Bratislavský klasicizmus I. – Anton Zimmermann

V druhej polovici 18. storočia došlo k premenám európskej spoločnosti, ktoré pripravili revolučný kvas 19. storočia. Vrenie v oblasti myslenia vyústilo do fenoménu osvietenstva, ktoré postavilo do centra pozornosti človeka rozum. Zmeny spoločnosti priniesli meštianstvu celkom nové perspektívy, konfrontácia so šľachtou sa stala otázkou času. Hudba, sprevádzajúca tieto premeny, si vytvorila novú štýlovú paradigmu, ktorá si neskôr získala v historiografii pomenovanie klasicizmus či viedenský klasicizmus. Tento pojem sugeruje nielen hľadanie ideálu „novej dokonalosti“ zodpovedajúcej osvietenským normám, ale konštatuje aj začiatok nového dialógu s antikou. Klasicizmus dobyl celú Európu, no nastolenie nového ideálu vychádzalo najmä z Viedne. Toto cisárske sídlo Habsburgovcov sa stalo hlavným mestom hudby, magicky priťahovalo najlepších muzikantov, ktorí tu nachádzali obživu i priestor na realizáciu nových ideí. S Viedňou je späté aj pôsobenie troch kľúčových skladateľských osobností doby – Josepha Haydna, Wolfganga Amadea Mozarta a Ludwiga van Beethovena, ktorých tvorba sa stávala dokonalým, „klasickým“ vzorom pre celú Európu. Ich následnosť demonštruje nielen vývoj hudobného jazyka klasicizmu, ale aj sociologické premeny hudby. Kým Haydn prežil väčšiu časť svojho tvorivého života v nevoľníckom postavení, vzbúrený Mozart odišiel z cirkevných služieb do Viedne, aby sa tu už vo veľkej miere živil hudbou ako nezávislý skladateľ, a Beethoven si nič nestrážil viac ako svoju osobnú slobodu. Dôkladný výskum hudobého klasicizmu je pomerne mladý, ešte pred pol storočím 90 % Haydnovho diela poznali len špecialisti. Výskum slovenského (uhorského) či bratislavského (prešporského) klasicizmu je ešte mladší. Jeho dnešný obraz je najmä dielom historičky Dariny Múdrej, ktorá rozlíšila jeho tri vývojové fázy. Prvá fáza, zlatý vek (1760 – 1785) zahŕňa predovšetkým dobu vlády Márie Terézie, keď Bratislava bola sídlom uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho, korunovačným mestom, sídlom uhorského prímasa i stavovského snemu. Prosperita pritiahla do mesta majetnú šľachtu, ktorá sa venovala výstavbe svojich palácov i spoločenskému životu. Kráľovská rodina, vysoká šľachta a cirkev boli hlavnými mecénmi hudby, pestovanej najmä v podobe domácich koncertov, hudobných akadémií pre pozvaných hostí. Počas druhej, úpadkovej fázy (1785 – 1810) sa ťažisko moci presúvalo do Budína a starosť o hudbu prešla do rúk meštianstva. Tretiu fázu (1810 – 1830) charakterizuje nový vzostup hudby, ktorej organizácii sa venovalo najmä meštianstvo a mesto. Zlatý vek dostal Bratislavu na hudobnú mapu Európy vďaka blízkosti k centru klasicizmu. Domáce šľachtické rodiny zakladali orchestre, ktorých úroveň merali rakúskymi vzormi. Anton I. Grassalkovich, Ladislav a Jozef Erdődyovci, Juraj Csáky, Ján Pálffy boli mecénmi vlastných orchestrov s bohatou koncertnou činnosťou, no do dejín sa najväčšmi zapísal orchester uhorského prímasa arcibiskupa a neskôr kardinála Jozefa Batthyányho, ktorý koncertoval dvakrát týždenne v arcibiskupskej kúrii či zimnej rezidencii (Zrkadlová sieň Primaciálneho paláca) alebo v záhrade jeho letného sídla (kam mali prístup „všetci slušne oblečení“ občania). 21 – 24-členný orchester, ktorý pôsobil v rokoch 1776 – 1783, napísal prvé stránky koncertného života Bratislavy. Založil ho kapelník a huslista Anton Zimmermann (1741 – 1781), ktorý sa svojou tvorbou stal najvýznamnejším predstaviteľom bratislavského klasicizmu. Sliezsky hudobník sa začiatkom sedemdesiatych rokov usadil v Bratislave, roku 1776 sa stal kniežacím kapelníkom v službách arcibiskupa a roku 1780 aj organistom Dómu sv. Martina. Rozšírenie Zimmermannovho diela v celej Európe dokumentuje jeho nadregionálny význam. Takmer 30 symfónií, koncerty pre rôzne nástroje, nokturná, kasácie, sláčikové kvartetá a sonáty sústreďujú svetskú tvorbu, no aj jeho cirkevné dielo je rozsiahle a malo azda ešte väčšie rozšírenie. Zimmermann patril aj k prvým tvorcom singspielu (Narcisse et Pierre) a viacerých dramatických melodrám, uvádzaných v Bratislave i vo Viedni. Pred dvanástimi rokmi začala Zimmermannovo dielo nahrávať firma Trevak v spolupráci s interpretmi, odborníkmi v oblasti historickej interpretácie. CD Inštrumentálne koncerty prináša raritný Koncert pre kontrabas a orchester D dur, písaný pre spoluhráča Jozefa Kempfera, ako aj Koncert pre čembalo a orchester D dur (Zimmermannov Grand concert Es dur už nesie určenie „pre čembalo alebo klavír“, a tak patrí k prvým klavírnym koncertom vôbec). Radislava Šašinu a Maricu Dobiášovú tu sprevádza súbor Musica aeterna, ktorého členovia (Peter Zajíček, Miloš Valent, Ján Gréner, Peter Kiráľ) nahrali ďalšie 2 CD, obsahujúce Šesť sláčikových kvartet, op. 3, vydaných v Lyone. Kvartetá majú päťčasťovú architektoniku, totožnú s výstavbou pôvodnej verzie Mozartovej serenády Eine kleine Nachtmusik (strednú pomalú časť obopínajú dva menuety). Túto nahrávku nedávno prevzala do svojho katalógu svetoznáma hong kongská firma Naxos, a aktuálne je recenzovaná v najprestížnejších hudobných časopisoch. Ďalšie CD obsahuje tri z piatich známych Zimmermanových komorných kasácií – suít, určených na pohodlné počúvanie. Napokon CD Šesť sonát pre čembalo a husle, op. 2 (Lyon 1777) obsahuje rané klasicistické sonáty, v ktorých je k obligátnemu partu klávesového nástroja dokomponovaný husľový hlas. Ich forma zodpovedá najdávnejšej fáze vývinu klasicistickej duovej sonáty. Skladby nahrala Daniela Rusó a Boris Kucharsky. Spomínané nahrávky nám umožňujú získať kontextový pohľad na Zimmermannovo dielo a ich spoznanie stojí za to. Nie je totož náhoda, že autorstvo dvoch Zimmermanových symfónií bolo donedávna pripisované otcovi klasicizmu – Josephovi Haydnovi.