikla? Ako sa to vezme. Skôr by sa dalo povedať, že sa premenovala – dnes sa volá inak a pôsobí aj na Slovensku. Vybralo sa niekoľko „zlých“ manažérov, ktorých vyšetrovali a poniektorých dokonca aj odsúdili. A biznis išiel ďalej – rovnako ako predtým. Teraz je však situácia iná. „Zlé“ sú tentoraz kredity. A tie nebude nikto vyšetrovať ani súdiť. Treba ich však zaplatiť. A keď sa to podarí, biznis pôjde ďalej. S tými istými ľuďmi a s rovnakými firmami, ktoré možno budú vystupovať pod novými menami až dovtedy, kým sa neobjavia nové bubliny. Niežeby tu tie bubliny neboli stále. Alebo že by sa týkali len finančného sektora. Ide len o to, že raz za čas niektorá praskne. Lenže skôr, než sa niekto opýta, odkiaľ sa tá bublina vzala, nafúkne sa desať nových. A biznis ide ďalej. Niekto na tom poriadne zarobí a niekto stratí – často takmer všetko. Nech sa analýzy zaoberajúce sa americkou finančnou krízou venujú akýmkoľvek jej aspektom, pre väčšinu z nich je spoločné to, že pre bubliny nevidia bublifuk. Vychádzajú z presvedčenia, že bubliny patria k svetu a že bez neho nie je možný, práve naopak, že ho dokonca robia krajším a lepším. No a bubliny musia raz za čas prasknúť. A bublifuk? Ten vlastne neexistuje, či presnejšie, je neviditeľný a fúkame doň všetci – samozrejme, úplne slobodne. Rozdiel je vraj len v tom, že niektorí lepšie a niektorí horšie. Americká finančná kríza však ukazuje pravý opak. Totiž, že všetci sa na bublifuk skladáme, ale nie každý ma z bublín úžitok. Je tu však ešte jedna dôležitá informácia. Bez tých, ktorí z neho nič nemajú, by bublifuk neexistoval. Nemal by sa naň totiž kto poskladať. Pretože sám existovať nemôže – napriek všetkým zaklínaniam expertov. Raz za čas si vypýta verejnú zbierku. Táto nie je prvá, a ak sa naďalej budeme tváriť, že svet bez bublín je nemožný, rozhodne nebude ani posledná.
