Neznášam, keď sa musím rozhodovať medzi super akciami. Takými, že mám pocit – ak to vynechám, tak ma asi porazí. No a presne to sa mi stalo 21. septembra. Dúhový Prajd v Bratislave verzus tradičná Clementisova cesta do Tisovca (už ani nespomínam stretávku zo základnej školy). S dostatočným predstihom, keď bol termín podujatí známy, sa ma čoraz častejšie pýtali kamaráti, či prídem – na tú alebo onú akciu. A ja som sa dlho nevedela rozhodnúť. Napokon som si vybrala dúhový pochod.
Ako vyventilovať vlastné frustrácie?
Kto ma dobre nepozná, asi začne špekulovať, či nie som lesba, prípadne transka. Nebudem robiť drahoty, patrím k sexuálnej väčšine, teda k majorite. Navyše ako ľavičiarka považujem spolupatričnosť a solidaritu za principiálne hodnoty. To je dôvod, prečo ma vždy vyvádza z miery diskriminácia a nespravodlivé ústrky menšín. Akýchkoľvek.
Nik si nevybral svoju sexuálnu orientáciu. Takí sme sa narodili. Rozdielni. Aj v tom spočíva pestrosť a bohatstvo nášho života. Aj to nás učí tolerancii a vzájomnej úcte. Posmešky okolia, šikanovanie, alebo nenávistné diskusie na internete. Prejavy ľudskej zloby a malosti. Chuť kopnúť si. Prípadne vyventilovať vlastné frustrácie a komplexy.
No a práve o tom je Prajd: LGBTI ľudia už nechcú hrať úlohu fackovacieho panáka, 
ani typ „tešme sa, že nás vôbec nechajú žiť“. Na Slovensku, tak ako všade, sa nájde kopa „dobrákov“, ktorí radi využijú každú príležitosť na to, aby znepríjemnili niekomu život. Pokým to budeme potichu tolerovať, tak nie sme oveľa lepší. Preto sú Prajdy potrebné, aby LGBTI komunita ukázala, že tu je a že chce a má právo žiť plnohodnotný, dôstojný život. No a my z majority máme možnosť postaviť sa spolu s nimi a povedať, že máme rovnaký názor.
Ako sa štvrtý ročník Prajdu blížil, začali sme si vymieňať maily, nasledovali stretnutia. Ukázalo sa, že hlavní organizátori už odviedli kopu práce, ale ako obyčajne, roboty bolo stále vyše hlavy a vždy sa čosi nečakane skomplikovalo. Medzitým sa prípravy odohrávali aj v mediálnej rovine. Nespočetné diskusie, články, blogy, polemiky…
Kresťanská láska ako vyšitá
Popri vcelku normálnych debatách s rôznym obsadením vedených na viac či menej solídnej úrovni a prezentujúcich spektrum názorov na legislatívu a iné oblasti v súvislosti s LGBTI problematikou, začali sa čoraz častejšie prejavovať nenávistní extrémisti, paradoxne zaštiťujúci sa slovom božím.
Najviac v pomyselnom rebríčku zabodoval poslanec Štefan Kuffa (OĽaNO). Inak, 
mala som svojím spôsobom rada tohto „týpka“, lebo neraz som sa na jeho vystúpeniach schuti zasmiala. Ale hoci som si už uňho zvykla nečudovať sa ničomu, tentoraz mi zmrzol úsmev na perách. Vyzývať na parlamentnej pôde hoci aj formou biblického citátu inak orientovaných občanov, aby si „uviazali kameň na krk a utopili sa“, tak to bola naozaj sila!
Krásna ukážka tolerancie a konštruktívneho prístupu v priamom prenose. 
Kresťanská láska ako vyšitá. No to nebolo jediné, čo mi zdvihlo adrenalín. To bolo chrapúnstvo, ale aspoň primitívne a priamočiare. Oveľa zákernejšia taktika sa objavila u tzv. prolajfistov. Omieľali stále dokola, že homosexualita a pedofília idú spolu ruka v ruke a sú vlastne rovnako nebezpečné, protikresťanské a zvrátené.
Táto stokrát opakovaná lož svedčí o bezcharakternosti a úbohosti jej autorov. Aj to nekonečné bububu o ohrozovaní tradičnej rodiny. 
To by som chcela vedieť, ako nejaký gej alebo lesba prídu a rozložia dobre fungujúcu rodinu. Zvedú na zlé chodníčky doteraz príkladného rodiča? Alebo napriek riadnej výchove v klasickej rodine prídu a šmahom ruky urobia z heterosexuálneho dieťaťa „teplého“?
Nechápem. Neviem. Niekomu asi stačí vedomie, že existuje aj iný spôsob života ako jeho vlastný a už sa cíti ohrozený. A hneď by aj pre istotu siahol po preventívnom údere, lebo 
to je vraj najlepšia obrana. Aj v takejto neradostnej atmosfére teda prebiehali prípravy Dúhového Prajdu.
Stánkarka v pestrofarebnej parochni
Najlepší spôsob, ako sa brániť pochmúrnym myšlienkam a nenechať sa znechutiť, je zmysluplná aktivita. Je to fajn pocit, keď človek robí niečo, čomu verí.
Zišla sa super partia, známe tváre z predošlých ročníkov, 
skúsení harcovníci, ktorí už všeličo preskákali, aj noví aktivisti plní ilúzií a nadšenia. Postupne gradovala klasická organizačná horúčka – občas trochu zmätku, občas dobré nápady, sem-tam improvizácia.
Prihlásila som sa za dobrovoľníčku do stánku s dúhovými suvenírmi, v tom mám už prax z predošlých ročníkov. Tento rok mi nepomáhala dcéra, lebo je v zahraničí. Zato som spoznala skvelú praktickú a šikovnú osôbku Paulu. Začali sme tradičné prípravy a zháňanie odznakov, zástaviek, pustili sme sa do výroby náramkov, náušníc, maľovaných kamienkov.
Predobedom sme my „stánkarky“ začali stavať plastový altánok. Hneď sa ukázalo, že vo veľkom obale sú pomiešané tyče z minimálne dvoch rozličných nekompatibilných konštrukcií. Navyše, vzhľadom na počasie bolo všade blato. Ale sme to zvládli. Ešte sme ani neporozkladali po stolíkoch nachystaný sortiment a už sa zbiehali prví zvedavci.
Paula zohnala zopár brčkavých dúhových parochní. Hneď som si jednu natiahla na hlavu. Keď sme mali všetko hotové, rozhliadla som sa po Hviezdoslavovom námestí. Už bola skoro jedna a ľudí len pár stovák. Hm, počasie dosť mizerné… Všade naokolo policajti, ktorým pomáhali naši dobrovoľníci – sekuriťáci.
Dostať sa na Hviezdko nebolo vôbec jednoduché. Kontrolovali sa obsahy batohov, nevyhla sa tomu ani aktivistka Hana Fábry, ktorá dobehla spočiatku mierne napajedená, ale o chvíľu ju to prešlo. Veď polícia si robila svoju robotu a ako sa neskôr ukázalo, robila ju dobre.
Ľudí postupne pribúdalo a okolo stánku sa stále motali záujemcovia, takže som ani nestihla sledovať program a príhovory.
Zaregistrovala som Smerákov Moniku Beňovú a Ľuboša Blahu, primátora Milana Ftáčnika. Celkom ma potešila aj účasť vládneho splnomocnenca Petra Polláka (zjavne má iný názor ako jeho kolega z OĽaNO expert Kuffa), niekoľko ďalších liberálne orientovaných členov Národnej rady SR, rockového speváka a mestského poslanca Mariána Greksu či Evy Mázikovej.
Dav sa zahusťoval, príhovory vystriedala hudba, nálada super. Do stánku nás prišla postupne pozrieť kopa kamarátov a známych, aj takých, ktorých sme vôbec nečakali. V tej pestrej parochni som sa cítila ako hviezda, dokonca sa zopár ľudí so mnou dalo odfotiť.
Z Hviezdka do Petržalky
Keď sa začal pochod, bolo nás už veľa. Trasa viedla z Hviezdoslavovho námestia popri dunajskom nábreží, cez Námestie Ľudovíta Štúra, Jesenského a Štúrovu ulicu, opäť popri Dunaji a po Moste SNP na Tyršovo nábrežie v Petržalke. Vlajkami vyzdobené auto s „nevestami“, či vozidlo s rezko vyhrávajúcou kapelou, pestrý sprievod, veselá nálada… Ľudia z okien domov a z reštaurácií sa usmievali, mávali nám. Turisti z Ázie si nás neúnavne fotili.
Fantastický súbor bubeníkov a bubeníčok výrazne vyburcoval už aj tak vynikajúcu atmosféru. V tej chvíli nik nemyslel na zloprajníkov. Na Tyršáku pokračoval program. Vďaka výbornej práci polície a súčinnosti s mestom sa náckom nepodarilo narušiť Prajd, ani sa k nemu priblížiť.
Neskôr sa konala afterparty na lodi River´s Club. Dlho však zábava netrvala, lebo nejaký „inteligent“ nahlásil bombu. Polícia nás vyzvala, aby sme opustili priestory lode. Trvalo vyše hodiny, kým prišiel policajný pes, všetko oňuchal a nás pustili späť. Na zábave som vydržala asi tak do tretej rána, potom som šla pešo domov, lebo bývam blízko Incheby, a doma som spokojne zaspala ako zabitá.
Prajd sa vydaril, zase sme múdrejší. Vieme, čoho sa vyvarovať, na čo nesmieme zabudnúť, aby to o rok bolo ešte lepšie. A vieme tiež, že nikdy nesmieme skĺznuť na úroveň extrémistov. Keď žiadame toleranciu, musíme byť tolerantní, keď voláme po slušnosti, musíme byť slušní, a keď presadzujeme práva pre LGBTI komunitu, musíme rešpektovať aj práva ostatných.
Foto: Hana Fábry
Ďalšie foto: Dušan Gerec
Bratislavský Prajd na Hviezdoslavovom námestí.
Milan Ftáčnik a Ružový Panter.
Mestská polícia a usporiadatelia dobrovoľníci zabezpečovali pokojný priebeh podujatia.
Prajd podporili aj Ľubomír Andrassy a Marián Greksa.
Symbolické prajdové nevesty.
Zľava: Jozef Viskupič, Marián Greksa, Juraj Droba, Ľuboš Blaha, Milan Ftáčnik a Peter Pollák.
Speváčka Eva Máziková na pódiu.
Stánkarky Katka a Paula.
Usporiadateľky v bezpečnostných vestách.
Foto: Dušan Gerec
