Bratislava – hlavné mesto neonacistov

Bratislava je mesto s najvyšším počtom neonacistov na Slovensku, čo je aj logické vzhľadom na jej veľkosť. Osobitosťou hlavného mesta je, že sa tu nachádzajú všetky typy neonacistov – od elity, vysokoškolsky vzdelaných ľudí operujúcich skôr konšpiračne, až po „armádu náckov“, ktorí sú známi najmä brutálnym násilím na uliciach. Prakticky každé sídlisko, výťahy či vchody do domov sú postriekané hákovými krížmi, nápismi White power a pod. Bratislava vedie smutný prím v počte brutálnych útokov, ktoré sa vyskytujú stále veľmi často. Najmä piatky a soboty večer sú pre ľudí inofarebných či inak vyzerajúcich veľmi nebezpečné. Zvlášť posledné útoky sa vyznačovali brutalitou, keď boli obete dobodané alebo mali iné vážne zranenia s trvalými následkami. V Bratislave pôsobia rovnako skupiny zamerané na propagandu, ktoré vydávajú fašistické tlačoviny, šíria materiály prostredníctvom internetu, organizujú akcie, koncerty, zrazy, majú medzinárodné prepojenie, zaoberajú sa distribúciou a predajom insígnií, tričiek, hudobných nosičov, pôsobilo tu viacero fašistických kapiel. Obeťou útokov môže byť dnes každý. Stačí krivý pohľad pri čakaní na nočný autobus alebo vôbec nič. Známe sú útoky, keď surovo dokopali mladých ľudí, ktorí sú bieli, neobliekajú sa výstredne a ani neprovokujú. Jednoducho padli do rany. Hlavné násilie sa však zameriava na alternatívnu mládež. Stačia už dlhé či farebné vlasy, náušnice, dredy, výstredné oblečenie, či antirasistická nášivka. Vzhľadom na nízky výskyt Rómov v hlavnom meste sa práve iné subkultúry stávajú najčastejšie obeťami útokov, dokonca často pripravovaných a organizovaných. Pokiaľ ide o iné skupiny obyvateľov – černochov, cudzincov, Arabov, Ázijčanov, Židov – nepoznám ani jedného člena z týchto skupín, ktorého by v Bratislave aspoň raz nenapadli, či už fyzicky alebo verbálne a pod. Túto skutočnosť si málokto z „nás“ uvedomuje, lebo nie sme priamo konfrontovaní, ale faktom je, že títo ľudia nechodia večer do mesta, sedia doma a pre dovolenkových návštevníkov ostáva Bratislava zlou spomienkou. Len niekoľko príkladov – priamo židovského rabína Mayera kopli neonacisti za bieleho dňa na ulici, členovia afro-slovenského združenia Zebra skončili v nemocnici s bodnými ranami, deti Afričanov vyfackali či opľuli, a to mali niektoré ešte len tri roky! Známy je prípad dovolenkárov z Číny, ktorých surovo zbili a skončili na dva týždne v nemocnici. Miestami stretnutia neonacistov sú podniky i futbalové štadióny Neonacistov možno deliť podľa viacerých kategórií – veku, vzdelania, činnosti. Sú medzi nimi tzv. nazi-kinderskins, z ktorých niektorí nemajú ani pätnásť rokov. Tí nasávajú väčšinou vonkajšie znaky – oblečenie, holá hlava, topánky, ale paradoxne bývajú aj veľmi nebezpeční. Mladého Afričana v autobuse smerom do Petržalky dobodal štrnásťročný nacista! Starší neonacisti sa prejavujú organizovaním útokov, šírením propagandy a násilím väčšinou pod vplyvom alkoholu. Medzi neonacistov sa radia prevažne ľudia s nižším vzdelaním, tých po čase táto ideológia opúšťa. Nemalé množstvo neonacistov má však maturitné vzdelanie, či študuje na vysokej škole. Tí tvoria elitu, ich snahou je pomoc hnutiu, infiltrácia do politiky, polície, armády, štátnej správy. Bratislava má práve najvyšší počet takýchto neonacistov. Mnohí pôsobia slušne a často ani ľudia z ich najbližšieho okolia nevedia o ich činnosti. Podľa pôsobenia možno rozdeliť neonacistov na surových bitkárov, ktorí sa zameriavajú na násilie na uliciach, a na tzv. propagandistov, ktorí sa zaoberajú šírením fašistickej a rasistickej ideológie, vylepujú nálepky, plagáty, šíria informácie. V hlavnom meste sú obe skupiny silne zastúpené. Lokalizovali sme približne 23 podnikov, kde sa pravidelne stretávajú. Bratislavčania si nemôžu nevšimnúť ich prítomnosť a tak majú prehľad, ktoré to sú. „Ich“ podniky poznajú mnohí Bratislavčania a nachádzajú sa prakticky v každej mestskej časti. Stretávajú sa však aj na futbalových štadiónoch, na zápasoch, rovnako sa grupujú v SBS a inde. Bratislava má ako mesto niekoľko špecifík – útoky sa vyznačujú veľkou brutalitu, použitím zbraní a sú veľmi časté. Podľa našich odhadov a informáciíi z infolinky 16 356 alebo z našej mailovej adresy onitoring@rasizmus.sk sa v Bratislave vyskytne ročne najmenej päťsto fyzických útokov. Iné hlavné mestá by mali byť pre Bratislavu príkladom Medzinárodné prepojenie cez Bratislavu je veľmi silné, najmä kontakt s Rakúskom a obchodný kontakt s Maďarskom. Neonacisti sú zapojení do elitných neonacistických organizácii, či už je to Blood and Honour alebo Combat 18. Bratislavčania dotiahli na Slovensko množstvo kapiel z Nemecka, Škandinávie, USA… Dovážajú a vyvážajú veľké množstvo tlačovín, tričiek, hudobných nosičov. Pre niektorých neonacistov je práca v hnutí aj veľmi výhodný biznis. A pokiaľ už ide o zahraničie – napríklad Praha môže byť naším príkladom. Medzi Bratislavou a hlavnými mestami iných krajín je rozdiel v tom, že tam sa o každom, aj malom prejave hneď diskutuje na verejnosti, lenže u nás ani silné prejavy nevyvolajú väčší záujem. Samozrejme, že účinný boj existuje. Práve Berlín či Viedeň, ale aj Praha a Budapešť sú ukážkou toho, že tam po ulici bez problémov chodia ľudia najrôznejších rás či kultúr a útoky sú eliminované na minimum. Vyskytujú sa, ale veľmi sporadicky. Boj proti neonacizmu si vyžaduje úprimný záujem kompetentných, získanie poznatkov a následne spoločnú aktivitu všetkých: škôl, kde neonacisti začínajú svoje kontakty s hnutím, polície, ktorá musí razantne zasahovať, prokuratúry a súdov, ktoré budú nekompromisne postupovať voči odhalenej protizákonnej činnosti neonacistov, a štátnej správy či vedenia mesta a mestských častí, ktoré budú podporovať duch multikulturality a tolerancie, budú podporovať alternatívne subkultúry a podobne. Polícia musí proti neonacistom bojovať razantnejšie Práca polície sa zlepšila, ale veľmi málo. Vzhľadom na to, že neonacistické hnutie sa vyvíjalo beztrestne desať rokov, musí veľa doháňať a vyvinúť oveľa väčšiu snahu a iniciatívu, aby dokázala vplyv neonacistov eliminovať. Súčasné opatrenia sú ešte dosť slabé, chýba dostatočný monitoring, rozpoznávanie neonacistov, či preventívne aktivity a, samozrejme, razantný zásah pri akejkoľvek protizákonnej činnosti (propagácia, šírenie, hajlovanie, verbálne a neverbálne útoky). A v neposlednom rade by mala polícia urobiť všetko preto, aby sa medzi policajtmi nevyskytoval ani jeden člen, či sympatizant neonacizmu. Samotná práca súdov či prokuratúry je na osobitnú diskusiu, lebo väčšina prípadov, ktoré boli vyšetrované, sa vyznačovali zdĺhavosťou, neväzobným stíhaním, odhalením identity svedkov, sekundárnou viktimizáciou obete no a, samozrejme, opomenutím rasového motívu. Za všetky jeden prípad – Ignáca Mezeja, mladého Róma, na Americkom námestí napadli nacisti a zabili ranou nožom do srdca. Útočníci mali tričká s nápismi Terror Machine či Skinheads Slovakia, no z troch útočníkov je súdený len jeden (!), pričom ďalší dvaja boli trestaní za iné rasistické útoky aj po tejto vražde – a súd dodnes neuznal rasový motív! Posledný útok bol doslova pogromom neonacistov – stáli v skupine pred DK Lúky v Petržalke a čakali na vychádzajúcich mladých ľudí. Tých napadli palicami, tyčami, boxermi, nožmi. Výsledkom bolo sedem zranených ľudí a jedného chlapca v kóme odviezli do nemocnice. Život mu zachránila náročná operácia, no prišiel o obličku. Dodnes nevieme, že by boli páchatelia väzobne stíhaní. A závažných útokov boli desiatky – mnohé z nich sa skončili smrťou. Smutné je, že vedenie mesta, sudcovia, polícia, štátna správa, školy v Bratislave nedali hlavy dokopy a nehľadajú spôsob, ako toto šialenstvo zastaviť. Všetci sa tu tvária, ako keby sa nič nedialo. rámik NIEKOĽKO PRÍPADOV RASOVÝCH ÚTOKOV 1999 Skupina neonacistov si všimla na schodoch pred Ústavom jazykovej prípravy zahraničných študentov na Šoltésovej ulici v Bratislave Kórejca. Začali naňho vykrikovať o „bielom Slovensku a čiernych, ktorí tu nemajú čo robiť, a treba ich všetkých poslať preč“. Pred ich zvyšujúcou sa agresivitou ušiel dovnútra budovy. Vbehol do miestnosti pre návštevníkov, kde sedel peruánsky študent a dve dievčatá. Bojovne naladení skinheadi bežali za ním. Jeden zo skupinky „holých lebiek“ vytiahol boxer a trafil ním Peruánca do tváre. Potom utiekli. Okrem zranenia kosti lebky blízko prínosových dutín, mu hrozilo, že príde o oko. 2001 V autobuse MHD napadla desaťčlenná skupina neonacistov 14-ročných Rómov a náhodne prítomného černocha. Bili ich palicami a vyhodili von. Jednému z Rómov spôsobili otras mozgu, opuch tváre, početné odreniny a podliatiny na celom tele a vybili mu dva zuby. Nik z cestujúcich v obsadenom autobuse alebo čakajúcich na zástavke na Vlasteneckom námestí v Bratislave sa neozval ani neposkytol poškodeným prvú pomoc. 2002 Na Šafárikovom námestí v Bratislave napadli asi deviati neonacisti dvoch 16-ročných chlapcov, ktorí vyzerali ako „nezávisláci“. Mlátili ich bejzbalovými palicami a kopali do nich. Potom ušli. Jednému z nich rozbili lepku, druhému spôsobili iba odreniny.