Prv než budem venovať pozornosť práve nim, ešte niekoľko celkových postrehov. Po odrieknutí slávneho Zubina Mehtu, ktorý tu mal koncertovať so svojím orchestrom Maggio musicale fiorentino sa ako kulminačné body festivalu rysovali koncerty Českej filharmónie, Viedenských filharmonikov a orchestra Academy of Sant Martin the Fields z Londýna so svojím umeleckým riaditeľom Joshuom Bellom. Práve z týchto koncertov som však ani jeden nenavštívil. Kým v posledných ročníkoch sme zaznamenali tak v repertoári ako medzi účinkujúcimi veľa ruských umelcov, tentoraz bol pomerne významný zástoj ázijských (v Amerike naturalizovaných) inštrumentalistov, keď umelci pôvodom z Kórey sa prezentovali na otváracom (Sarah Chang) i na záverečnom (Kun Woo Paik) koncerte a na klavírnom recitále sa predstavil víťaz medzinárodnej beethovenovskej súťaže Číňan Jingee Yan. Veľké orchestre mali pestré zloženie, okrem vyššie spomínaných ešte z Nemecka, Maďarska, Španielska, Česka, trikrát sa predstavila Slovenská filharmónia, raz Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Domáce zastúpenie bolo silné v komornejších koncertoch (Solamente naturali, Quasars Ensemble, Pavel Haas quartet, Capella Istropolitana, Michalkov organový recitál) a v zborovej zostave (Bratislavský chlapčenský orchester, Technik-Akademik, Lúčnica).
Na plagáte BHS bol v tomto ročníku detail pastel-akrylu Stanislava Harangozóa Nokturno, 2012.
Prvým mnou navštíveným koncertom bolo vystúpenie Budapest Festival Orchestra s dirigentom Ivánom Fischerom. V prvej časti sprevádzal huslistu Józsefa Lendvaya pri Bartókovom koncerte pre husle a orchester č. 1, po ktorom sólista v prídavku virtuózne predviedol supernáročnú Paganiniho skladbičku. Hoci dirigent orchestra vraj patrí k špecialistom na hudbu Gustava Mahlera a známu 5. symfóniu zvládol dobre, predsa mi nedal zabudnúť na výkon, ktorý pred pár rokmi na BHS predviedli Londýnčania s dirigentom Maazelom pri interpretácii skladateľovej Deviatej. Orquesta Nacional de Espaňa z Madridu predviedol notoricky známy repertoár (de Fallu, Ravela a Debussyho), ktorý by mu mal byť zvlášť blízky, no interpretácia ma nechala trochu chladným. Zato ma nadchol výkon Symfonického orchestra Českého rozhlasu, ktorému som dal prednosť pre Českou filharmóniou aj vďaka tomu, že za dirigentským pultom sa objavil jeho nový šéfdirigent jubilujúci Ondrej Lenárd. Dramaturgia koncertu ideálne korešpondovala s cítením dirigenta, ktorý temperamentne oddirigoval Beethovenovho Egmonta, potom bol citlivým partnerom klaviristovi Janovi Simonovi pri klavírnom koncerte č. 3 toho istého skladateľa. Vrcholom však bol výkon dirigenta a jeho orchestra v interpretácii málo hrávanej Alpskej symfónie Richarda Straussa. Tu orchester priam hýril farebnosťou zvuku a dirigent ho skvele viedol k neuveriteľným dynamickým kontrastom.
Kým v minulosti exotiku na festivale reprezentovali veľké orchestre (z Arménska, Mexika a pod.), teraz bol takouto exotikou vokálny recitál argentínskej (mierne za zenitom sa nachádzajúcej) mezzosopranistky Virginie Correa Dupuy, ktorá v sprievode klaviristky Dany Hajóssy venovala svoje vystúpenie piesňam latinskoamerických skladateľov skomponovanými medzi rokmi 1938 až 1968. Popri známych veličinách ako Villa Lobos, Revueltas a Ginastera sme počuli aj piesne Argentínčana Guastalvina, Brazílčana Guarnieriho a v závere černošské piesne Katalánca Montsalvatgeho. Hodnotou samo osebe boli texty piesní (Lorca, Guillén), pričom jedna z nich zachytáva tragický osud predcastrovskej Kuby, na ktorej domáce SÍ nahradilo YES. Interpretačne najlepší bol prídavok piesne argentínskym smútkom typického Astora Piazzolu. Slovenská filharmónia príliš nenadchla v prvej časti koncertu s dirigentom-šoumenom Akexandrom Rahbarim (Šimai, Prokofjev), oveľa vydarenejšie a dramaturgicky objavné bolo uvedenie tretej časti Orffových kantát Trionfo di Afrodite, kde sa zaskvel aj Slovenský filharmonický zbor (B. Juhaňáková) a zo sólistov Andrea Vizvári a Peter Mikuláš. Na záverečnom koncerte festivalu napriek výbornému výkonu klaviristu Kun-Woo-Paika orchester SF sa príliš nevyznamenal v Brahmsovom 2. klavírnom koncerte, oveľa lepšie uspel spolu s temperamentným dirigentom George Pehlivanianom v pozdnom Bartókovom Koncerte pre orchester.
Všetky mnou navštívené koncerty mali výbornú návštevnosť, publikum (vo vekovom zložení mladšie než na bežných koncertoch SF) na nich nešetrilo búrlivými ováciami, veď BHS vždy predstavujú vrchol bratislavskej koncertnej sezóny. V neľahkej ekonomickej situácii sa opäť organizátorom podarilo zabezpečiť kvalitných 17 dní (od 28. septembra po 14. október), v ktorých vážna hudba (aspoň pre klasickú hudbu vyznávajúcich Bratislavčanov) hrala prím.
